Mária Hlaváčová (68) zo Žarnovice si zobrala k sebe svojho vnuka Tomáška (17), keď mal tri roky. O dnes už takmer dospelého mládenca sa vtedy jeho mama nedokázala postarať. Mária však neváhala a rozhodla sa zachrániť ho pred umiestnením do ústavu. Usmievavý chlapec trpí vážnymi zdravotnými problémami. Aby mohol vnúčik navštevovať špeciálnu školu, museli sa presťahovať. A hoci jej Tomáško robí radosť, trápi ich nedostatok financií, pre ktorý živoria.
Mária (68) pred 14 rokmi ešte žila v Nových Zámkoch a odchádzala do dôchodku. Osud ju však postavil pred hotovú vec. „Tomáško mal ísť do ústavu, lebo bol postihnutý a mama ho nezvládala. Povedala som si, že to radšej ,doklepeme‘ spolu,“ spomína s úsmevom obetavá dôchodkyňa. O pár mesiacov jej ho pridelil aj súd. „Keď mal päť rokov, začal chodiť do škôlky a pomaly sa rozbiehal. Dokonca si pamätáme aj jeho prvé slovo - kakao. Neskôr mi odporučili, aby som ho dala do špeciálnej školy do Hrabín v Novej Bani,“ spomína Mária s tým, že Tomáška tam každú nedeľu musela zaviesť a v piatok ísť po neho, čo bolo časovo i finančne vyčerpávajúce.
Ak chcete rodinke pomôcť kontaktujte nás na tip@novycas.sk alebo správou na Facebook Nového Času.
Nasledovalo tak sťahovanie do Žarnovice. Tomáško, ktorý trpí mentálnym postihnutím, atypickým autizmom, nemá obličku a má problém s nohami a očami, je veľmi dobrým žiakom. Je v poslednom ročníku špeciálnej základnej školy a budúci školský rok tam bude pokračovať v učňovke. Zo Žarnovice do Novej Bane dochádza denne sám autobusom a na polročnom vysvedčení mal samé jednotky.
Túži byť kuchárom
Babka priznáva, že napriek hendikepu je jej milovaný vnuk oporou. Pomáha pri nákupoch či varení. „Všetko som ho musela postupne učiť. Vyžadovalo to veľa trpezlivosti. Stále mám strach, keď ide autobusom. Má ale telefón a informuje ma. Má výbornú pamäť. Pozná dátum každého sviatku, prázdnin a aj to, kedy máme ísť k lekárovi. A chce byť kuchárom,“ vyratúva Mária. Obetavá žena však rovnako zápasí so zdravotnými problémami a trápi ju aj nedostatok financií. „Dôchodok mám 350 eur, s výživným od jeho rodičov, s príplatkom na benzín, opatrovným a rodinnými prídavkami máme mesačne asi 650 eur. Keď zaplatím všetky poplatky, zostane nám zhruba 80 eur a z toho žijeme. Je to hanba, ale v obchode nepozerám na kvalitu či slovenský výrobok, ale na cenu. Našťastie sú okolo mňa dobrí ľudia. Keby nebolo ich, neviem, ako by sme prežili,“ dodáva so smútkom v hlase dôchodkyňa s tým, že Tomáškova mama začala syna navštevovať až v posledných mesiacoch.
