Dve bratské krajiny - Južná a Severná Kórea sú už vyše šesť desaťročí v stave vojny. A vo vzduchu visí reálna hrozba jadrového útoku. Prečo sú vzťahy obidvoch Kóreí vyhrotené? A čo je za tým? Na to sme sa spýtali koreanistky Zuzany Vavrincovej (37) z Univerzity Komenského v Bratislave.
Prečo je vlastne Kórea rozdelená? Je to iba výsledok vojny z rokov 1950 – 1953, alebo bola rozdelená už predtým?
Rozdelenie Kórejského polostrova nie je výsledkom kórejskej vojny, k rozdeleniu prišlo už dva roky pred vojnou, teda v roku 1948, keď vznikla Kórejská republika, teda Južná Kórea, a Kórejská ľudovodemokratická republika (Severná Kórea). Južná Kórea bola vyhlásená 15. augusta 1948 a Severná Kórea 9. septembra 1948.
Aký štátny útvar bol na Kórejskom polostrove predtým?
Kráľovstvo, ktoré sa nazývalo Čoson. V súčasnosti južnú stranu Kórejského polostrova nazývajú ľudovo jej obyvatelia „Hanguk“, alebo ako my hovoríme - „Kórea“, Severná Kórea však dodnes vo svojom názve nesie názov Čoson a slovo Kórea teda v ich oficiálnom i neoficiálnom názve nikde nenájdeme, oficiálne sa teda nazýva Ľudovodemokratická republika Čoson a nazýva samu seba ako Čoson.
Dobre, a čo to bol ten Čoson?
Čoson je názov dynastického kráľovstva, často je označované i za dynastiu Čoson, ktorá je najdlhšou dynastiou v dejinách Kórey. Trvala od roku 1392 do 1910. V roku 1897 bolo vyhlásené i tzv. kórejské cisárstvo, v tom čase začal kráľ Kodžong krajinu modernizovať, budovala sa infraštruktúra, rozvíjal sa priemysel, otvárali sa nové školy, podporoval sa rozvoj vzdelávania a vedy... Čiže ak sa niekde stretnete s názormi, že Kóreu modernizovali až Japonci, ktorí ju anektovali v roku 1910, tak to nie je úplne pravda. Japonci síce vybudovali bohatšiu infraštruktúru, založili univerzitu, pravým dôvodom boli však vlastné záujmy s cieľom kontrolovať a intenzívne zasahovať do vnútorných záležitostí Kórejského polostrova. Japonská anexia mala na Kóreu drastický dosah, nešlo len o klčovanie lesov, nešetrný rybolov, vývoz ryže mimo Kórey a podobne, ale i škody týkajúce sa potláčania kórejskej identity. Anexia Čosonu alebo teda dnešnej Kórey sa skončila až v roku 1945, keď Japonci vyšli z druhej svetovej vojny ako porazená mocnosť.
Keď už bola Kórea konečne slobodná, čo viedlo k jej rozdeleniu na dva štáty?
Kórejčania celé tie desaťročia anexie veľmi túžili po tom, aby boli slobodní a nezávislí. Keď to však konečne prišlo, zrazu nevedeli, ako celú situáciu riešiť. Samozrejme, že sa to riešilo na medzinárodnej úrovni, do veci boli zainteresované veľmoci ako Spojené štáty, Veľká Británia, Rusko, Čína. Na Postupimskej konferencii v auguste 1945 sa Veľká Británia, Spojené štáty a Sovietsky zväz dohodli, že Kóreu si zoberú pod patronát Američania a Sovieti a po prvýkrát zaznel výraz „38. rovnobežka“, ktorá sa stala deliacou líniou. Na sever od nej bola časť obsadená sovietskou armádou a na juh armádou americkou. Američania však spravili hneď na začiatku, ešte pred príchodom do Kórey, jednu chybu - ku Kórejčanom pristupovali s veľkou nedôverou, čo súvisí s Japonskom, ktoré informovalo americké veliteľstvo, že tam majú veľmi silný vplyv komunisti, ktorí plánujú narušiť mier a poriadok v krajine. V čase po oslobodení Kórey spod japonskej nadvlády bola zriadená dočasná Kórejská ľudová republika, vznikali tzv. ľudové výbory a mnohí Kórejčania boli skôr ľavicovo orientovaní.
Vzhľadom na ich skúsenosti s japonskou nadvládou a útlakom sa tomu ani nemožno čudovať. Nebolo to však tak, že by v dočasnom vládnom útvare boli iba komunisti, boli tam zastúpené aj rôzne demokratické sily. Američania však celú situáciu nepochopili, označili tento dočasný vládny útvar za čisto komunistický a po príchode na južnú stranu krajiny zriadili vlastnú oficiálnu Vojenskú správu armády Spojených štátov v Kórei, čím vlastne prikročili akoby k obnove bývalej koloniálnej správy. Na severe si paralelne upevňovali svoju moc Sovieti. Problémy vyústili do toho, že okupačné mocnosti i Kórejčania začali uprednostňovať myšlienku dvoch oddelených štátov. Takto nakoniec prišlo teda i k separátnym voľbám a vzniku dnešných dvoch Kóreí a stanoveniu oficiálnych prezidentov za sever i za juh.
Ako vypukla vojna? Kto prvý vystrelil?
Ako prví bezpochyby zaútočili severania. Možno uviesť niekoľko dôvodov. V rokoch 1948 až 1950 sa v Kórei odohrali vojny ľavičiarskych partizánov na juhu, kam i Severná Kórea vysielala svoje posily, tieto vojny však boli neúspešné. V tejto dobe celkovo dochádzalo k zrážkam medzi severom a juhom pozdĺž 38. rovnobežky. Často útočil i juh, celú situáciu zhoršoval juhokórejský prezident I Sung-man, ktorý sa netajil svojou politikou zvanou „tiahnutie na sever“. Severania sa obávali útoku z juhu, a tak ako nadobudli lepšie vycvičenú armádu a pomoc Sovietskeho zväzu a Číny, 25. júna 1950 zaútočili ako prví. Vojna trvala tri roky, absolútne nič nevyriešila a 27. júla 1953 bolo podpísané prímerie. To trvá dodnes. Kórejský polostrov nie je stále v mierovom stave, ale len v stave prímeria. Prímerie podpísali predstavitelia OSN, KĽDR, Čína a Sovietsky zväz. Južná Kórea prímerie nepodpísala.
Prečo?
Prvý juhokórejský prezident I Sung-man bol tvrdý antikomunista, hlásal boj za nezávislú a zjednotenú krajinu, avšak pod podmienkou zbavenia sa akejkoľvek „červenej hrozby“, veľmi zjednodušene povedané, absolútne neakceptoval severnú časť polostrova, šlo mu teda skôr o uplatnenie vlastnej ideológie.
Čím to je, že medzi oboma bratskými krajinami dodnes vládne taká nevraživosť a že sú až natoľko rozdielne?
Základom je úplne iný režim. Sever je silno antiamerický, má vytvorenú svoju vlastnú ideológiu Čučche, je spojený so silným kultom osobnosti vodcov. A tejto svojej ideológie sa tamojšie elity nemienia za žiadnu cenu vzdať, bežní ľudia sa vzdať nevedia. Ideológia Čučche v podstate tvorí identitu alebo „druhé ja“ Severokórejčanov. Je to neustála kontrola a podpora povedomia sebestačnosti, ale tiež závislosti od vodcu, ktorý je mozgom celého národa.
Severokórejský vodca Kim Čong-un sa opakovane vyhráža jadrovým útokom či už na Južnú Kóreu alebo USA. Vy ste v Južnej Kórei žili štyri roky. Ako túto hrozbu vnímajú tamojší obyvatelia?
Mnohí mi vraveli, že mladí ľudia sa o to až tak nezaujímajú, žijú si svoj vysoko konzumný život a netrápia sa tým, lebo nezažili vojnu, rozdelenie rodín a všetky ostatné hrôzostrašnosti. Nie je to však tak. Existuje niekoľko organizácií s mladými nadšencami, ktorí živo diskutujú o zjednotení alebo o spolupráci so severom vzhľadom na túto hrozbu. Ale je pravda, že skôr starší to berú vážne. Tá hrozba je reálna. V metre môžete vidieť skrinky s plynovými maskami a ukazovatele do úkrytov ako dôkaz, že nejaká hrozba vo vzduchu stále visí. Je povinná vojenská služba a následné povinné cvičenia i po absolvovaní povinnej vojenskej služby. Okrem toho sa však v bežnom živote pocit strachu nijako neprejavuje, a ako cudzinec neznalý reálií krajiny ho už vôbec nepociťujete.
Ako sa bohatí Juhokórejčania vyrovnávajú s faktom, že ich národ je už vyše 60 rokov rozdelený a severania žijú v tvrdom totalitnom režime, v ktorom čelia násiliu, hladu...?
Niežeby zjednotenie skutočne všetci Juhokórejčania nechceli, ale mnohí sa obávajú najmä toho, čo by bolo, keby k zjednoteniu došlo. Južná Kórea dokonca zriadila ministerstvo zjednotenia, výsledky, ako všetci vidíme, nie sú pozitívne. Vzhľadom na prístup oboch Kóreí k sebe navzájom, ale i svetových veľmocí, vidíme, že aj súčasná politika USA voči KĽDR a reakcie Severokórejčanov to len eskalujú. Takže, ak to máme zhrnúť, Juhokórejčan-idealista by určite rád zažil zjednotenie Kóreí, pre komplikovanú situáciu však nakoniec i sám uzná, že je to takmer nemožné. Aby sa reformoval severokórejský politický režim, musel by sa naštrbiť len zhora, teda priamo zo skupiny elít, s tým nič bežní Severokórejčania a nakoniec ani Juhokórejčania nespravia...
Ale je tu predsa len silné gesto ústretovosti. Severokórejské aj juhokórejské hráčky hokeja budú súťažiť v jednom tíme pod spoločnou vlajkou.
Takéto pokusy tu už boli niekoľkokrát a k ničomu to, žiaľ, odvážim sa povedať, neviedlo, len k dočasným pozitívnym emóciám. V roku 2000 na letnej olympiáde v Sydney išli kórejskí športovci pod jednou vlajkou, a čo sa stalo? Nič. Myslím si, že športová diplomacia a akékoľvek miešanie politiky so športom v tomto prípade nie je veľmi efektívne.
Južná Kórea, dejisko olympiády, je bohatá krajina. Je v Kórejčanoch niečo špeciálne, vďaka čomu sa tak vyšvihli?
V ázijských národoch nie je až taký silný individualizmus ako u nás, dôležitá je rodina, štát, firma. Národ sa vie spojiť ako jeden tím, čo sa ukázalo v čase finančnej krízy koncom 90. rokov. Všetci Juhokórejčania sa vtedy zúčastnili na zbierke domáceho zlata, aby krajina mohla splatiť pôžičku Medzinárodnému menovému fondu.
To je ťažko predstaviteľné v našich končinách...
V Kórejskej republike zohráva dôležitú rolu konfuciánska kultúra, podľa ktorej nie je dôležitý jednotlivec, základom je rodina, teda kolektív. Ak dobre funguje rodina, funguje dobre i celý štát. Vládne tam veľmi pevná hierarchia, strašne sa riešia vzťahy na základe postavenia, veku, každý v rodine a v spoločnosti zastáva vopred vymedzenú rolu alebo funkciu. Zároveň sa kladie dôraz na vzdelanie. Kórejčania na sebe tvrdo pracujú, pretože za ťažkou prácou vidia rozvoj, pokrok a veľký finančný, ale i spoločenský úspech. Na naše pomery už zachádzajú do extrémov. Menej oddychujú, majú veľmi málo dovolenky, moji kórejskí známi pracujúci v nemenovanom koncerne mali napríklad v zmluve uvedených 30 dní dovolenky, za celý rok si však manažéri mohli vybrať deväť dní.
Koľko zarábajú a aký majú životný štandard?
Veľakrát sú muži živiteľmi rodiny, ženy zostávajú doma starať sa o domácnosť, avšak tu treba podotknúť, že i ženy už dávnejšie nepatria len do domáceho, Kórejčanmi zvaného „vnútorného“ sveta. A dokonca sa v posledných rokoch objavuje i fenomén mužov v domácnosti. Priemerné juhokórejské platy sú v prepočte okolo od 1 700 do 2 500 eur, mení sa to podľa odvetvia. Podľa mňa však na to, koľko hodín pracujú, by mohli zarábať aj viac. Občas mi ich je trocha ľúto, lebo ich skutočnou prapodstatou nie je biznis a kariéra. Kórejčania sa v skutočnosti veľmi radi zabávajú, oddychujú a konfuciánska konzervatívna kultúra, ktorá tam vládne už po stáročia, ide proti ich spontánnosti a prirodzenosti.
Československo v Kórejskej komisii
Po roku 1953 pôsobilo Československo ako jeden z členov Dozornej komisie neutrálnych štátov v Kórei. Československo a Poľsko zastupovali severnú časť polostrova, Švédsko a Švajčiarsko južnú. Hlavným cieľom komisie bolo udržiavanie prímeria a neutrality na Kórejskom polostrove, inšpekčná činnosť a neskôr i plán zjednotenia. Tieto plány však zlyhali pre nedodržiavanie neutrality, vzájomnú nevraživosť a porušovanie dohody o prímerí. Československo bolo v 90. rokoch Severnou Kóreou z komisie vyhodené z dôvodu zmeny režimu, v súčasnosti komisiu zastávajú už len Švédsko a Švajčiarsko, Poľsko sa zúčastňuje len na výročných zasadaniach. KĽDR komisiu úplne ignoruje.
