Ako sa vám po piatich rokoch účinkuje v Sedem s r. o. medzi chlapmi?
- Z domu som na mužskú spoločnosť zvyknutá, takže vytočiť ma nemôžu. Sú to ohromne múdri, vtipní, pohotoví a láskaví páni. Keď sa rozbehnú kamery, trochu z tej láskavosti upustia a nedovolia mi skákať im do reči. Stretávame sa už päť rokov dvakrát do týždňa, vyslovene sa na to teším, som rozosmiata a hlavne po skúške v pondelok sa domov vraciam veľmi uvoľnená.
Niekedy sa zdá, akoby sa tí chlapi proti vám spolčili. Najmä keď spomeniete Oravu...
- Ja to chápem ako druh humoru. Každý tam hrá svoju úlohu – pre Stanka Dančiaka je typické dlhšie rozprávanie a vzdialenejšia pointa, z čoho si ostatní robia „prču“. Keby som Oravu nespomenula, tak mi ju pripomenú. Mne to vyhovuje. Viem, že to nemyslia zle.
Čím to je, že ste v Sedem s r. o. prežili ako jediná žena? Azda preto, že muži radšej do všetkého zapárajú, alebo majú ženy menší zmysel pre humor?
- To neviem, na to sa treba spýtať dramaturgov relácie. Ale chápem, že je ťažké nastúpiť do idúceho vlaku. Keby ma dnes zavolali do Sedem s r. o., tak by som mala strach. Keďže som tam úplne do začiatku, zvykli sme si na seba. Určite je dosť vtipných žien, ktoré by to zvlád-li, len si myslím, že prekonať prvotný ostych je dosť ťažké.
Pozeráte českú obdobu tejto relácie Dementi na Prime?
- Teraz sa zdržiavame v Bratislave, kde máme malý televízorík s izbovou anténou. Stále zrní a obraz naskočí len vtedy, ak niekto drží anténu. Väčšinou ju držím ja. Ochotne stojím za televízorom, keď je športový prenos, pretože ten ma nezaujíma. Keby som si ja chcela niečo pozrieť, väčšinou môj muž povie, že je starší, preto znova držím anténu ja. Takže Dementi u nás nemôžem pozerať. V Prahe som to videla asi dvakrát a nech to znie akokoľvek chválenkársky, podľa mňa sa to nedá porovnávať so Sedem s r. o.
Takže v televízii nevidíte ani seba?
- Niekedy sa nielenže nevidím, ale ani nepočujem! Ak mi unikne nejaký čechizmus, môj muž sa ako správny jazykový purista okamžite chytí a ja si za televízorom povinne odstojím prednášku o tom, čo slovenský jazyk pripúšťa a čo nie.
A ako sa vám páči slovník dnešnej mladej generácie?
- Ty kokso! Je to pekné, lebo to nahradilo oveľa škaredšie výrazy.
Aké si vlastne píšete oficiálne povolanie?
- Keď mi vyšla asi štvrtá kniha, začali ma uvádzať ako spisovateľku. Teraz ich je šesť, už si to hádam zaslúžim.
Ako sa predáva vaša nová kniha Niekedy spávam v okuliaroch?
- Neviem, nechodím sa pýtať po kníhkupectvách, takže nemám prehľad. Od rána do večera strážim vnučky Lujzinku a Aničku, tak nemám čas zisťovať, či si knihu niekto kúpil.
Svojim vnučkám čítavate pred spaním?
- Túto knihu nie, veď majú iba dva roky. Vymýšľam si pre ne rozprávky podľa obrázkov, na ktoré práve natrafím.
Ako sa žije v jednej domácnosti dvom spisovateľom?
- Ak sa pýtate na to, či nám to vynáša, tak nie, nevynáša. Môj muž obyčajne vydáva knihy za autorské výtlačky, takže nedostane honorár. Keď sa chcem vytiahnuť, poviem mu: „Z tvojho honoráru guláš nenavarím.“ Dúfam, že budem z tejto stránky úspešnejšia.
Zažívate aj tvorivé hádky?
- V manželstvách bývajú hádky kvôli všeličomu, ale u nás nie. Môj muž je skúsený autor, o sedem rokov starší a o štyridsať rokov dlhšie píše ako ja, takže pred ním mám rešpekt. Čítam, čo napíše, a keď mám poznámky, zväčša nie sú literárne, ale sebazáchovné. Tie rešpektuje.
V čom tkvejú vaše sebazáchovné poznámky?
- Niekedy sa utne. Po jednej zlej skúsenosti, pre ktorú sme sa sťahovali do Prahy, sa mu to však stáva už len zriedka. Po tej skúsenosti som na koni a keď ho upozorním, tak ma rešpektuje.
V tej konkrétnej situácii ste ho nestihli upozorniť?
- Keď napísal báseň Esesák sa objal s eštebákom, bola som na Orave a prišla som domov neskoro. Už nebolo inej možnosti, iba držať s ním.
Naozaj to bolo až také zlé, že ste sa museli vysťahovať do Čiech?
- Veľmi zlé. Možno by sme to vydržali, ale denne sme mali anonymné telefonáty, listy, balíky s výkalmi. Môj muž nemohol prejsť po ulici bez toho, aby ho nejaký „fašista“ nekopol. Alebo nám v noci doviezli pred bránku domu mostík so zábradlím, aký sa dáva cez rozkopávku, a ešte iné dopravné znčky. Dcéry zavolali kamarátov a tí nám urobili škárku, aby sme mohli vyjsť z domu a nakoniec si to odviezli cestári.
Vedeli by ste bojovať proti ľudskej zlobe, keby ste na Slovensku zostali?
- To sa ani nedá. Keby to bolo na mne, nevyprovokovala by som tú zlobu. Ale muži sú bojovníci. My ženy sme iné, hoci páni nám radi pripisujú zlé vlastnosti – že sme hysterické, ukecané... Ešte aj na chuderu Evu hádžu všetky neprávosti. Keby sa bola na Adama vykašľala, ľudstvo by dnes vyzeralo inak.
Kde si uvádzate trvalý pobyt?
- Môj muž v Prahe, ja v Bratislave. On mal právo stať sa českým občanom, lebo jeho otec bol Čech. Ja nie, pretože by mi nik neuveril, že Orava je na Morave. Tak sme sa presťahovali, kúpili domček a všetko, čo sme si tam nadobudli, je na meno môjho muža. Keby nebol taký charakter a našiel si tam nejakú Češku, zostala by som úplne ako bezdomovec. Našťastie som sa dobre vydala...
Takže teraz máte medzinárodné manželstvo?
- Môj muž už má dvojaké občianstvo! Cíti sa a je Slovák. Jeho výrobný nástroj je jazyk slovenský, okrem toho je i jazykový purista. Keby som náhodou povedala sáčok, možno by ma aj zbil.
Chcete povedať, že vás muž bije?
- Bije ma zriedkakedy a obyčajne len vtedy, keď si to zaslúžim. Ale to len po zadku.
Kedy si to teda zaslúžite?
- Nahnevá sa napríklad vtedy, keď nechcem jesť karfiol. Nemám ho rada, no on je presvedčený, že je zdravý a mala by som ho jesť. Aj mi kamarátka vyčítala, prečo mu ho varím... No preto, že karfiol je zdravý!
A vy mu to nevrátite?
- Keby nechcel jesť karfiol –áno, ale takto nemám dôvod!
