Po tom, čo sa musela vyrovnať s následkami mozgovej príhody svojej mamy, herečky Soni Valentovej (71), minulý rok povedala áno láske svojho života, hercovi Ivanovi Bélovi Vojtekovi (60).
Hity skupiny ABBA boli spracované aj pre film, kde si hlavnú postavu Donny zahrala Meryl Streep. Nebáli ste sa porovnávania s touto hereckou ikonou?
Bola som veľmi šťastná, že som dostala možnosť hrať v muzikáli Mamma Mia. Nevravím to ako frázu. Odohrala som mnohé muzikálové postavy, ale takýto žáner ešte nie. Meryl Streep je famózna herečka, môj veľký vzor, no spev zas nie je celkom jej parketa. Rola Donny ma nesmierne baví.
Interpretovať notoricky známe piesne skupiny ABBA asi tiež nie je jednoduché.
Veru nie, veď Agnetha a Frida spievali fantasticky. Ária „The winner takes it all“ (Víťaz berie všetko) je ťažká, ide do veľkých výšok. Reakcie sú ale veľmi pozitívne. Po premiére mi jedna pani povedala, že to videla v Londýne a vraj som bola oveľa lepšia ako tamojšia hlavná predstaviteľka Donny. Aj istý divadelný kritik vyzdvihol môj výkon. Nehovorím to preto, že sa chcem chváliť, ale preto, že ma to potešilo a moja práca nebola zbytočná. Ale musím povedať, že toto predstavenie je náročné aj na fyzičku, skutočná „makačka“.
Vyštudovali ste muzikál, žáner, ktorý mnohí berú ako ľahkú komerciu. Aj niektorí herci nepovažujú muzikál za vysoké umenie a pozerajú sa naň „cez prsty“.
Väčšinou sú to tí, ktorí si to nevyskúšali. Možnože videli nevydarený komerčný kus a nie muzikál, ktorý je dobrým, kvalitným divadlom. Pretože činohra, balet, opera aj muzikál sú rovnocenné žánre. Takto to hodnotia aj v zahraničí.
Nedávno vás v Prahe nominovali na cenu Thálie za postavu pani Danversovej v muzikáli Rebecca, ktorý mal premiéru minulý rok v ostravskom Národním divadle Moravskoslezském. Takže ste vlastne zobrali vietor z plachiet mnohým neprajníkom muzikálu.
Viete, môžete urobiť zlú operu, komerčnú činohru a platí to aj pre muzikál. Môžete urobiť zlý muzikál, ale môžete urobiť fantastické, kvalitné dielo. Napríklad taký Sunset Boulleward, v ktorom som účinkovala v Ostrave. Postava Normy Desmond bola mojou životnou rola. Ešte keď žil režisér Jozef Bednárik, hovoril mojej mamine, že Soňa, toto je rola pre zrelú herečku! Nech si to neprajníci prídu skúsiť.
Herectvo vám bolo dané do kolísky už tým, že ste vyrastali v umeleckom prostredí – mama Soňa Valentová (71) je herečka, otec Pavol Haspra bol (†74) režisér. Častokrát to majú práve také deti ťažšie, pretože ich porovnávajú so slávnymi, úspešnými rodičmi.
Práve tomuto som sa chcela vyhnúť. Lebo je aj pravda, že nie vždy je dieťa známych rodičov rovnako talentované. Človek musí sám dokázať, či na to má. Ako dieťa som netúžila byť herečkou. V puberte som sa dokonca hanbila s maminou chodiť po meste, lebo všetci sa za ňou otáčali. Vadilo mi to. Chcela som robiť niečo iné, ale zároveň som cítila, že ma to ťahá na javisko, najmä k baletu.
Robila som odmalička balet a tanec, ale maminka mi múdro vysvetlila, že robiť profesionálne balet nie je bohviečo a v štyridsiatke odchádzate do dôchodku. Jej dobrá kamarátka bola totiž baletka a ona videla, ako sa nadrela. Urobila som teda prijímačky na vysokú školu, mala som študovať nemčinu a španielčinu. Lenže tanec ma stále pokúšal. Keď som sa potom dozvedela, že v Čechách sa dá študovať muzikál, neváhala som ani chvíľu. Vedela som, že tam ma nebudú brať ako dcéru známych umelcov.
Mali ste už vtedy nejaké skúsenosti so spievaním?
Vôbec nie! Môj otec bol šokovaný, keď sa dozvedel, že chcem ísť študovať muzikál. Nikdy predtým ma nepočul spievať. Spievala som totiž potajme, keď rodičia odišli z do divadla. Púšťala som si platne Whitney Houston, Barbry Streisand a spievala som si s nimi. Občas žartujem, že som mala skvelé učiteľky.
S rodičmi ste si boli veľmi blízka aj preto, že vás spájalo umenie. Po otcovej smrti v roku 2004 ste si boli s mamou navzájom oporou. Ako zvládate situáciu, keď zostala po mozgovej príhode pred dvomi rokmi odkázaná na pomoc druhých?
Keď zomrel tatinko, bolo to ťažké. Našťastie sa netrápil dlho, mal akútnu leukémiu. Mamina vtedy vymyslela, že ideme zrekonštruovať dom, aby nebol čas na chmúrne myšlienky. Pustili sme sa do práce, potom sme išli k moru, takže sme to spolu nejako zvládli. Teraz to však bolo pre mňa ťažšie, pretože už som nemala oporu v druhom rodičovi. Musela som to zvládnuť sama. Samozrejme, veľmi mi pomáha môj muž Ivan. Obdivujem ho, ako pekne sa o moju mamu stará. Je to pre všetkých veľmi ťažké.
To asi pochopí len ten, kto také čosi zažil...
Presne, ako vravíte. Zďaleka som si nevedela predstaviť, čo to všetko obnáša, aké náročné je zvládnuť to, keď sa niečo také stane niekomu blízkemu. Ale ľudský organizmus je asi nastavený tak, že ak sa udeje nejaká tragédia, človek sa dokáže vzchopiť a byť silný. Vie byť oporou a robiť všetko pre to, aby tomu druhému pomohol. Tak to bolo aj so mnou, vtedy som sa „akoby“ držala. Bolo strašne ťažké vyrovnať sa so situáciou, zvládať všetko a naučiť sa fungovať úplne inak. Život sa vám otočí a paradoxne, potom, keď sa situácia akoby stabilizuje, potom to človeku dôjde. A je to strašne smutné. Bolí to, myslím si, že to bude stále bolieť, ale na druhej strane, stále je to aj pozitívne.
Mohlo to byť totiž aj horšie. Môžem ďakovať Bohu, že mama stále žije. Som vďačná za to, že ju ešte mám, že jej môžem povedať svoje pocity, pohladkať ju. Vníma všetko, čo sa okolo nej deje. Aj keď je to bolestivé, stále je to takto lepšie, akoby tu nebola.
O čom jej rozprávate, keď za ňou prídete do sanatória?
O všeličom, čo som zažila doma, v divadle, akú rolu som dostala, aká bola premiéra...
Hovorili ste jej aj o svadbe?
Rozprávala som jej o tom, potešila sa.
Beriete to ako nespravodlivosť od života?
To sa nedá brať ako nespravodlivosť. Lebo so stúpajúcim vekom sa každému niečo prihodí. Niekto zomrie rýchlo, iný ochorie a v bolestiach leží roky, niekto dostane cievnu príhodu. Žiaľ, to zatiaľ k životu patrí a človek má pocit, že jeho trápenie je to najväčšie. Ale nemôžeme si myslieť, že tu budeme do sto rokov a všetci fit. Keď vidím, ako veľa mladých ľudí má cievne príhody, infarkty, to je strašné. Vtedy si poviem – vďaka bohu, že mám mamu.
Zmenili tieto smutné udalosti váš pohľad na život?
Skôr tak všeobecne, keď vidím, ako odchádzajú ľudia v zrelom veku, uvedomila som si, že to nie je sranda. Táto doba je strašne zlá, vystresovaná. Živíme sa nezdravými vecami, dýchame nezdravý vzduch, tak čo sa divíme? Ale nemyslím si, že ja som ten typ, ktorý sa ženie za kšeftami, za kariérou a nedopraje si oddych. Určite nie za každú cenu...
V septembri ste sa vydali za vášho dlhoročného partnera, herca Ivana Bélu Vojteka (60). Všetkých ste dostali tým, ako ste svadbu dokázali utajiť. Nechceli ste medializáciu?
My sme netajili za každú cenu. Asi sme však pri organizácii svadby natrafili na diskrétnych ľudí. To si veľmi cením. Vybavovali sme to všetko narýchlo, až je zázrak, že sa to podarilo. Svadbu považujem za súkromnú záležitosť, za vážny životný krok a nepotrebujem ho zdieľať s médiami. Ani nie som ten typ, žeby som vešala niečo každý deň na sociálne siete. Neuznávam tieto veci. Niektorí ľudia nevedia prežiť deň bez toho, aby tam niečo zavesili, aby boli videní. U niektorých to podľa mňa hraničí s diagnózou. Chcela som byť uvoľnená, zdieľať to v tichosti, v kruhu ľudí, ktorých tam chcem mať a nie, aby som bola v strehu a kŕči, čo kto nafotí. Nechcela som si robiť reklamu z takejto veci.
Máte v dokladoch zapísané oficiálne meno po manželovi alebo ste aj pred úradmi stále Hasprová?
Nechala som si svoje meno, mám to aj v dokladoch tak. Ivan s tým nemal problém. Ja som zas netrvala na tom, aby nosil obrúčku. Ani ja ju bežne nenosím. V divadle si ju totiž stále musíte dávať dolu, tak aby sme ich nestratili.
Pôsobíte ako temperamentná žena, kto u vás rozhoduje?
Zaužívaný je model, že muž má byť ten, kto má hlavné slovo, kto rozhoduje. Myslím si, že by však mal brať do úvahy aj názor ženy. Nie vždy to tak je a nič nie je ideálne. Faktom je, že Ivan v mnohom má podobné názory, reakcie ako môj ocino.
Možno ste si podvedome hľadala podobného partnera, ako bol otec...
Majú veľa podobného. Ivan je rozvážny, ale vie sa rozohniť a byť divoch. (smiech) Aj môj tatino bol taký. Je rovnako zručný, opraví všeličo v domácnosti, ale pokosiť alebo vymeniť žiarovku viem aj ja. Keď tatino zomrel, museli sme si s maminou poradiť. Mám rada mužské, ťažšie práce. Nemám však vzťah k vareniu, a keďže Ivan je kulinársky fajnšmeker, dopĺňame sa. Fantasticky varí a baví ho to, v tom je tiež ako môj tatino. Dodnes vylizujem taniere, keď mi chutí. To mi zostalo z detstva.
