Málokto však vie, že mesiac po nich sa to podarilo ďalšej dvojici - Slovákovi Arnoštovi Rosinovi a Poliakovi Czeslawovi Mordowiczovi. Ich príbeh na svetlo sveta uviedol v knihe Útek z pekla spisovateľ Juraj Šebo. „Rosin bol priateľom môjho otca, hrávali spolu karty, často k nám chodieval,“ spomína Šebo.
Arnošt Rosin bol mojím detským hrdinom, prvýkrát som sa s ním odviezol na motorke, dokonca sa stal mojím birmovným otcom, čo bude asi svetová rarita, mať za birmovného otca Žida. Strávili sme spolu veľa spoločných chvíľ. Zverstvá z koncentračného tábora, dramatický útek, ani skrývanie na Slovensku nezanechali na ňom viditeľné stopy. Pritom pobyt v tábore musel byť pre neho krutý nielen z fyzickej a psychickej stránky, ale aj z morálnej, pretože neustále ponižovanie musel vzhľadom na svoju hrdú povahu ťažko znášať
Útek
O úteku príliš veľa nerozprával, považoval to za uzatvorenú kapitolu života. Správy o tom som čerpal najmä od otca, s ktorým občas túto tému preberali. Ako vlastne z Osvienčimu ušiel? Po každom vydarenom úteku nasledovalo v koncentráku zabíjanie tých, ktorí patrili do blízkeho okolia utečencov. Keď 7. apríla 1944 utiekli Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba, všetci vedeli, že Arnošt Rosin bol Wetzlerov kamarát. Začalo mu horieť pod nohami. Vedel, že ak si chce zachrániť život, musí utiecť. Príležitosť sa mu čoskoro naskytla, keď sa Poliak Mordowicz už dlhšie pripravoval na útek a hľadal partnera. Osud mu priniesol do cesty práve Rosina.
Podobne ako Mordowicz pracoval v štrkovom lome, ktorý sa nachádzal pri vonkajšom okruhu tábora a nebol tak prísne strážený. Na štrkovisku, kde pracovali, bol vykopaný bunker, ktorý predtým úspešne použili pri úteku nejakí Rusi. Osvienčim mal dva strážne prstence. Jeden malý, tesne okolo tábora, ktorý bol aktívny stále. Tvorili ho ostnaté drôty napustené elektrinou, strážne veže a mínové polia. Veľa väzňov však chodilo na nútené práce mimo tábora, preto bol postavený aj druhý okruh, vzdialený niekoľko kilometrov, ktorý sa aktivoval až vo chvíli, keď sa zistilo, že z tábora niekto zmizol.
V bunkri
Vsunuli sa po jednom do bunkra. Ich pomocníci zasypali vchod štrkom a kameňmi a rozsypali okolo rozdrobený tabak napustený benzínom, ktorý mal zmiasť stopovacie psy. Obaja sa zrazu ocitli v tme, tesne vedľa seba, nemohli sa postaviť, len skrčení sedieť. Čas ubiehal zúfalo pomaly. Skľučujúce myšlienky prerušila kvílivá siréna. Jej silný, pravidelne prerušovaný tón akoby im navrtával mozog. Siréna oznamovala, že niekto z koncentráka utiekol. Prenasledovateľom pomáhali reflektory a svetlice, ručnými lampami prehľadávali zvlnený terén, mokrú trávu, vodu, stromy, všetko, čo mohlo byť miestom úkrytu.
Najväčší pátrací nápor po odhalení ich úteku postupne ochaboval... Potom sa vynoril ešte väčší problém - nevedeli sa z úkrytu dostať von. Prvý pokus nadvihnúť dosku, ktorou bol zakrytý, im nevyšiel. Boli zoslabnutí a skrehnutí dlhým pobytom bez pohybu. Po každom dlhšom vzopretí mali pocit, že sa im do tela zabodli tisícky žeravých ihiel. Po druhom pokuse boli už celkom vyčerpaní, nohy sa im triasli, spotení sa zvalili naspäť. Na tretí deň sa po dlhom boji nakoniec vysunuli z bunkra a plazením sa postupne vzďaľovali od tábora.
Napriek tomu, že tábor bol stále na dohľad, svet sa pred nimi zrazu rozšíril, jednoducho už len tým, že neboli zovretí plotmi z ostnatého drôtu. Nočný vzduch bol síce studený, ale zdal sa im čistejší, priezračnejší. Pach krematórií zmizol. Zatiaľ všetko išlo podľa plánu... Napriek eufórii stále skúmali každý šelest a zavrtávali oči do tmy, ale už cítili uvoľnenie. Pred nimi ešte ležala dlhá cesta na Slovensko. Na jej konci bola správa svetu, čo sa v Osvienčime dialo po odchode Vrbu s Wetzlerom. Správa od Rosina zachytáva transporty gréckych a poľských Židov, zaznamenáva príchod prvých transportov z Maďarska aj príchod transportu „árijcov“ z Francúzska... Dokonca napísal aj o návšteve veliteľa SS Heinricha Himmlera, ktorý prišiel do Osvienčimu v roku 1942.
Sloboda
Koniec vojny prežil Rosin s falošnými dokladmi v utajení v Bratislave. Po oslobodení sa rozhodol presťahovať do Prahy, kde podnikal. Tam sa aj oženil. Lenže prišiel február 1948 a s ním komunistický prevrat v Československu. A bolo po podnikaní. V máji toho istého roku však vznikol štát Izrael a začali doň z celej Európy prúdiť tisícky Židov, ktorí prežili vyhladzovacie tábory. Pridal sa k nim aj Arnošt Rosin s manželkou. Ocitol sa v kibuci, kde bolo všetko spoločné. Rosin utekal pred komunizmom a zakotvil v komunistickom systéme! Toto nebolo nič pre jeho voľnomyšlienkársku povahu a po dobrodružnej ceste sa po pol roku vrátil domov do Bratislavy.
Po návrate robil vedúceho v železiarstve na Miletičovej ulici, v roku 1960 nastúpil ako správca do televízie. V Československu zostal až do roku 1966. Nakoniec sa vysťahoval do Düsseldorfu, kde pracoval ako úradník v židovskej náboženskej obci. Rosin bol skromný človek z mäsa a kostí. Vôbec mi nepripadal ako hrdina, ktorému sa podarilo utiecť z Auschwitzu a poskytnúť tak svetu pravdivý obraz o tom, čo sa tam deje. O úteku nerád hovoril, pri tejto téme len mávol rukou, že to už je za nami, načo sa k tomu vracať. Trávili sme spolu Vianoce a ozdobovali stromček. Dodnes si pamätám jeho vetu: „Môj otec sa v hrobe obracia, keď vidí, že jeho syn namiesto chanuky ozdobuje vianočný stromček.“ Zomrel v roku 2000 v Nemecku.
Osvienčim
Koncentračný tábor Osvienčim bol nemecký vyhladzovací tábor, ktorý postavili v Poľsku. Jeho nemecký názov bol Auschwitz. Väznili tam najmä Židov, Rómov i sovietskych zajatcov. Väčšina z nich našla svoju smrť v plynových komorách. V Osvienčime zahynulo počas vojny približne 1,5 milióna nevinných ľudí.
