Ste herečka, ale teraz sa venujete spievaniu. Máte v rádiách prvú pesničku Sám. Čí to bol nápad?
Klávesistu Zoliho zo skupiny No Name. Veľmi dlho sme sa evidovali a vedeli, kto čo robí. Raz prišiel za mnou, že sa mu páči, ako spievam, a chcel by mi niečo napísať, len, že texty nepíše, či niečo doma nemám. Mala som, ale skôr šuplíkové a depresívne, zo smutného obdobia. Poslala som mu ich, on zložil hudbu a vznikla pesnička Sám.
Ten text je dosť smutný. Sám stratený, vo vnútri zmätený, s láskou už nechceš viac ísť...
Nie je veselý. Myslím, že každý prešiel obdobím po rozchode, niekto to možno zvláda horšie, iný lepšie. Ja vtedy píšem svoje pocity na papier a je to zo mňa vonku. Tých textov mám dosť. Je to pre mňa najtvorivejšie obdobie, som plná emócií a potrebujem ich dať von.
Ste teda introvert, ktorý to radšej napíše na papier, ako by sa niekomu vyspovedal?
Nerada dávam najavo svoju slabosť a som človek, ktorý si to vie vyriešiť sám.
Máte aj veselé pesničky?
Píšu sa. Dala som si záväzok, že musím napísať aj niečo veselé, tak sa snažím, ale je to naozaj ťažké, lebo človek zistí, že tá slovná zásoba zrazu došla. (smiech) Keď píšem o smutných veciach, tak slovo láska, smútok, tma je normálne, ale vo veselej skladbe je to ťažké použiť.
Takže máte teraz dobré obdobie?
Smútku už bolo dosť a treba napísať niečo veselé, život je predsa aj o radosti.
Doteraz ste interpretovali piesne iných autorov. Teraz máte svoju vlastnú...
Je to úplne iné, zrazu sa cítim nahá, aj pred ľuďmi, aj pred kamerami, keď to niekde spievam. Som to ja, je to môj text. Teší ma, že má pesnička úspech. Že sa veľa ľudí s tým stotožňuje a priznáva, že si takým obdobím prešli aj oni. Už to je Mirka Partlová, a nie nejaká postava.
Cítite sa viac ako herečka alebo speváčka?
Je veľmi ťažké odpovedať na túto otázku, asi oboje. Preto robím muzikál. Myslím si, že sme na dobrej ceste robiť kvalitný muzikál. Konečne máme v divadle živú hudbu. Na Slovensku je naozaj veľa veľmi talentovaných ľudí, len ich treba ešte dať dohromady a slovo muzikál bude mať ten pravý význam.
Ako sa udržiavate v kondícii?
Ako kedy. Cez leto som aktívny inlinista, v zime nič. (smiech) Zistila som, že som sama doma a všetci sú na horách. Tak som si pred pár rokmi povedala, že je blbosť, aby som sedela doma a začala som jazdiť na snouborde. Síce najprv som ich len strážila v ski baroch, a teraz jazdím. Netvrdím, že som profesionálka, ale snažím sa, žijem, nepadám, zatiaľ nemám nič zlomené... Aktívne som cvičila aj jogu, len teraz na to nemám čas. Ale chcem zase začať! Kondička odchádza, roky pribúdajú...
Vraj milujete cestovanie a váš nesplnený sen je India...
Už sa pomaličky približujem k jeho splneniu. Bola som všade okolo, v Rusku, Číne, a tak už sa blížim do Indie.
S kým cestujete?
Väčšinou sama, alebo s niekým, kto má čas a financie a môže si to dovoliť. Sú to väčšinou otvorení ľudia, ktorí tiež radi cestujú, kamaráti.
Nebojíte sa cestovať sama?
A čoho? Práve naopak, väčší strach mám na Slovensku ako vo svete. Sama chodím aj na kratšie výlety, predĺžené víkendy. Naplánujem si múzeá, pamiatky, behám kade-tade. Vrátila som sa z Barcelony, pomotám sa po Slovensku a potom sa zase niekam vyberiem, každý mesiac.
Ktorá krajina na vás spravila najväčší dojem?
Každá krajina je niečím zvláštna. Som Španielsko pozitív, milujem ho, rovnako ako Portugalsko, celú Andalúziu, som teplomilný tvor, ale musím povedať, že napriek tomu aj Moskva mala svoje čaro. Chvála pánu Bohu som tam nebola v zime. (smiech) Aj Čína, Šanghaj boli úžasné.
Máte povolanie, kde je dôležité, ako človek vyzerá. Herečky musia byť atraktívne.
Ak nie, pomôže mejkap. (smiech)
Ako sa o seba staráte? Skúsili ste už botox?
Neskúsila, ale ani to neodsudzujem. Možno to v budúcnosti príde aj u mňa. Som ale zástanca prirodzenosti, človek sa nejako narodil a treba sa s tým vysporiadať, prijať to a to je asi v živote najťažšie. Ak to niekomu pomôže, keď ide na nejaký zákrok... Nie som veľmi dobrý príklad na starostlivosť, na tieto veci som lenivá. Zatiaľ sa snáď dá na to pozerať. (smiech)
Rada sa pekne obliekate a líčite?
Obliekam sa pohodlne a priznám sa, že líčiť sa mi tiež veľmi nechce. Je toho dosť v divadle a aj keď som natáčala, tak to bolo dennodenne.
Máte priateľa?
Nie, som sama.
A baví vás to?
Hej. Začalo ma to baviť. (smiech)
Máte už po tridsiatke. Uvažovali ste už nad tým, či by ste chceli dieťa?
Jasné, veď som žena. Podľa mňa každá žena nad tým premýšľa. Chcem deti, ale dnešná doba je tak posunutá, že buď to príde, alebo nepríde a nič sa nestane, ak to príde o pár rokov neskôr, alebo aj vôbec. Nechcem si dávať nejaký deadline, že musím. Je to presne ako s váhou. Nemám doma váhu, lebo nechcem vedieť, koľko vážim, dôležité je, ako sa cítim. Nezapnem gate, tak si kúpim nové, alebo nebudem týždeň jesť. Sú to psychické obmedzenia. Viem, že mám na to vek, viem, že aj telo, bolo by to pre mňa ako pre ženu najlepšie. Mužov je dosť, ale otcov je málo.
Aký by mal byť?
Musí to byť človek, ktorý sa postará nielen o mňa, ale aj o rodinu. Taký, ktorý vie, kto je, kde je jeho miesto a čo má robiť.