Aj tri sestry Uhlárové - Marta (53), Hanička (49) a Mária (39) zo šou Zem spieva sa pravidelne vracajú do kraja svojich predkov, aby si zaspievali na miestach, kde kedysi stáli domy, kostol či cintorín. Pri pohľade na holé lúky sa neubránia slzám. Podtatranská dedinka Blažov existovala viac ako 600 rokov. Dnes tam nenájdete ani jeden dom. Len malá drevená kaplnka naznačuje, že tu kedysi žili ľudia so svojimi radosťami aj starosťami. Z tohto kraja pochádzajú aj talentované speváčky, sestry Marta, Hanička a Mária Uhlárové, ktorých mama Anna (77) na vlastnej koži zažila násilné vysťahovanie v 50. rokoch.
Vláda totiž v roku 1952 rozhodla, že práve v oblasti Blažova vytvorí vojenský výcvikový priestor. Koncom mája museli ľudia opustiť svoje domy s asistenciou polície a vysťahovať sa. „Mala som vtedy 15 rokov. Presídlili nás najprv do Špačiniec pri Trnave. Rodiny roztiahli po celom Slovensku aj Česku. Keďže však za majetok ľudia nič nedostali, 127 rodín sa dohodlo a vrátilo naspäť do Blažova,“ spomína na neľahké časy mama Anna Uhlárová, ktorá so svojimi dcérami spieva už celé štvrťstoročie. V rodnej dedine potom gazdovali ešte dva roky.
Úrady im však nakoniec nakázali odísť, lebo žiť v blízkosti vojenského priestoru bolo nebezpečné. Strelnica bola v neďalekej Zaľubici za Kežmarkom, guľky mohli kedykoľvek zaletieť až do Blažova. Väčšina rodín skončila v Žakovciach, kde bolo postavených 95 nových domov. „Vysťahovali nás takmer zo dňa na deň, nebolo kedy ani pobaliť sa. Keď vojaci nakladali do vojenských áut nábytok a periny, jedno cez druhé, nebolo človeka, ktorý by nezaplakal,“ vzdychne si aj po rokoch pani Anna a so smútkom dodá, že vojsko postupne zbúralo všetky domy aj školu, aby sa ľudia nemali kam vrátiť. Posledný obyvateľ opustil Blažov 26. mája 1955.
Emotívne návraty
Na mieste, kde stála dedina s tisíckou obyvateľov, zostal len kostol, neskôr však zbúrali aj ten, aby sa nestal pútnickým miestom bývalých obyvateľov. „To bolo pre nás najstrašnejšie, keď sme sa dozvedeli, že zvalili aj kostol. Zo začiatku nás nepustili pozrieť sa na rodný Blažov. Boli tam vojaci, ktorí strážili na bráne, a kto nemal priepustku, nemohol ísť do dediny,“ opisuje Anna Uhlárová.
Až po roku 1989 sa situácia zmenila. „Na miestach, kde kedysi stála naša rodná dedina, sme si mohli zmontovať drevenú kaplnku a každý rok sa tam stretávame. Všade, kde kedysi stáli domy, je tráva, na lúkach sa pasú ovce, dobytok... Chodievame tam spolu s dcérami. Zaspievame si, aj si poplačeme. Máme napríklad pesničku, pri ktorej musíme plakať,“ utrie si podvedome oči pani Anna a spontánne zanôti: „Hori tym Bvažovom, zimnyj viter duje a moje serdečko, hej lem za nym banuje...“
Spevavá rodina
Sestry Uhlárové zdedili talent po svojej mame. Tá sa stará o kroje, v ktorých jej dcéry vystupujú na rôznych folklórnych podujatiach. „Na každú udalosť máme aj po tri kroje. Keď sa stretneme hoci aj pri krátkom posedení, povieme si: Dajakú si zaspievame, dievčatá!“ hovorí najmladšia Mária a mama Anna okamžite dodá, že spieva, kým ešte vládze. „Už mi to nejde tak ako kedysi, mám už svoje roky. Sme spevavá rodina, radi si zaspievame, zabavíme sa, často sa ako rodina schádzame. Kým žil môj manžel Michal, spieval si s nami, tešil sa, že bude chodiť tiež na vystúpenia. No a vidíte, už 19 rokov som vdova,“ vzdychne si pani Anna a vzápätí sa svojimi šikovnými dcérami ešte raz pochváli. „Keď sa robia v okolí svadby, chodia čepčiť nevesty. Čím som staršia, tak viac myslím na to, ako sa v Blažove spievalo, keď sa čepčilo, keď bola Veľká noc, Vianoce... Pesničky mi prichádzajú na um a hneď ich zapisujem, aby sa zachovali pre budúce generácie.“
