Pamätníci si určite spomínajú, že pred rokom 1989 to v Československu v tomto období žilo oslavami „Víťazného februára“. Deti chodili so školou na propagandistické filmy, všade boli heslá typu „Verní odkazu Víťazného februára!“, po druhom mesiaci v roku boli pomenované ulice, žiaci povinne chodili na exkurzie do „izby revolučných tradícií“, ktorú mala zriadená každá škola, a z platní im púšťali zašumenú nahrávku prejavu Klementa Gottwalda na Václavskom námestí... K neodmysliteľným symbolom patril obraz milicionára s puškou v ruke, ktorý berie fabriku z rúk zlých kapitalistov. Toľko ideologická tvorivosť komunistickej propagandy. Aká však bola pravda?
Dohoda so Stalinom
Na začiatok treba pripomenúť, aká bola v Československu situácia po skončení vojny v roku 1945. „Nevznikol tu klasický demokratický systém, ako ho poznáme dnes. Na základe Košického vládneho programu z roku 1945 bol v Československu nastolený systém obmedzenej, alebo ľudovej, demokracie. To znamenalo, že v politike mohli fungovať iba strany, ktoré boli zastúpené v Národnom fronte a súhlasili s vládnym programom povojnovej obnovy republiky,“ vysvetľuje Miroslav Londák z Historického ústavu SAV.
Žiadna opozícia tým pádom neexistovala. „Základom programu, pokiaľ ide o zahraničnú politiku, bolo spojenectvo so Sovietskym zväzom. Ďalším, že kľúčový priemysel sa postaví pod štátnu kontrolu. Prvé znárodnenie podnikov prebehlo už na jeseň 1945, keď sa znárodnilo vyše 70 % československého priemyslu.“ Spojenectvo so Sovietskym zväzom spečatil prezident Edvard Beneš už v roku 1943, keď došlo v Moskve k podpisu dohody medzi exilovou vládou a Stalinom. „Beneš Stalinovi sľúbil, že komunisti dostanú v povojnovej vláde kreslo ministra vnútra. A to bola zásadná vec – lebo keď v západných demokraciách platí prezumpcia neviny, v sovietskom systéme platila prezumpcia viny. A tým sa riadili aj naši komunisti,“ zdôrazňuje historik.
Nechcené víťazstvo
Komunisti tak mali v Československu veľký vplyv na chod štátu hneď po vojne. Ale všetko zamotali voľby v roku 1946. V slovenských rodinách sa aj za totality hovorila jedna tajná pravda: „Na Slovensku vyhrala vo voľbách Demokratická strana, ale Česi nám komunizmus nanútili“. Lenže bolo to naozaj tak?
„Voľby boli špecifické tým, že české strany nemohli kandidovať na Slovensku a slovenské v Česku. V Česku zvíťazila KSČ so ziskom vyše 40 percent, ale na Slovensku voľby vyhrala Demokratická strana so 62 percentami a KSS dostala iba necelých 31 percent hlasov,“ hovorí historik Martin Garek z Ústavu pamäti národa. Demokratická strana zastupovala záujmy bývalých voličov Agrárnej strany, ktorá bola zakázaná, aj katolíkov, čiže mala podporu cirkvi. „Na Slovensku nebolo, na rozdiel od Česka, žiadne očarenie komunizmom. Slovenská spoločnosť bola iná ako česká. My sme boli zaostalá agrárna krajina, konzervatívna, Česi boli priemyselnou veľmocou...,“ dopĺňa historik Londák.
Rozvracači
Lenže v celoštátnom meradle komunisti zvíťazili a s podporou sociálnych demokratov mohli presadzovať svoje zámery. Víťazstvo Demokratickej strany na Slovensku však bolo pre nich problémom. Preto hneď po voľbách začali s okliešťovaním vplyvu demokratov. „Pod taktovkou komunistov, ktorí ovládali Zbor národnej bezpečnosti aj Štátnu bezpečnosť, sa začal hon na Demokratickú stranu. Na jeseň v roku 1947 vyfabrikovali protištátne sprisahanie Demokratickej strany, ktorú už dávnejšie označovali za neoľudákov a rozvracačov republiky,“ hovorí Londák.
A tak sa na Slovensku odohral „malý február“ už na jeseň. V Zbore povereníkov mali na základe volieb demokrati prevahu, čo sa komunistom na čele s predsedom zboru Gustávom Husákom nepáčilo. „Začali vyvíjať nátlak, organizovali masové demonštrácie, hrozili štrajkom, zainteresovali odbory aj Zväz slovenských partizánov a žiadali očistenie Zboru povereníkov od podvratných živlov,“ vymenúva Garek. Tlaku demokrati ustúpili, okrem iného zrušili dohodu s katolíckou cirkvou, a tým hneď stratili časť voličov a ďalej sa oslabovali.
Demisia
Konečný boj o moc medzi komunistami a ostatnými vládnymi stranami sa na republikovej úrovni odohral vo februári 1948. Konflikt spočíval najmä v troch bodoch. Prvým bolo zvyšovanie platov štátnych a verejných zamestnancov, ktoré požadovali komunisti. Ďalej to bola pozemková reforma, v rámci ktorej chceli komunisti ešte viac obmedziť súkromné vlastníctvo pôdy, čo by sa dotklo najmä voličov Demokratickej strany. A najväčším bodom sváru boli bezpečnostné zložky. Komunisti boli odhodlaní hrotiť situáciu do krajnosti.
13. februára krajinský veliteľ Zboru národnej bezpečnosti v Prahe odvolal ôsmich obvodných nekomunistických veliteľov. A vypukla z toho vládna kríza. Už naozaj posledná. „20. februára podalo na protest demisiu 12 ministrov za Národnú socialistickú stranu, Lidovú stranu a Demokratickú stranu. Lenže vláda mala 26 členov, čiže demisia dvanástich nestačila na pád celej vlády. Predpokladali, že demisiu podajú aj sociálni demokrati a dvaja nestranícki ministri – Jan Masaryk a Ludvík Svoboda, to sa však nestalo. A keďže vláda nepadla, jej predseda – komunista Klement Gottwald navrhol iba jej rekonštrukciu,“ vysvetľuje Garek z ÚPN.
Koniec demokratov
Mohol to ešte zachrániť prezident Beneš, keby demisiu odstupujúcich ministrov neprijal. Lenže komunisti ich návrat do vlády odmietali, v pražských uliciach organizovali demonštrácie, moc vo fabrikách preberali nimi kontrolované závodné výbory. Spoliehať sa mohli aj na svoju ozbrojenú silu, okrem bezpečnosti mali poruke vyzbrojených partizánov či formujúce sa Ľudové milície.
Nevrelo to len v Prahe, ale aj v Bratislave. Husák oznámil, že demisiu členov Demokratickej strany z republikovej vlády berie aj ako odchod demokratov zo Zboru povereníkov. „Z Husákovej strany to bol absolútne protiprávny krok,“ tvrdí Londák z Historického ústavu SAV.
23. februára vtrhla ozbrojená jednotka partizánov pod vedením Juraja Špitzera do sídla Demokratickej strany a vyrabovali ich dokumentáciu... Demokrati stratili kontakt so svetom, lebo tlačiari odmietli tlačiť ich noviny Čas... Nasledovalo zatýkanie.
Václavák vo vare
25. februára bolo na pražskom Václavskom námestí vyše 100-tisíc ľudí, ktorí čakali na to, ako predseda vlády Gottwald pochodí u prezidenta Beneša. Rozvášnenému davu oznámil, že prezident prijal demisiu 12 ministrov a súhlasil s doplnením vlády podľa predstáv komunistov. Bolo rozhodnuté – komunistom už nikto a nič nestálo v ceste.
Ako to, že sa proti tomu nikto neozval? „Jediným prejavom odporu bola demonštrácia asi 5 000 pražských študentov, ktorí sa vybrali na hrad. Beneš ich však odmietol prijať,“ tvrdí historik Garek. „Okrem toho sa podľa amerického veľvyslanca Laurencea Steinhardta verejne neozval jediný hlas, ktorý by sa vzoprel proti prebratiu moci komunistami. Bolo to len otázkou času. Československo bolo vo februári 1948 jediným štátom vo východnom bloku, v ktorom ešte komunisti nemali úplnú moc.“
Nástup totality
Začala sa éra prenasledovania domnelých nepriateľov režimu, kam spadali nielen politickí odporcovia komunistov, ale aj cirkev, podnikatelia, živnostníci, maloroľníci... Paradoxne, jednou z obetí sa stal aj sám Husák, ktorého odsúdili za „buržoázny nacionalizmus“ a v base sedel deväť rokov.
Ľudia na Slovensku veľmi zle znášali najmä kolektivizáciu. „Najprv sa mala znárodniť pôda nad 15 hektárov, ale potom sa išlo ďalej a nakoniec brali všetko nad 2 hektáre a násilná kolektivizácia tak postihovala aj drobných roľníkov,“ dodáva historik Garek.
Komunistický režim padol až v novembri 1989 pri Nežnej revolúcii. Dodnes sme sa však nedokázali plne vyrovnať s jeho zločinmi.
Hlavní aktéri Februára
Klement Gottwald (*1896 – † 1953)
Od roku 1929 šéfom KSČ. Ako poslanec Národného zhromaždenia vtedy povedal: „My jsme stranou československého proletariátu a naším nejvyšším revolučním štábem je skutečně Moskva. A my se chodíme do Moskvy učit, víte co? My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutiti krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry!“ Po vojne sa stal predsedom československej vlády a šéfom Národného frontu. 14. júna 1948 bol po abdikácii Edvarda Beneša zvolený za prezidenta.
Jozef Lettrich (*1905 – † 1969)
Predseda Demokratickej strany a predseda SNR. V marci 1948 emigroval cez Rakúsko do USA.
Gustáv Husák (*1913 – † 1991)
Podpredseda KSS a predseda Zboru povereníkov. Na jeseň roku 1947 dostal nátlakovými akciami nekomunistických povereníkov z ich úradov. V 50. rokoch si ako „buržoázny nacionalista“ odsedel za mrežami deväť rokov. V r. 1975 sa stal prezidentom ČSSR.
Edvard Beneš (*1884 – † 1948)
Jeden zo zakladateľov československého štátu, v rokoch 1935 – 1938 a 1939 – 1948 (počas vojny v exile) prezident republiky. 7. júna 1948 abdikoval a 3. septembra zomrel.
Zločiny komunizmu
- Vyše 200 000 ľudí bolo odsúdených v rámci politických procesov.
- 4 500 ľudí zahynulo vo väzniciach.
- 248 politických odsúdených popravili.
- Viac ako 170 000 ľudí emigrovalo.
- Pri ilegálnom prekročení hraníc bolo zabitých v Československu 280 osôb, z toho na slovenských hraniciach zahynulo 49.
