Myslíte si, že seriál televízie Markíza, do ktorého ste aj vy vyberali hercov do vedľajších úloh, môže rozhýbať stojaté vody domácej tvorby?
- Je to kúpený projekt, ale hádam aj môže. Nevieme však, či ho slovenskí diváci prijmú. V Rumunsku natočili niekoľko dielov a museli prestať, pretože ľudia sa na to nechceli pozerať. Je to predsa len americká kultúra a nie každému sa páči. No je smutné, že aj u nás v divadle máme vynikajúcich mladých hercov a poznajú ich ľudia len na jednej ulici. Možno tento projekt im pomôže.
Prečo ste prijali ponuku stať sa porotcom?
- Pred rokmi som pomáhal projektu Gema 93. Chodili sme po Slovensku a pýtali sa ľudí, čo vedia o Európskej únii, o NATO. Keď sme prišli do nejakej malej dedinky, nesmeli sme ani jeden dom vynechať. A predstavte si, stretol som tam babku, akurát nosila vidlami hnoj do záhrady, a vedela aj o únii, aj o NATO. V mestečkách sme mali pódium na námestí a diskutovali sme s ľuďmi. Preto som si povedal, že pôjdem do tejto poroty a zistím, čo si ľudia myslia. Bol to teda taký môj súkromný sociologický prieskum.
Nedávno ste spôsobili rozruch vyhlásením, že nebudete účinkovať v relácii Sedem
- Nemám rád ľudí, ktorí sa riadia heslom – kam vietor, tam plášť. Zdá sa mi to amorálne a urážlivé.
O čom sa teda sporíte?
- V januári ma Mikuláš Dzurinda pozval na fórum o stave spoločnosti. Keďže na fóre bol aj pán Rybníček, prihlásil som sa do diskusie a povedal som svoj názor na STV. Teda, že nepodporuje pôvodnú tvorbu, že generácie hercov prišli o príležitosť v televíznej tvorbe, vymierajú filmové remeslá... Viete, myslím si, že keby sme aj hneď zajtra dostali tristo miliónov eur, tak nič nenakrútime. Po mne sa prihlásil pán Hryc a nevedel mi prísť na meno. Vtedy vyhlásil, že pokladá Rybníčka za najlepšieho manažéra na svete. Nemôžem sedieť za jedným stolom s človekom, ktorý si nestojí za svojím názorom. Nepáči sa mi, že teraz sa pán Hryc hrá na spasiteľa kultúry!
Ako sa k vášmu vyhláseniu, že nebudete vystupovať v jednej relácii s Hrycom, postavili jej tvorcovia?
- Dramaturgička relácie Sedem s r. o. ho vzala na vedomie. Pozrite sa, do konca školského roka sa natočia ešte dve relácie. Potom budú prázdniny, a to je čas, aby sa veci vyriešili. Nie som sám, čo mám takýto názor, ibaže moji spoluúčinkujúci to nepovedia nahlas. Reláciu sme roky profilovali. Budovali sme jej dobré meno a má istý rešpekt u divákov. Myslím si, že účasť Andyho Hryca jej poškodí, uberie na vážnosti a možno aj na sledovanosti.
Nedávno ste sa objavili v reklame pre istú stávkovú spoločnosť s bývalým hokejistom Jozefom Golonkom. Nebola to však vydarená reklama...
- Jáj, už tak skoro nebudem účinkovať v reklame! Bol som však rád, že sa stretnem s Jožkom Golonkom, vynikajúcim hokejistom. Tá firma si objednala krátky reklamný spot a chcela doň napratať veľa informácií. Zastavujú ma ľudia a hovoria, že ničomu v nej nerozumejú. Povystrihovali z toho celé vety, ale na to som už nemal dosah.
Odkedy sa poznáte s Golonkom? Ste tiež športovec, zahrali ste si spolu hokej?
- Poznáme sa od detstva. Hádzal mi na biele tričko červené moruše. Pri nakrúcaní televíznej relácie Debakel sme sa stretli aj na ľade. Ja ako brankár a on ako strelec. Jožko mi nemohol za svet dať ani jeden blafák. Jedoval sa, zúril, ale ja mám školu Vlada Dzurillu!
Ako je to s nemou groteskou Bud Bindy? Mala obrovský úspech, nemáte chuť nakrútiť pokračovanie?
- Aj by sme radi, ale nie sú peniaze. Jeden diel nás stál asi dva milióny korún. Nakrútili sme štyri a pol hodiny, chceli sme to o hodinu natiahnuť, a tak ponúknuť televíziám v zahraničí. Ale – nemáme za čo. Aj ja som chodil po rôznych sponzoroch, pýtal peniaze. Všade nás milo privítali, ale peniaze sa nenašli. Veď sa aj stalo, že nezostali peniaze na môj honorár. Z rezerv vlády nám pomohol Mikuláš Dzurinda, ale potom mu to vyčítali.
Čiže s Bud Bindym je koniec pre peniaze?
- Aj pre peniaze. Je mi to ľúto, pretože sme s touto nemou groteskou mali úspech aj na festivale v Spojených štátoch. Priznám sa však, že už nemám síl chodiť a žobrať. Nevidím v tom zmysel. A vlastne ani neviem, či by som už také nakrúcanie zvládol. Veď si zoberte, že som tam jazdil na koni, plným cvalom som šiel Bratislavou a nakoniec som zostal visieť na značke. Už mám predsa len o osem rokov viac.
Vraj máte v šuplíku aj iný projekt...
- Je to film. Pripravil ho Jozef Slovák, režisér, s ktorým sme spolupracovali aj na groteske Bud Bindy. Pripomína Werichove filmy, také tie doslova výstavné tablá istej doby. Milan Lasica mal hrať pekelníka, z pekla by viedli rebríky. V epizódnych úlohách mali hrať aj Julo Satinský, Maco Debnár či Jaro Filip. Výkladná skriňa najlepších hercov svojej doby!
Koľko by stál takýto film?
- Asi šesťdesiat miliónov korún. No a to nám nikto nedá. Záujem oň mal aj sponzor, Slovák z Ameriky. Vzal si scenár a neozval sa. Do filmu sa mali zapojiť aj ďalšie krajiny strednej Európy, takže by to nebolo len tablo slovenských hercov, ale aj poľských, českých, rakúskych. Chceli sme ním ukázať, ako si žijeme, aké máme problémy. Pekelník by vážil, čo je dobré a čo zlé. No a teraz je celý projekt v mojom šuplíku.
Povedali ste – aj keby na Slovensko prišlo tristo miliónov eur, nič sa nenakrúti. Prečo si to myslíte?
- Pretože by nemal kto nakrúcať. Veď majstri filmových remesiel si už našli iné zamestnania, aby prežili. Minule som stretol špičkového zvukára, robí šéfa v jednom bufete, len aby vyžil! Nepodporuje sa domáca tvorba, a nepestujú sa takéto remeslá. Aj moja generácia prišla o veľa tým, že sa už nenakrúca.
