Herec a pedagóg Ľuboš Kostelný pre Nový Čas Nedeľa otvorene porozprával o svojom detstve, matematickom talente, ale aj o zlomovej chvíli, keď sa druhýkrát narodil.
Čím vás najviac chytil za srdce seriál Prázdniny, že ste pristali na ponuku zahrať si v ňom?
Tých ponúk zahrať si v seriáli zase toľko nemám, že by som sa teraz hral na nejakého vyťaženého seriálového herca. Samozrejme, prichádzajú aj pracovné ponuky, ktoré musím selektovať, ale toto vôbec nebolo ťažké rozhodovanie. Navyše som tušil, že sa tam zíde dobrá partia. Aj keď s Markom Igondom sme sa na škole minuli a Tomáša Matonohu som si zo začiatku mýlil so Sagvanom Tofim. Myslel som si, že to je jeden a ten istý. (Smiech)
Prázdniny odštartovali už druhú sériu. Nemali ste zo začiatku obavy, že seriál bude len ďalšou kópiou komédie S tebou mě baví svět?
Aj práve vďaka tomu možno veriť v úspech Prázdnin, lebo je to zaručená téma, ktorá pritiahne k obrazovkám. Chlapi s deťmi bez svojich manželiek, to je jednoducho ľúbivá téma. Je to ľudské a každý, kto má deti, zažil niečo podobné alebo ho rodičia brali na chaty. Ja som to zažil tiež a mal som to najradšej.
V seriáli Prázdniny hráte učiteľa matematiky a jedného z otcov. Aké je to pre vás hrať rodiča, keď v reálnom živote otcom nie ste?
Veľa ľudí mi už predtým hovorilo, že by som bol dobrým otcom. Ja to neviem posúdiť, no niekedy o tom dokážem aj zapochybovať. Podľa mňa sa človek stáva dospelým až vtedy, keď preberá zodpovednosť za niekoho ďalšieho. A to ja ešte nemám, ale viem, že by ma to bavilo.
Deti sú také čisté duše, ktoré nepoznajú pretvárku a povedia vám veci na rovinu. Máte aj vy takúto skúsenosť z nakrúcania?
Popravde, platí to iba do určitého veku a ten sa znižuje. Od piatich rokov sú si tie decká vedomé samých seba a už to tak nie je. Vtedy prestávajú byť spontánne. Mňa sa napríklad detskí herci z pľacu stále vypytovali, kde mám svoju reálnu ženu. Bolo to vtipné, nevedeli to pochopiť! A ja som zasa nevedel, čo im mám na to povedať... Marko Igonda má totiž manželku a dieťa, ktoré sa objavili na nakrúcaní, Tomáš Matonoha je tiež ženatý a majú viac detí. A keďže ja nemám ani ženu, ani dieťa a v seriáli mám najviac detí, prišlo im to divné.
Vy ste ako žiak chodili v Martine do výberovej matematickej triedy. Mať také vlohy asi nie je na zahodenie, navyše, väčšina hercov netají, že matematiku nemusia.
Áno, ale čo už dnes z toho mám? Keď netrénujete, necvičíte a nevenujete sa tomu, upadne to. Pochybujem, že by som teraz vyriešil príklad pre vyššie ročníky základnej školy. Na škole sme mali dobrú učiteľku matematiky. Volala sa pani Astalošová a učila ešte aj môjho otca. Na jednej strane bola prísna, no na druhej ju veľmi bavilo, keď niekomu matematika išla. Vždy nám matematiku prirovnávala k poézii a hovorila o kráse, pričom tú vášeň, ktorou nás ako deti nakazila, bolo na nej vidno. Doteraz na Astalošovú spomínam a hovorím, že nie som len herec, lebo veľakrát nás majú len za takých šašov.
Často sa veľmi pekne vyjadrujete o svojej sestre Alexandre (38). Od 14 rokov ste žili oddelene, prečo?
V tom čase som odišiel študovať na konzervatórium do Bratislavy, takže vzájomnú pubertu sme si neužili. Ako decká sme sa veľa bili, hlavne sestra mňa, lebo som ju dosť provokoval. Tým, že bola staršia, odniesla si viac rodičovskej prísnosti ako ja. A keďže bola dievča, otec sa o ňu viac bál a strážil ju. Ja som v štrnástich uletel do Bratislavy, a hoci som chodil na víkendy domov do Martina, nemali nado mnou rodičia takú kontrolu. Preto sme, paradoxne, obdobie, keď sa z nás so sestrou mali stať kamaráti, spolu netrávili. Ale už zo desať rokov som nastavený tak, že moja „ségra“ je pre mňa spomedzi všetkých na prvom mieste!
Upevnil váš vzájomný vzťah bezprostredný dotyk so smrťou, keď ste sa v roku 2011 spolu s ňou a herečkou Zuzanou Fialovou (43) stali svedkami teroristického útoku na moskovskom letisku Domodedovo?
Rozhodne áno. Keď došlo v výbuchu, moja prvá myšlienka bola, preboha, čo je s mojou sestrou? Tá predstava, že by s ňou niečo malo byť a že by sa jej malo niečo stať, bola v tom momente príšerná. Naša mama v tom čase tri dni nerozprávala. Mala tam obe svoje deti a otec nám spätne hovoril, že mama sa striedavo iba smiala alebo plakala.
Čo sa dialo ihneď po výbuchu?
Keďže sa to stalo len kúsok od nás, všetci sme padli na zem. Zrazu bola na letisku tma, dym a ľudia, ktorí na tom boli zle, začali kričať. Ten zvuk, keď niekto kričí poslednýkrát, dodnes počujem a viem si ho vybaviť. Mysleli sme si, že vybuchol plyn.
V takej situácii človek nie je schopný logického uvažovania. Prišli ste však na niečo s odstupom času, keď ste si to v hlave spätne prehodnocovali?
Nieže by ma to nezasiahlo, ani som si poriadne neuvedomil, že sa mi to stalo. Dnes to vnímam, akoby to bol cudzí zážitok alebo sen. Ľudia z veľvyslanectva nám hovorili, že veľa informácií o takýchto útokoch sa k nám na Slovensko ani nedostane. A že teroristi preto zaútočili práve na letisku v Domodedove, aby zabili cudzincov. Zabezpečili si tak, že sa táto informácia dostane von a svet o tom bude vedieť.
Nebojíte sa odvtedy s týmto mementom cestovať do zahraničia?
Predtým, keď som niekam cestoval, tešil som sa a bola to pre mňa príjemná predstava s vidinou dobrodružstva. Teraz žiadnu cestovnú horúčku nemám a dokonca je pre mňa cestovanie nepríjemnou predstavou. Pred dvoma rokmi, keď sme išli na svadbu kamarátovi do Thajska, ešte pri nástupe do lietadla som sa pätil, že nejdem a snažil som sa všetkých prehovoriť, prečo nemôžem ísť. Keď sa na to teraz pozriem s nadhľadu, hľadal som všetky únikové chodbičky ako neodletieť.
Kedysi vás bolo vídať v seriáloch častejšie. Je teraz vašou doménou viac divadlo alebo prichádza menej ponúk?
Asi sa to vtedy tak nakumulovalo, že sa vysielalo viacero seriálov naraz. Herec má popri divadle kapacitu hrať v jednom, maximálne dvoch seriáloch. Popravde, kedysi som točil aj tri seriály a robil divadlo, no to už nebolo únosné a padal som na držku. Pol roka som spával tri hodiny denne, a tak sa predsa nedá fungovať. Aj teraz mám také obdobie, že mám viac práce. Vzniklo to tak, že predtým som mal dva mesiace voľnejšie a už som sa začal cítiť previnilo, že nemám robotu a flákam sa. Tak som si toho nabral zase viacej, a tak to je presne teraz. Keď som bol mladší, tak som tieto situácie zvládal s prehľadom, ale v pokročilom veku, keď si dostatočne neoddýchnem, cítim, ako mi prestáva úplne fungovať mozog.
Máte problém učiť sa texty alebo zabúdate?
Nezapamätám si tak jednoducho ako kedysi a niekedy dostanem aj okno. Na javisku sa mi to ale nestáva, skôr v seriáloch, kde sa narýchlo učíme texty na báze krátkodobej pamäte. Takže stáva sa, že v seriáloch tie texty sem-tam z hlavy vytesním skôr. A navyše je dôležité robiť veci, v ktorých vidíte zmysel. Nerobiť všetko alebo iba zo slušnosti. To je aj môj prípad, veľakrát som doplatil na to, že som nevedel povedať nie a potom som z toho vôbec nebol šťastný.
Už niekoľko rokov vyučujete mladých hercov na VŠMU. Vidíte v nich potenciál?
Prišiel som do kontaktu s tromi ročníkmi. Herci v nich majú veľký potenciál, ale čo majú spoločné je, žiaľ, aj oklieštené vnímanie sveta a informácií, za ktoré môže Facebook. Je to pre nich jediný zdroj informácií. Nečítajú noviny, nepozerajú správy v televízii a nemajú poňatie, čo sa skutočne deje. Je to desivé a neviem, čia je to zodpovednosť.
