Avšak obyvateľstvo Apeninského polostrova rovnako miluje aj herečku Antóniu Liškovú (40), o ktorej úspechoch sme doma dlho ani len netušili, hoci filmy či seriály, kde hrala jedny z hlavných postáv, sme mali možnosť opakovane vidieť. Teraz sa konečne objavila v markizáckych Milenkách.
Vy ste počas svojej osemnásťročnej hereckej kariéry naozaj nenatáčali ani minútu na Slovensku, respektíve so slovenskými tvorcami?
Nie, vôbec.
Ako je to možné?
Ľudia o mne na Slovensku vedeli málo, a tak ponuky neboli. Navyše som sa až dosť neskoro rozhodla, že by som na Slovensku niečo chcela robiť. Predtým ma to nelákalo, stále som mala nejakú robotu v Taliansku. Ale potom mi maminka povedala: „Prečo nenatočíš niečo na Slovensku? Stále ťa vidím v televízii len dabovanú...“ Preto som sa rozhodla, že niečo tu spravím a nikdy som si nemyslela, že to bude takáto pekná vec, ako sú Milenky.
Videli ste za posledné roky nejaký slovenský seriál či film?
Nedávno som videla film Učiteľka, nadabovaný do taliančiny, čo bolo smiešne. Výborný film! Myslím, že na Slovensku sa robia veľmi pekné veci.
Ale vraj sa u nás všetko robí veľmi rýchlo a za málo peňazí.
Ono je to tak už asi všade, že sa snažia minúť čo najmenej peňazí a mať za to čo najväčšiu kvalitu. Tá kríza nám určite nepomáha. Ale aj keď sa snažíte robiť čo najrýchlejšie, najkvalitnejšie, s veľmi dobre zohranou skupinou tvorcov sa to dá.
Ako k tomu vlastne prišlo, že Milenky sa stali vaším prvým slovenským projektom?
Čakala som na niečo pekné zo Slovenska a keď som si prečítala tento scenár, veľmi sa mi zapáčil. Potom som sa zoznámila s producentkou Adrianou Kronerovou a ona mi o tom tak rozprávala, že som to nemohla odmietnuť.
Chceli od vás, aby ste hrali úplne inak ako v Taliansku?
Oni hlavne odo mňa chceli slovenčinu. (smiech) A to bolo prvé dni komplikovanejšie.
Celý profesionálny život ste pôsobili v Taliansku, prekvapilo vás niečím nakrúcanie u nás?
Naučila som sa napríklad veľa vecí, technických termínov, ktorých slovenské názvy som nepoznala. A zo začiatku mi to celé bolo smiešne, točiť doma, okolo všetci rozprávali po slovensky. A ja som niekedy normálne začala po taliansky. (smiech) Prišiel ma niekto z produkcie zobrať autom, nasadla som doň a hovorím po taliansky, aká je vonku zima. Ten človek na mňa len pozeral, čo sa to deje. A pri natáčaní mi neustále hovorili: „Nezabudni dávať dĺžne! Pomalšie hovor.“
Bol pre vás, ako pre herečku zo Západu, vôbec zaujímavý slovenský honorár?
Ja som to vôbec nerobila pre peniaze. Ani sme o nich nediskutovali. Určite ten honorár nie je taký, ako sú v Taliansku, ale tu išlo o niečo iné. Ale nič mi pri nakrúcaní nechýbalo, žiaden komfort. Slovenské štáby nemajú čo závidieť tým talianskym.
Neutieklo vám niečo zaujímavé v Taliansku, kým ste točili u nás?
(smiech) Nie. Stihla som si to všetko natlačiť. 9. augusta som dotočila jeden film tam a 10. ráno som už bola na Slovensku. Milenky sme dotočili 4. novembra a už 5. som zase robila iný seriál v Taliansku. Nechcela som sa vzdať slovenského seriálu, Taliani sa museli prispôsobiť.
Ako často sa vraciate na Slovensko?
Často, mám tu rodinu, Slovensko je môj domov.
Vaša trinásťročná dcéra Liliana vie po slovensky dobre?
Málo. Na jazyky nie je. Rozumie, ale nikdy po slovensky nechcela rozprávať. Keď som na ňu začala po slovensky, ona hneď: „Mami, ale ocko nám nerozumie.“ Tak som ustúpila.
Váš príbeh je úžasný. Do Talianska ste išli ako tínedžerka na výlet, krajinu ste si zamilovali a ostali tam žiť, povolanie servírky ste vďaka náhode vymenili za modeling, a ten zase vďaka ďalšej náhode za herectvo. Naozaj to bolo také jednoduché?
Nebolo. Veľakrát som sa chcela vrátiť domov, bývalo mi ťažko, často som nevedela, či si môžem dovoliť kúpiť naraz aj mlieko aj chlieb. Ako cudzinka a ako žena som musela robiť trojitý kotrmelec dozadu, aby som presvedčila, že som tam preto, aby som platila dane, že chcem niečo dosiahnuť tým, čo viem, a nie tým, ako vyzerám a že tam určite nechcem robiť prostitútku. Aj ako herečka som musela dokázať, že môžem hrať aj talianske roly. Celý môj život bol o dokazovaní niečoho.
Aké ste vlastne mali plány, keď ste do tejto krajiny odišli?
Len som chcela lepší život pre mňa a svoju rodinu. Pochádzam z rodiny, ktorá si nikdy nemohla dovoliť niečo viac, ako bolo nutné. Týždeň pred výplatou už neboli peniaze. Vedela som, že tam, kde som sa narodila, nezostanem, bolo to tam pre mňa malé. Vedela som, že keď už sa niekam von dostanem, tak urobím všetko preto, aby som sa tam udržala a pomohla rodine. Tak to aj bolo, polovicu z prvej výplaty som poslala domov. A doteraz je to tak. Sľub, ktorý som dala sama sebe, som dodržala.
Doteraz posielate domov peniaze?
Áno, moja rodina je stále najdôležitejším bodom v mojom živote. Aj keď teraz to už nepotrebujú, sestra má výbornú prácu a nikomu nič nechýba. Hovoria mi dookola: „Ale my nepotrebujeme...“
Ako dlho trvalo, kým sme vás objavili na Slovensku, keď vám mama povedala, že sa tu už vie o vašej mimoriadne úspešnej kariére?
Stalo sa to asi pred týždňom. (smiech) Ale ja si na to nepotrpím. Myslím, že keď všetky tie talianske filmy, kde som hrala, išli na Slovensku, nikto sa nepozastavil nad tým, že by som mohla vôbec byť Slovenka. Vždy o tom vedeli len rodina a priatelia.
Žijete v Ríme. Ešte sa vám toto mesto, ktoré vás kedysi tak očarilo, nezunovalo?
Kedysi som žila priamo v meste, ale už som sa odsťahovala kúsok mimo. Rím je totiž veľmi chaotický. Môj svet je však najmä chalupa, ktorá je ešte o kúsok ďalej, mám tam tristo olivovníkov, robím si olivový olej. Rím je jedno z najkrajších miest na svete, no bolí ma, čo sa tam deje. Že tam všetko chátra, pamiatky... Sú tam ozaj veľké problémy, kríza nám nepomohla.
Ale veď kríza už nie je.
U vás na Slovensku nie. A Taliani Slovensko považujú za jednu z krajín, kam sa oplatí odísť, lebo je tu bezpečne. Keď som tu kvôli nakrúcaniu žila tri mesiace a mala som bytík na Zámockej, chodila som si pokojne po Bratislave, aj večer, kedykoľvek som sa o pol dvanástej vrátila sama domov a nič sa nestalo. Jediní necivilizovaní ľudia, ktorých som tu stretla, boli cudzinci.
Okrem toho, že hráte, tak vraj máte so svojím talianskym priateľom aj produkčnú firmu. Čo zastrešujete?
Áno. Veľa produkujeme pre divadlo aj pre filmy či seriály. Pracujeme aj takto „zozadu“.
Kto je najznámejším Slovákom v Taliansku - Hamšík, Sagan, Barbora Bobuľová, vy?
Určite Hamšík, respektíve Hamsik. (smiech) Byť zbožňovaný Neapolčanmi, tak to ste úplne boh.
A ako je to s vami? Máte talianske občianstvo?
Nie, požiadala som si o výnimku, aby som mala talianske aj slovenské občianstvo súčasne a čakám. Ak mi povedia, že mi ju nedajú, tak talianske občianstvo nezoberiem.
