Do Tatier prišli v roku 1963 z rovinatého západu Slovenska a okamžite si medzi horolezcami vybudovali rešpekt. Boli to talenty od prírody a stali sa priekopníkmi extrémneho horolezectva. Pravidlá boli pre nich viac na prekážku a hľadali spôsoby, ako ich obísť, a to nielen v horolezectve, ale aj v živote. Obaja zahynuli za nejasných okolností na Malom Kežmarskom štíte 25. februára v roku 2000.
Známejší zo slávnej súrodeneckej dvojice bol starší Pavel. Narodil sa v Galante štyri mesiace po skončení druhej svetovej vojny. Už ako 18-ročný prišiel do Vysokých Tatier a hory si úplne zamiloval. Vlastným úsilím sa veľmi rýchlo vypracoval na jednotku tatranského horolezectva. Starostlivá príprava, tréning a vycibrená lezecká technika mu nedovolili byť priemerným. Rozhodol sa liezť, čo pre iných bolo nemožné. Jeho krédom bolo: Nemožné je len jednou z možností! Skoro vo všetkých väčších tatranských stenách spravil prvovýstup a pre svoje schopnosti dostal prezývku Pavúk. Po tragickej smrti ho kolegovia v ankete zvolili za horolezca 20. storočia.
Z hôr za mreže
Pavel Pochylý bol silnou osobnosťou, no aj veľmi kontroverznou. Svojím prístupom si narobil veľa nepriateľov aj medzi horolezcami. Cesty, ktoré oni liezli pol dňa, bol on schopný vyliezť za hodinu. Nezdolané tatranské steny, na ktoré skúsení horolezci roky s pokorou iba hľadeli, on jednoducho vyliezol. „Nepoznal kompromisy, nepoznal obmedzenia, neuznával hranice a zákony ho nezaujímali. Urobil v živote veľa sekov, ale len preto, že mnoho vecí jednoducho ignoroval,“ povedal o ňom jeho najbližší kamarát, kameraman Milan Matis, ktorý už tiež nežije.
A tých sekov v Pavlovom živote nebolo málo. Niekoľkokrát sa dostal aj do väzenia. Prvýkrát ako vojak, lebo odmietol podpísať vojenskú prísahu. Za to vyfasoval v Sabinove 16 mesiacov. A v Ostrave sedel 6 rokov za nedovolené podnikanie, v roku 1985 Pavúka odsúdili na 11 rokov za ilegálne opustenie republiky a finančné podvody. V Leopoldove dostal tretiu nápravnovýchovnú skupinu ako obzvlášť nebezpečný recidivista.
Hlas väzňov
V base ho zastihla aj novembrová revolúcia. Stal sa hovorcom slovenských väzňov. „Žiadali sme ho, aby sa zbytočne neangažoval, chceli sme dosiahnuť hlavne jeho prepustenie. Nedal si povedať,“ hovoril kamarát Matis. Naopak, pustil sa do toho úplne naplno a mnoho dokázal pre väzňov zmeniť. Stal sa pre nich autoritou. Nakoniec ho podmienečne prepustili v marci 1990, lebo súd zhodnotil jeho pozitívny vplyv z hľadiska udržiavania disciplíny v kritických fázach v nápravnovýchovnom ústave Leopoldov. To potvrdil aj Oto Lobodáš, väzenský náčelník z novembra 1989: „Pochylý bol v Leopoldove akceptovaný nie pre silu svalov, ale pre svoj intelekt. Väzni ho uznávali, a keď sa začal formovať ich akčný orgán, zvolili ho do čela. Bol som svojím spôsobom rád, že tam počas nepokojov bol. Myslím si, že už vtedy mnohému zlému predišiel. Militantnejší odsúdení chceli väznicu ovládnuť, no on ich vedel udržať na uzde.“
Ako vyjednávač väzňov sa Pavel stretával aj s lídrom Verejnosti proti násiliu Fedorom Gálom. Boli spolužiaci zo základnej školy, pod Bratislavský hrad sa chodili hrávať v zrúcaninách podhradia. „Zo školy si ho pamätám ako tichého, slušného chlapca. Asi v piatej triede mu zatkli otca a dosť ho to zrejme poznačilo. Potom sme sa stretli až v decembri 1989 na VPN-ke, keď tam prišiel ako vyjednávač za väzňov. Tam sa zoznámil s jednou majorkou, krásnou blondínkou, pracovníčkou väzenskej služby. A bola to veľká láska. Potom som sa o ňom dozvedel, až keď zahynul v Tatrách. Aj teraz si ho vizuálne vybavujem... Jeho výzor, postava, ale aj charakter boli nezmeniteľné,“ spomína Gál.
Výkony
„Paľo vyzeral naozaj ako pavúk. Mal krátky driek, dlhé nohy a dlhé ruky a výborne umiestené ťažisko. No jeho najväčšia sila bola v hlave,“ povedal o ňom jeho spolulezec Ján Ďurana, s ktorým vo februári 1967 na Malom Kežmarskom štíte urobili prvovýstup. V stene strávili 5 dní a vrchol dosiahli 12. februára dve hodiny po polnoci pri 25-stupňovom mraze a víchrici.
V zime roku 1979 uskutočnil ďalší zo svojich nadľudských a dodnes neprekonaných výkonov. Urobil zimný sólo prechod hrebeňom Tatier bez podpory. Trvalo mu to 17 dní. Obrovský ohlas, a nielen u horolezcov, mal jeho zimný sólo prvovýstup v severnej stene Eigeru ideálnou diretissimou, ktorá je 1 600 metrov vysoká. Meno Pavol Pochylý sa vtedy skloňovalo v každej švajčiarskej televízií. A to Pavúk s kamarátom Matisom prišli do Švajčiarska vlastne načierno, lebo im anulovali víza a na Eiger sa prepašovali v kufri auta.
V roku 1984 bol pozvaný na himalájsku expedíciu Sagarmatha. Dostal sa tam len vďaka tomu, že sa zaňho zaručil Ivan Fiala. No Pavúk už po príchode do Káthmandu ohlásil vlastný program a de facto sa oddelil od zvyšku expedície. Pokúsil sa vyliezť sólo na Everest Boningtonovou cestou, vo výške 8 350 metrov takmer zahynul, ale ostatní členovia výpravy ho zachránili. Aj preto sa v reprezentačnej knihe Everest 1984 jeho meno nikde nespomína...
Ďalší dôvod môže byť jeho experimentovanie s anabolikami. Pochylý to obhajoval tým, že nevidí rozdiel medzi podporou s kyslíkom a anabolikami. Mal skrátka svojské pravidlá a zásadne sa nepodriaďoval autoritám. Nešlo mu o medaily či titul zaslúžilého majstra športu. Aj preto sú jeho výstupy priamočiarejšie, zaujímavejšie a vzrušujúcejšie aj v súčasnosti.
Zomreli spolu
Jeho život skončil spolu s bratom priamočiaro, pádom z Nemeckého rebríka v masíve Malého Kežmarského štítu na ceste menom Poludňajší kľud. V tom čase boli obaja bratia, Paľo a mladší Ondrej, na sústredení na Brnčalovej chate. Tu sa rozhodli, že spolu vylezú na „Malý Kežmarák“, ku ktorému mali obaja veľmi osobný vzťah. „Po viac ako desiatich rokoch sa naviazali spolu na lano. Paradoxne, oni spolu veľa neliezli,“ spomína Paľo Jackovič, jeden z najlepších súčasných tatranských horolezcov.
„Ondrej bol v takom tieni Paľa, ale ja si myslím, že bol ešte lepší lezec ako jeho brat. Paľo niečo vyliezol, ohúril a šiel do basy, a tak dokola. Ondrej bol síce tiež ťažká povaha, ale postupne si potichu zbieral prvovýstupy.“
Práve horolezec Jackovič spolu s Rudolfom Hajdučikom našili oboch bratov pod stenou Malého Kežmarského štítu. „Ich zranenia boli smrteľné, zahynuli okamžite pri páde naviazaní na jedno lano. To je ten paradox, urobíte ťažký výstup a v eufórii sa vraciate do bezpečia doliny. Banálna chyba alebo malé zaváhanie vás pripraví o život...“ Čo sa tam presne stalo, je už len hádanie. Istota je, že 25. februára 2000 vo Vysokých Tatrách zahynuli dve veľké mená československého horolezectva.
