Ako si na tragédiu spomína vdova Ľubica Pašeková? Pre Nový Čas Nedeľa prehovorila exkluzívne o tom, čo vtedy prežívala a prečo dodnes neverí, že jej muž odišiel z tohto sveta dobrovoľne.
V stredu uplynulo 20 rokov od tragédie, ktorá sa zapísala ako čierny deň nielen pre Slovanistov, ale aj pre celý slovenský hokej. V kancelárii na hokejovom zväze našli vtedy s prestrelenou hlavou prezidenta SZĽH, hokejistu Slovana Dušana Pašeka († 37). Prípad, ktorý otriasol krajinou, uzavreli ako samovraždu aj napriek tomu, že podľa vdovy Ľubice Pašekovej zostalo nezodpovedaných veľa vecí. Dodnes neverí, že Dušan si sám siahol život.
„Akoby to bolo včera. Pamätám si, ako som po tragédii večer držala na rukách nášho synčeka, nemal vtedy ani dva roky. Teraz vidím vedľa seba už nie bábätko, ale dvadsaťjedenročného Dominika, ktorý študuje na vysokej škole psychológiu. Veľmi mi pripomína svojho otca krásnym úsmevom, ale aj večným optimizmom,“ vzdychne si pani Pašeková, ktorá je presvedčená, že smrť jej manžela nebola samovražda.
Hoci sa hovorilo o tom, že fenomenálny útočník takto riešil problémy s dlhmi, ona to vidí a cíti ináč. „Rečiam o dlhoch neverím. Hoci je pravda, že Dušan nemal práve najlepšie obdobie po fiasku hokejistov na olympiáde v Nagane a niektorí to dávali za vinu vedeniu zväzu. Lenže Dušan bol vo funkcii prezidenta len tri mesiace. Som presvedčená, že pre žiadne dlhy a neúspech by sa Dušan nezastrelil!“
Osudná sobota
Bola to na pohľad obyčajná sobota, 14. marca 1998. Pašekovci sa chystali večer na ples, len Dušan si potreboval odskočiť do kancelárie. „Keď do večera neprišiel, začala som sa oňho obávať. Nikdy to nespravil, vždy mi dal vedieť, ak sa niekde zdržal. Obvolávala som kamarátov, všetci ma upokojovali, že určite sa ozve,“ spomína Ľubica na osudný deň. Ako sa ukázalo, ešte okolo pol tretej telefonoval Pašek ekonómke, že má pre ňu pripravené podklady pre daňové priznanie. „Dohodli sa, že sa zastaví, lenže keď prišla na Slovan, jeho kancelária bola zamknutá. Myslela si, že Dušana niekto na chvíľu niekam odvolal,“ rozrozpráva sa vdova, ktorá sa muža nedočkala.
„Bola to najdlhšia noc v mojom živote. Stále som čakala, kedy sa otvoria dvere. V nedeľu ráno som volala Dušanovým kolegom, nech sa idú pozrieť do kancelárie. Potom sa dlho nikto neozýval. Zrazu vidím cez okno, ako po ulici idú ľudia zo Slovana a náš kamarát kardiochirurg Vilo Fischer. Vtedy mi došlo, že sa niečo muselo stať,“ vraví Ľubica, ktorej sa razom zrútil svet. „Vilo mi dal injekciu na upokojenie. Mala som pocit, že to nemôže byť pravda, že je to zlý sen...“
Čierne srdce
Pani Pašeková si myslí, že jej muž zomrel cudzou rukou vraha. „Nič sa nevyšetrovalo, pre policajtov to bola samovražda. Nezaoberali sa tým, že by to mohla byť vražda. Keď ma po nejakom čase zavolali, že mi vracajú jeho kufrík a videla som, ako to policajt zapisoval, bola som v šoku. V kufríku Dušan nosil moju fotku v striebornom srdiečku. A to srdiečko bolo zrazu čierne. Vyzeralo to, akoby ho niekto začiernil. Zľakla som sa. Vyzeralo to, akoby sa mu niekto vyhrážal... Povedala som, že je to čudné. Strašne som sa bála, lebo aj bránu na dome nám niekto pomaľoval čiernou farbou,“ otvára staré rany a neubráni slzám. „Stretla som sa vtedy aj s ministrom vnútra, ktorý povedal: Máte krásneho syna, žite pre neho, zabudnite, že sa niečo stalo. A dám vám dobrú radu - nerýpte do toho, nechajte to tak!“
Ignorácia
Už dve desaťročia verí, že raz sa smrť jej manžela objasní. „Chcela by som vedieť pravdu. Dominik sa vždy naňho pýtal, hoci bol malinký, prvé mesiace ho stále hľadal. Často sa o tom spolu rozprávame. Ako rástol, stále viac chcel poznať podrobnosti a môj názor, čo si o tom myslím,“ vzdychne si už po niekoľký raz Ľubica. „Syn sa nestal hokejistom. Vyrastal v tenisovom prostredí, veľa sa o svojom otcovi dozvedal aj touto cestou. Ľudia neveria, že to Dušan spravil,“ vraví a potom šokuje slovami, ktorým sa len ťažko dá uveriť.
„Hoci syn začal korčuľovať a možno by z neho raz vyrástol hokejista, rozhodol sa pre tenis. Som rada, veď na Slovane odmietli dať Dominikovi permanentku na hokej! Bolo mi naznačené, že som neželaná osoba. Nepozývali ma ani na oceňovanie Zlatý puk, asi sa báli, že tam prehovorím,“ myslí si a spomenie ešte jednu nepríjemnú situáciu. Keď v roku 2007 Dušana Pašeka uvádzali im memoriam na Slovane do hokejovej Siene slávy, ich nezavolali. „Syn to pozeral v televízii, bol z toho smutný a pýtal sa, prečo tam nie je. Pritom videl, že sú na štadióne Dušanove deti z prvého manželstva,“ krúti hlavou starostlivá mama.
Vnuk im nechýba
Kým Dušan žil, boli jeho rodičia s Dominikom v kontakte. Po smrti sa z neznámych dôvodov prestali o vnuka zaujímať, aj keď sa o to Ľubica viackrát snažila. Takisto ani starší súrodenci z prvého manželstva nebohého hokejistu, Dušan ml. a Alexandra, oňho nejavili a nejavia záujem, hoci si to ich otec želal. ,,Nechápem, prečo ho takto vylúčili z rodiny,“ hovorí pani Ľubica, ktorá dlhé roky žila len pre svojho syna.
Keď mal Dominik šesť rokov, vdova otvorila srdce ďalšiemu mužovi. Sedem rokov žila po boku hudobníka Juraja Buriana, s ktorým má 13-ročného syna Sebastiána. Hoci napokon zostala s oboma chlapcami sama, teší sa zo svojich šikovných synov. Rodinka si žije spokojný život, no bolesť v duši stále pretrváva. „Verím, že raz sa môj syn dozvie, ako jeho otec zomrel,“ neprestáva veriť.
Kto bol Dušan „Ceco“ Pašek
(7. 9. 1960 – † 14. 3. 1998)
• Slovenský hokejista, útočník, neskôr prezident SZĽH a klubu HC Slovan Bratislava
• V československom reprezentačnom drese odohral 196 zápasov a strelil 69 gólov.
• Na MS v roku 1985 bol členom národného tímu, ktorý získal zlatú medailu. Československo reprezentoval na ZOH v rokoch 1984 (striebro) a 1988.
