Mrazivé teploty premenili kaňony, previsy či vodopády na ľadové kráľovstvo. Mohutné ľadopády ozdobené obrovskými cencúľmi sú nielen krásnou kulisou prírody, no využívajú sa aj ako unikátna lezecká stena. Takéto lezenie je obľúbenou aktivitou skúseného horského vodcu Mikiho Knižku (41), ktorý nás zobral do Vysokých Tatier vyskúšať si tento adrenalínový zážitok.
Jar už pomaličky klope na dvere, no v niektorých častiach Slovenska to ešte žije zimou. Mnohé strediská ponúkajú lyžiarom stále skvelé podmienky na lyžovačku a horskí turisti sa neodmietnu pokochať výhľadmi zo zasnežených štítov. Naše veľhory ponúkajú v týchto mesiacoch aj inú atrakciu - ľadopády. V sprievode horského vodcu s medzinárodnou licenciou Mikiho Knižku mierime do Tatier vyskúšať si lezenie po klzkom ľade. Miki nás už čaká na parkovisku v Starom Smokovci. Balíme mačky, čakany, karabíny, istenia, laná, prilby či sedáky a vyrážame smer Hrebienok.
Svetobežník Miki
Ľadopády, rovnako ako skalné steny, majú rôzny stupeň obťažnosti. Práve v okolí Hrebienka nájdeme mnoho takých, ktoré sú určené pre začiatočníkov. Tu si môžu otestovať, či im adrenalín zo zatínania mačiek a čakanov do ľadu zachutí, alebo nie.
Miki je na takýto zážitok jeden z najpovolanejších odborníkov. Keďže vyrastal v Novej Lesnej a do Vysokých Tatier to má na skok, pozná ich dokonale. Neprekvapia ho však ani štíty a horské reťazce Kanady, Švajčiarska, Bolívie či Peru. Napriek všetkým krásam prírody, ktoré vo svete videl, Tatry zostali jeho srdcovkou.
Miki nám cestou lanovkou na Hrebienok rozpráva o svojich horských začiatkoch. „Vždy ma fascinovali horskí nosiči, a tak som sa v sedemnástich stal jedným z nich. Nosil som vynášky na Téryho chatu. Päťkrát som vyhral preteky nosičov Sherpa rallye. Postupne mi však prestalo stačiť poznávanie hôr iba prostredníctvom známych turistických trás. Začal som robiť skialpinizmus, liezť, hľadať neznáme chodníčky na vrcholy,“ hovorí Knižka, ktorý sa neskôr presťahoval do Kanady, kde žil 11 rokov. Postupne sa dostal k myšlienke robiť to, čo ho najviac baví. Zlákala ho kariéra horského vodcu. „Po prijímacích skúškach a dvojročnom výcviku som sa ním naozaj stal.“
Dobrodružní Slováci
V rezkom tempe stúpame po chodníku smerom na Zamkovského chatu. Na ľavej strane v diaľke vidíme krásny ľadopád Záhradky v masíve Slavkovského štítu. Prechádzame cez most ponad Veľký Studený potok a kocháme sa stále bielymi Tatrami. Hoci sa štíty schovávajú za hustú hmlu, návštevníkom veľhôr takéto počasie, zdá sa, neprekáža. Napriek tomu, že je pracovný deň, smerom do Studených dolín putuje množstvo turistov a skialpinistov.
Míňame jednu z tatranských dominánt - zamrznutý Obrovský vodopád a pokračujeme na ľadopád Zákruta, ktorý sa nachádza v smere na Zamkovského chatu, neďaleko známej 72 kilometrov dlhej turistickej trasy Tatranská magistrála. Miki nám stúpanie spríjemňuje rozprávaním o svojich výpravách po celom svete a prezrádza, čo musí kvalitný horský vodca spĺňať. „Samozrejme, mať dobrú kondičku, dobre liezť, lyžovať, orientovať sa v teréne. Bez čoho sa nezaobíde, je čítanie hôr a znalosť meteorológie.“ Na potulkách po zasnežených horských masívoch je nevyhnutná opatrnosť a vyhodnotenie lavínového nebezpečenstva. „Mojím cieľom je nielen to, aby si turisti výlet užili, ale aby sa domov vrátili v poriadku,“ hovorí.
Dnes nás Miki bude sprevádzať na ľadopád, no okruh jeho služieb je, samozrejme, oveľa väčší. „Chodíme na klasické vysokohorské túry, výstupy na štíty, lezieme po skalách, robíme skialpinizmus a iné vysokohorské aktivity, kde sa vyžaduje asistencia vodcu. Napríklad do kanadsko-amerických Columbia Mountains chodíme praktizovať tzv. heliskiing. To je šport, pri ktorom vymeníte lanovku za helikoptéru. Vrtuľník vás vyvezie a vysadí na svahoch horských štítov, ktoré zlyžujete. Lyžovačka v nedotknutom prašane a pocit neuveriteľnej slobody, to sa nedá ani opísať, to musíte zažiť,“ hovorí nadšene.
Podľa neho čoraz viac Slovákov vyhľadáva práve takéto adrenalínové dovolenky. „Chcú objavovať, rozširovať si obzory, spoznávať a prekonávať sa. Ja sám sa im snažím ponúkať netradičné cesty, chodníky, ktoré iní ľudia nepoznajú. Vďaka tomu si aj tu vo Vysokých Tatrách môžu uprostred sezóny, keď hory praskajú vo švíkoch, vychutnať turistiku osamote, kde si dokonale vyčistia hlavu.“
Stúpanie
Ako tak prichádzame pod vysoký ľadopád, ktorý majstri vo fachu označujú ako vhodný pre začiatočníkov, nie je mi všetko jedno. Nie som žiadny bojko, ale pohľad na vysokú masu ľadu vo mne vyvoláva rešpekt. „Presne pre toto všetko robíme, pre adrenalín. Človek dosiahne istý bod a chce dosiahnuť viac a viac. Samozrejme, vždy je prvoradá bezpečnosť,“ vysvetľuje nám vodca, ktorý neváha otočiť skupinku turistov aj tesne pod vrcholom, ak si to podmienky vyžadujú.
Z ruksaka vybaľuje výstroj, ktorý nesmie chýbať žiadnemu lezcovi ľadopádov. Počas toho, ako nás do povinnej výbavy oblieka, nám objasňuje, na čo jednotlivé veci slúžia. „V prvom rade nesmú chýbať sedák a prilba, ktorá nás ochráni pred padajúcim ľadom. Nutnosťou sú aj stúpacie železá, inak povedané mačky, bez ktorých by ste sa pri lezení ľadu nikam nepohli. Rovnako dôležité sú čakany, ktoré aj tak všetci poznajú pod českým názvom cepíny. Karabínky, laná, istenie, slučky či expresky, toto všetko sa tiež nachádza vo výbave, kde nechýbajú ani skrutky do ľadu.“
Oblečení, vybavení pomaly stúpame k ľadopádu. Miki navŕta skrutku do ľadu, na ktorú upevní karabínu a krátke lano, na ktoré nás zahákne. Dostávame inštruktáž, ako liezť. „Hlavne naširoko, mačky zasekávajte kolmo na ľad. Poriadne sa čakanmi spoza hlavy zažeňte a zaseknite ich do ľadu. Stúpajte postupne, jeden čakan, druhý, jedna noha a potom druhá...“ Miki lezie prvý, ja ho istím. Po ľade sa pohybuje s ľahkosťou a šikovne. Každé približne dva metre navŕta asi 15-centimetrovú skrutku, na ktorú upevní lano. Za desať minút je na vrchole 25-metrového ľadopádu, kde zaisťuje lano o strom. Ako druhý stúpa po ľade náš fotograf Ivan a Miki ho istí zvrchu. Za pár minút je hore aj on a Miki ho hore dobre zaistí, aby mohol bezpečne fotiť.
Mäkký ľad
Hmla sa začína trhať a spoza nej vykúka pekné slniečko. Teplomer ukazuje 9 °C, slnečné lúče krásne rozohrali modrasté odtiene ľadu, ktorý sa v teplejšom počasí topí. Miki zlezie z ľadopádu dolu, aby ma pri mojom prvom pokuse lezenia na ľad a vôbec lezenia istil. Pýtam sa, či nie je problém, že ľad sa topí. „Teraz je to práve ideálne, ľad je mäkší, čo je pri prvom lezení dobre, lepšie sa ti bude stúpať,“ vysvetľuje. Myslela som si, čo sa týka ľadu, že čím zimšie, tým lepšie, no Miki ma vyvedie z omylu. „Keď je veľmi mrazivo, okolo -15 °C, ľad puká, čo nie je úplne dobré. Okrem toho je tvrdý ako skala a lezenie v takom ľade je oveľa náročnejšie. Ideálne sú teploty okolo nuly, pokojne aj plusové. Ľad sa síce cez deň topí, ale v noci znova zamrzne.“
Mojich desať minút slávy prichádza. Predtým ako zaseknem prvý čakan do ľadu, mám v hlave Mikiho rady. Zaženiem sa a nič. Čakan sa od ľadu odrazí ako od gumy. „Musíš ním silnejšie švihnúť,“ radí mi náš sprievodca. Dobre, veď som dievča takmer z dediny, spomeniem si na sekanie dreva. S čakanom sa teda zaženiem ako so sekerou a on zostane pekne zaborený v ľade. „Super,“ povzbudzuje ma Miki.
Rovnako pokračujem s druhým čakanom, prednou časťou najprv jednej a potom druhej topánky vyzbrojenej ostrými mačkami sa zasekávam do ľadu. Teraz pre zmenu bojujem s čakanmi, ktoré som zasekla tak hlboko, že ich neviem vytiahnuť. Nakoniec sa mi to podarí a po menších krokoch stúpam smerom k vrcholu. Pomaly sa začne ozývať pálenie nôh, sila v rukách ma opúšťa a po neuveriteľných asi štyroch, no dobre, troch vystúpaných metroch to vzdávam. Musím uznať, je to makačka! „Iba si sadni do sedáka a s nohami sa odrážaj od ľadu. Ja ťa spustím dolu,“ inštruuje ma Miki. Za pár sekúnd som dole, a keď sa pozriem na nášho fotografa, ako sa zvrchu kochá pohľadom na slnkom zaliatu dolinu, trošku ma mrzí, že som to nevyliezla. Nič to, popracujem na sile a vrátim sa o rok.
Miki sa s nami rozlúči, ponáhľa sa za synom, aby si s ními užil každú voľnú chvíľu, pretože už o pár dní odchádza opäť do zahraničia. Poďakujeme sa za skvelý zážitok, ktorý si môže vychutnať ktokoľvek z vás. Ak by ste sa na lezenie v ľadoch odhodlali, určite so sebou vezmite skúseného lezca či horského vodcu, ktorý sa postará nielen o jedinečný zážitok, ale aj o vašu bezpečnosť.
Kto je Miki Knižka (41)
- rodák z Popradu, žije v Novej Lesnej
- medzinárodný horský vodca a horolezec
- špecialista na skialpinizmus, lezenie, heliskiing, lavínové kurzy
- päťnásobný víťaz súťaže nosičov Sherpa rallye
- cestovateľ, ktorý zdoláva početné svetové štíty
- expedície ho doviedli do Južnej Ameriky či Japonska