Herec Martin Mňahončák (40) začal podnikať, založil si vlastnú produkčnú spoločnosť, dáva prácu kolegom a vďaka šikovnej investícii sa z neho stal aj rentier.
Okrem toho, že ste herec, začali ste v rámci kultúry podnikať. Máte vlastnú produkčnú spoločnosť, dávate prácu kolegom, cestujete po Slovensku s divadelnými predstaveniami. Vždy ste mali organizačný talent?
Neviem, či je to o nejakom talente. Skôr je to o tom, že už veľa rokov hľadám takzvané ideálne divadlo, to ale asi neexistuje, tak som začal robiť svoje divadlo. Na každý projekt voláme iných ľudí, a tým pádom sa môžem stretnúť s hercami, s ktorými sa chcem stretnúť a robiť veci, ktoré robiť chcem.
Ale dobrý organizátor musíte byť, či nie?
Mám na to vo firme spoločníčku, ona rieši tieto organizačné veci, ja som skôr cez umelecké veci.
Ste nárazníková zóna medzi hercami a vašou spoločníčkou?
Dá sa to tak povedať. Samotný projekt, divadelné predstavenie, vymýšľam ja, vyberám hru, spolu vyberáme hercov a ja s nimi potom pracujem alebo nejaký iný režisér, ktorý u nás robí. Ale áno, ja som ten, kto sa s nimi prvý stretáva a do celej veci ich uvedie.
Nie je to trochu problém, organizovať kolegov, byť na nich prísny, aby všetko klapalo?
Ťažko povedať. V istom zmysle je pohodlné byť len na hereckej strane, keď vás niekto osloví, on to celé vymyslí, urobí a ja si „len“ odohrám to svoje. Teraz je celý projekt na mne, respektíve na nás. Ale baví ma to, musím sa priznať.
Herci sú všelijakí, niektorí majú hlavu v oblakoch, sú nedochvíľni, nezodpovední. Ako s tým bojujete z pozície šéfa?
Tak, že sa snažíme nepracovať s hercami, ktorí sú nedochvíľni, respektíve, ktorí sú takzvane problematickí. Treba myslieť na to, že tí ľudia nefungujú ako v kamennom divadle, že prídu večer, odohrajú predstavenie a idú domov. My tu chodíme na niekoľkodňové zájazdy, takže tí ľudia by spolu mali vychádzať aj ľudsky.
Už to celé z vašej strany nie je len o herectve, ako ste povedali, ale idete s kožou na trh. Je to pre vás väčší stres, keď sa blíži premiéra?
Nikdy sa nad tým takto nezamýšľam. Skôr je to na začiatku, keď to staviam aj ako režisér, oveľa väčší pocit zodpovednosti. Či na to mám, či viem hercom ponúknuť dosť na to, aby si aj oni urobili svoju prácu. Lebo sám seba nepovažujem za režiséra, skôr je to o tom, že niečo spolu vytvárame.
Ako ste sa vlastne dostali k réžii?
Nebola to nejaká ambícia, skôr z núdze cnosť. Opakujem, sám seba nepovažujem za režiséra, na to ľudia študujú.
Prečo ste sa dali na podnikanie, len v rámci hľadania ideálneho divadla?
Je pre mňa veľmi oslobodzujúce robiť veci, ktoré chcem robiť. Vymyslím projekt, nájdem text, ktorý sa mi veľmi páči a nemusím čakať na niekoho, kto to zorganizuje. Zorganizujem si to sám, je to tá najpohodlnejšia cesta, ako si robiť veci po svojom.
Ale aj odvážna, nie?
Asi áno. Ale keby som nemal spoločníčku, akú mám, tak by som sa na to nedal. Sám by som to určite nezvládol.
Nemáte ambíciu robiť veci aj pre televíziu?
Tak ďaleko nejdem, lebo vo filmárskej brandži sa až tak nevyznám a robiť finančné rozpočty na takéto veci by bolo zložité. Na to by som potreboval produkčných... Netrúfam si na to zatiaľ.
A na čo by ste sú trúfali, ak sa bavíme o podnikaní vo všeobecnosti?
Zatiaľ to, čo robím, mi bohato stačí. (smiech) Výrazne ma to napĺňa. Navyše so ženou prenajímame nejaké domy na golfovom ihrisku na Záhorí, máme tam kamarátov, ktorí vlastnia nehnuteľnosti a snažíme sa tam nahnať klientov. Aj týmto smerom sa teda realizujem.
Písalo sa, že tam vlastníte jeden dom, vy ale hovoríte o viacerých. Ako to je?
Ja tam mám jeden. Myslel som to tak, že je tam viac domov, ktoré sa prenajímajú. Niektoré vlastnia naši kamaráti. Prenajímame vlastne tri domy, ktoré sú vedľa seba.
Poďme ešte ku kultúre. Ako veľmi je únavné cestovať s divadlom po Slovensku?
Zájazd je pohodová záležitosť. Večer odohráme predstavenia a potom máme voľno, aj celý nasledujúci deň. Na zájazde si človek v podstate veľmi výrazne odpočinie. Je vtedy čas aj na iné aktivity, chodiť si zacvičiť, zaplávať. Keď je človek v Bratislave, ide z roboty do roboty, od rána do večera.
Takže pracovne výletujete?
Dá sa povedať. Za posledné štyri či päť rokov, čo to robím, som Slovensko prešiel niekoľkokrát.
Máte krásnu a úspešnú manželku, architektku. Ako často nadáva, že má doma herca, ktorý doma často nie je?
Nie je to až také zlé a moja manželka navyše tiež pracuje dosť veľa. Musím však povedať, že to cestovanie je kompenzované tým, že ľudia v regiónoch sú naozaj vďační, keď k nim prinesieme divadlo. Na tom sme to aj celé postavili.
S manželkou vraj spolu fajčíte cigary. Nerobia to spolu len muži?
Ale nie. V našom prípade to hlavne nie je dennodenná záležitosť. Dobrá cigara naozaj chutí a my si spolu občas doprajeme.
Váš otec s bratom sú poľovníci. Vám sa táto rodinná tradícia vyhla?
Vždy som bol milovník prírody, ale mám v sebe niečo, že zastreliť nedokážem. Osobne mi to príde aj trochu nefér, veď to zviera proti puške veľké šance nemá. Keby sa to vrátilo, že do lesa ideme s oštepom či lukom, to by som možno bral skôr, zrazu by zviera proti mne malo šancu. (smiech) Poľovníctvo je vášeň, ktorej ja skrátka nerozumiem, to je všetko.
Pochádzate z rusínskej rodiny. Čo vo vás ostalo z Rusína, keďže prízvuk ste dávno stratili?
Na to som herec, aby som nemal prízvuk. (smiech) Čo vo mne zostalo? Asi povaha, srdce, naturel, to vo mne bude navždy.
A čo vo vás zostalo z toho chlapca, ktorý získal medailu na Majstrovstvách Slovenska žiakov v behu na 1500 metrov?
Získali sme striebornú medailu, ale ako tím.
To tiež nie je zlé.
Áno. Vyrastal som v dobe, keď sme športovali všetci a robili sme všetky športy. Od hádzania kladiva cez silový trojboj, beh, volejbal, futbal, som robil všetko. Športujem stále, je to súčasť môjho života.
Pokiaľ ide o vaše účinkovanie na televíznej obrazovke, po rokoch v Markíze ste teraz Jojkár? Vlani vás tam diváci mohli vidieť v seriáli Pravá tvár a teraz to bude Hotel...
(smiech) Myslím, že na Slovensku sa to takto nenosí. Ide o projekty... Vždy som točil pre všetky televízie a dúfam, že to tak aj ostane.
Vraj budete sobášnym podvodníkom. Ako zamiešate karty v deji?
Celý seriál začína tým, že jedna z hlavných ženských postáv sa vydáva a berie si mňa. Na svadbu však príde dievčina, ktorá nevie o tom, že už s ňou nie som a nastane tam malé peklo, verejné lynčovanie.
Mnohí vaši hereckí kolegovia zaujali v poslednej dobe celkom jednoznačný postoj k situácii v našom štáte. Vy ste boli tiež na námestí?
Jasné, bol som, v Bratislave a keď sme boli s divadlom na zájazde v Prešove, išiel som na demonštráciu aj tam. Mám na to svoj názor a samozrejme sa mi nepáči, ako sa situácia vyvinula. Dejú sa veci, ktoré by sa v jednej demokratickej krajine diať určite nemali.
