Po kom ste zdedili krásu?
Ja som mala krásnych oboch rodičov. Veľmi fajn je, že žijem v divadelnom prostredí. Lebo tu sa stále smejeme a to je veľmi dôležité. My sa smejeme, smejeme a smejeme... Stále si robíme nejaké žarty. Smiech obrodzuje.
Ale zo smiechu sú vrásky!
Napriek tomu stále platí, že najlepšie, čo môže byť, je, keď sa ľudia môžu smiať.
Sympatické na vás je, že sa netajíte istými skrášľovacími zákrokmi. Ženy majú zväčša problém priznať to.
Prečo by som to mala tajiť? Je úplne bežné, že herečky, a nielen herečky, si drobné vrásky dávajú pravidelne odstraňovať kyselinou hyalurónovou. Veď si zoberte, ja už som papierovo vlastne dôchodkyňa! (smiech)
To vám len ťažko niekto uverí!
Mám s tým spojenú celkom vtipnú historku. Bola som u kozmetičky a ako mi vyklepávala tvár, vraví, že ide na druhý deň do Sociálnej poisťovne spýtať sa na predčasný dôchodok. Požiadala som ju, nech sa spýta aj na mňa a zistí, kedy budem v dôchodku. Na druhý deň ráno mi telefonuje: „Zdena, však ty už si v dôchodku!“
Prešli ste si aj nutným zlom – vybavovaním potrebných dokumentov na priznanie dôchodku?
Jasné! Potrebovala som maturitné vysvedčenie, lenže to som dávno zahodila. Načo to budem držať doma, veď bez maturitného vysvedčenia by ma nevzali na vysokú školu. Diplom som tiež zahodila, pretože bez neho by ma predsa nevzali do Slovenského národného divadla. Nepotrebovala som ho. No a teraz som si to všetko musela vybavovať odznova. Keď som to konečne všetko pozháňala a doručila som doklady do poisťovne, čakala som niekoľko mesiacov, kým mi jednorazovo vyplatili dôchodok so spätnou platnosťou.
Aspoň to vybavovanie stálo za to?
(Smiech) Niekto v divadle niečo rozprával na tému dôchodkov a ja som sa pochválila: „Tak, už aj ja mám dôchodok!“ Ktosi sa spýtal, že aký. A ja hovorím: „Veľmi dobrý! Teraz mi to poslali, tak som si za to kúpila kožuch!“ (smiech) Všetci spozorneli a až potom som im vysvetlila, že mi to vyplatili aj za predchádzajúce obdobie.
Bolo to rozčarovanie, keď ste videli výšku vášho dôchodku? Dôchodky na Slovensku stoja prevažne za milú jarmilu...
Áno, bolo to smutné rozčarovanie.
Reálne však nesedíte doma a neštrikujete. Ako herečka ste stále vyťažená. O vás sa vraví, že ste v práci veľký „dríč“ a pedant.
Áno, ja som až nepríjemná! (smiech) To prináša občas problémy s kolegami, pretože nie všetci sú tak nastavení. Nenávidím ľudí okrádať o ich čas, preto som vždy pripravená, všade chodím načas. Je dôležité, aby mal človek pracovné návyky. Dáva to istú slobodu v tom z mysle, že si môžem dovoliť mať nejakú výhradu, môžem niekomu niečo aj vyčítať. Pretože keby som ja bola lenivec a nedochvíľna, tak by som mohla akurát tak držať... krok.
Vy ale nemáte problém povedať niekomu, čo si myslíte...
Na jednej strane skutočne nemám problém povedať, čo si myslím, ale na druhej strane ten problém vzniká práve na tej druhej strane. Nemôžem za to, kto si čo o mne myslí. Čo si budeme hovoriť – keby som spravila A, médiá sa budú pýtať, prečo som nespravila B. A ak urobím B, budú sa pýtať, prečo som nespravila A. Nemôžem ulahodiť každému. Žijem normálnym, slušným životom, slušne sa živím, som pracovitá, nikoho som neokradla, nikoho som nezabila, nikoho som neudala. Som slušný človek a chcem, aby sa aj ľudia ku mne správali slušne.
Počula som, že ste sa nedávno dali aj na angličtinu.
V šesťdesiatke! Hoci s nemčinou či s ruštinou som si v zásade väčšinou vystačila, predsa len angličtina je svetový jazyk. Priznám sa, že teraz, po ďalšej operácii kolena, som to trochu zanedbala. Nebola som schopná učiť sa. Po operácii som mala bolesti a zo začiatku som nebola schopná ani čítať knihy. Pritom ja som od kníh závislá.
Dokonca ste aj nejaké knihy vydali...
Vydala som dve kuchárske knihy, ktoré sú už vypredané, a jednu pre deti.
Že ste vydali kuchárske knihy, to chápem, pretože ste vychýrená gazdiná. Ale knihu pre deti? Čo vás k tomu viedlo?
Knižku Moji miláčikovia som napísala kvôli Brankovi. Jeho kapela Fragile má veľa fanúšikov medzi deťmi. Jednou z nich je aj Pavlínka, dievčatko s detskou obrnou. Mama Pavlínku často brávala na koncerty a postupne sa s kapelou skamarátili. Napadlo mi, že nahráme pre deti CD v kombinácii s knižkou. Napísala som reálne príbehy o zvieratkách, Martin Sarvaš k príbehom napísal texty piesní a Branko zložil muziku. Každý člen kapely Fragile naspieval jedno zvieratko. Pesničky sú skvelé, úplne ako veľké soundtracky k disneyovkám.
Možno raz budete knižku čítať vnúčatám, ak bude mať vaša dcéra Simona (37) deti. Chceli by ste sa už starať o vnúčatko?
To je moja zatiaľ nenaplnená túžba.
Viete si predstaviť, že by ste boli babkou?
Ježišmária, tešila by som sa!
Rozmaznávali by ste vnúča, alebo by ste boli prísna?
Ja som trošku Herodes, nemám rada rozmaznané deti. Myslím si, že spôsob, ktorý dnes v mnohých rodinách funguje, že deti môžu všetko, je absolútna anarchia. Deti majú mať mantinely, iba tak sa naučia, odkiaľ pokiaľ. Ale hoci by som v niektorých veciach bola striktná, na druhej strane si myslím, že by som vedela odovzdávať vnúčaťu všetko, čo viem. Netrpím núdzou, takže by som ho brávala na dovolenky a robila by som mu pekný program.
Ako mama ste boli na dcéru prísna?
Čo je to prísna matka? Keď mala Simonka štyri mesiace, vrátila som sa do práce. Moja mama mi s dcérkou pomáhala. No keď bola väčšia a napríklad v noci dvanásťkrát vstala a chcela čaj alebo čítať rozprávku, povedala som dosť! Od roka spávala sama v izbičke, žiadne také, že by chodila spávať do mojej postele. Veď ja som ráno vstávala do práce. Hrala som sa v posteli na mŕtvu. Keď Simonka v noci prišla do spálne a videla, že spím, otočila sa a išla naspäť do svojej postele.
Dcéru máte s bývalým manželom, režisérom Stanislavom Párnickým. So súčasným partnerom, dirigentom a skladateľom Braňom Kostkom, žijete spolu vyše dvadsať rokov, hoci mnohí si spočiatku mysleli, že ten vzťah dlho nevydrží. Tŕňom v oku bol najmä fakt, že Braňo je od vás o sedemnásť rokov mladší. Vzali ste však neprajníkom vietor z plachiet.
Asi sme sa s Brankom pre seba narodili. Stretli sme sa možno neskoro, ale nikdy sme neriešili generačný rozdiel. Branko ako muž, manažér a muzikant veľmi dospel, stal sa z neho veľmi skoro vodcovský, líderský typ. Je vorkoholik, čo je možno poznačené tým, že žije so mnou. Ja som totiž vždy bola tak nastavená. Občas, keď sa nad tým zamyslím, zisťujem, že pre mňa je nepredstaviteľné, že by som dnes žila s mužom o dvadsať rokov starším. Asi by som zomrela, to by som fakt nedala. Milujem Brankovu chlapčenskú povahu, jeho hravosť, záľuby a vášne. Na druhej strane, keď ho vidím stáť pred orchestrom a dirigovať, je to pre mňa najviac na svete, čo môžem vidieť. Predstava, že mám vedľa seba talentovaného muzikanta, je pre mňa ohromná. Veľmi som naňho pyšná.
Nechceli ste sa nikdy vziať?
A načo? Práveže si myslím, že tým, že každý z nás má možnosť odísť, je ten vzťah nezaťažený. Sme spolu 24 rokov, to hovorí za všetko.
