Filip Renč: Robím veľmi pekné deti

Akú najdôležitejšiu vlastnosť musí mať vaša priateľka?

– Začína sa to očami, musí sa mi páčiť a priťahovať ma. Prvý kontakt je vždy cez "fyzično", potom zisťujem vlastnosti a vnútornú krásu.

Ste žiarlivý?

– No jasné. Bol som viac, teraz som už chladnejší a rozumnejší.

Stav zamilovanosti trvá zhruba tri roky. Ako je to u vás?

– Niekedy môže trvať len 24 hodín. No a niekedy je trojročný a potom sa z neho vyvinie priateľstvo alebo zvyk. Keby som nebol zamilovaný, tak s priateľkou nebudem.

Oliver, hlavný hrdina vášho nového filmu Román pre ženy, bojuje o ženu svojho srdca tým, že jej necháva ľúbostné odkazy v metre. Spravili ste niekedy niečo podobné?

– Pripadá mi to ako výborný vtip, kúpiť si rámčeky v metre a písať do nich ľúbostnéé listy. To určite osloví každú ženu. Takto vlastne vznikla kniha. Spisovateľ Michal Viewegh písal listy do metra tak, aby si každá žena myslela, že sú určené práve pre ňu. Myslím si, že keď sa vo vzťahu niečo zlomí, dievča už späť nezískam aj keby som sa pretrhol.

Akú najväčšiu obeť ste priniesli nejakému vzťahu a kedy to bolo?

– Raz som sa presťahoval do New Yorku za svojou priateľkou. To ma stálo dosť veľa peňazí. Nebola to obeť, ale túžba byť za každú cenu s niekým, koho milujem.

Viac vás baví práca na muzikáli alebo na filme?

– Viac ma berie filmárska práca. Každý natáčací deň sa odohráva v inom prostredí a v inej atmosfére. Divadelný muzikál je úmorná každodenná práca, chodím na skúšky napríklad tri mesiace ako do fabriky.

A chodili ste niekedy do fabriky?

– Raz som bol na zemiakovej brigáde. A pred štúdiom na FAMU som chodil rok na prax do krátkeho filmu, kde som varil kávu a upratoval šanóny.

Čo vás zaujalo na knihe Román pre ženy? Prečo ste sa rozhodli sfilmovať práve tento príbeh?

– Najskôr som mal v ruke scenár. Je veľmi emotívny a vierohodný, dobre som sa na ňom bavil. Páčil sa mi príbeh, niekedy až nekompromisne pravdivo vypovedá o ľúbostných vzťahoch.

Knižka vás tiež pobavila?

– Tú som si prečítal až potom. Aby som videl rozdiel, pretože so scenárom pomáhala Michalovi Vieweghovi režisérka Alica Nellis. Nakoniec sme ho ešte trocha upravili podľa mojich návrhov.

Názov filmu nabáda na návštevu kina skôr ženy. Ako by ste naň nalákali mužov?

– Dal som filmu podtitul Romantická komédia pre mužov. Uvažovali sme, že dáme filmu iný názov, aby sme do kín prilákali aj mužskú populáciu. Film vlastne zachytáva citový a emotívny život žien tak, ako ho vidia muži. Mužská časť publika si určite príde na svoje.

Často do svojich filmov vyberáte herečky zo Slovenska. V čom sú lepšie?

– Každý máme nejakú tú slabôstku (smiech).

Myslíte si, že by sa nenašla Češka, ktorá vie hrať?

– Je to zhoda okolností. Rozhodoval som sa medzi Slovenkou, ktorú vybrali na kastingu, a českou herečkou.

Najväčšou zápletkou filmu je fakt, že milenec Laury, Oliver, bol pred rokmi aj milencom jej matky. Viete si predstaviť, že by ste sa dostali do podobnej situácie?

– Neviem. Marek Vašut mi hovoril, že taký príbeh naozaj prežil. Situácia sa mi zdá pomerne vierohodná. A myslím si, že Michal Viewegh určite čerpal z nejakej reálnej situácie.

Vaša dcérka Natálka má už tri roky, to býva obdobie vzdoru. Prejavuje sa to u nej nejako?

– Zatiaľ mi nevzdorovala. Vidí ma málo, preto sme si vzácni. Myslím si, že horšie to bude v období puberty.

Ľudia vedia, že ste svojej známosti, Zdenke, spočiatku príliš neverili, že je dieťa vaše...

– Len som chcel mať istotu, že dieťa je legitímne moje. Vedel som, že som s ňou mal pomer, len som čakal na testy DNA. Stýkali sme sa strašne málo.

Nemrzí vás, že vaša dcéra s vami nie je denne?

– Dochádzam za ňou, kedykoľvek sa mi naskytne pár hodín voľna.

Baví vás kupovať jej hračky?

– Teraz prešla na elektroniku a na puzzle so zvieratkami. Sama si vie pustiť video aj cédečko.

Aký má k Natalke vzťah vaša súčasná priateľka Jarmila?

– Keď sme sa s Jerry zoznámili, vedela, že mám dcéru. Boli sme spoločne na Matejskom jarmoku.

Chcete ďalšie deti?

– Určite. Robím veľmi pekné deti.

Plánujete ich v najbližšom časee? O dva roky budete mať štyridsiatku...

– Nie.

Aký je váš postoj k svadbe a k inštitúcii manželstva vôbec?

– Neviem, či sa nájde niekto, kto ma do toho doženie. Som skalopevne presvedčený, že k tomuto aktu ma nikto nedonúti. Dúfam, že ja si vyberiem partnerku a ona mňa. A že náš vzťah bude na dobrovoľnej vzájomnej koexistencii. Nie s pečiatkou! Mám strach zo všetkých svadieb, pripadá mi to ako archaický prežitok. Aj tak sa všetci po pár rokoch rozvedú. Neviem si predstaviť, že stojím v saku a kravate pred nejakým pánom z výboru a hovorím ÁNO.