Od tohto momentu na Petrov stolec zasadlo už 265 pápežov. Podľa jednej legendy, ktorá sa až do 17. storočia považovala za pravdivú, to však neboli iba muži, ale aj jedna žena. Počuli ste už o pápežke Jane?
Pred 2 000 rokmi sa podľa Biblie stalo toto. „Ja ti hovorím, ty si Peter a na tej skale si postavím cirkev a pekelné brány ju nepremôžu,“ povedal Ježiš svojmu najbližšiemu apoštolovi Petrovi, ktorý sa tak stal zástupcom Krista na zemi a prvým vodcom kresťanov. Dnešný pápež František je v poradí už jeho 265. nasledovníkom.
V 13. storočí sa však rozšírila legenda o žene prezlečenej za muža, ktorá v 9. storočí zasadla na Petrov stolec. V kronike všetkých Svätých Otcov sa však o žiadnej žene nepíše. Bola pápežka Jana nemilosrdne vymazaná z histórie, alebo nikdy ani nežila?
Múdra žena
Stredovek neprial nežnému pohlaviu azda nikde na svete. Veľký vplyv na to mala Biblia, ktorá nazvala ženy „hadím plemenom“, pretože to boli dcéry hriešnej Evy. Žena bola vnímaná ako menejcenná už v antike a tento názor prevzala aj stredoveká Európa. V spoločnosti dominovali muži a žena mala byť mužovi poslušná. Dámy sa nesmeli vzdelávať, podieľať na verejnom, politickom či obchodnom živote a inak prevyšovať mužov. Miesto ženy bolo doma, medzi múrmi, kde rodila a starala sa o deti.
Do takéhoto obdobia sa začiatkom 9. storočia narodila aj Jana, ktorá si však vybrala úplne inú úlohu, ako byť žienkou domácou v područí manžela. Bystrá žena sa naučila čítať a písať, a keďže vedela, že ako žena sa stretne iba s opovrhnutím, rozhodla sa pod mužskou identitou nastúpiť na dráhu teológie. Jana mala slúžiť v kláštore v nemeckom meste Fulda a odtiaľ sa ako mních vybrať do Atén, kde čerpala ešte väčšiu učenosť. Keď sa pod menom Ján dostala do Ríma, všetci boli okúzlení jej, teda jeho, múdrosťou. Jana si postupne získavala vplyv a obrovské uznanie. Preto keď v roku 855 zomrel pápež Lev IV., ľud si vraj jednomyseľne zvolil Janu za jeho nástupcu.
Pontifikát pápeža Jána mal trvať len dva roky, pretože Jana podľahla mužskému kúzlu, otehotnela a porodila priamo počas dôležitého verejného vystúpenia, za čo ju rozhorčený dav zlynčoval. Rôzne zdroje sa však v názore na jej smrť rozchádzajú. Je však naozaj možné, že iba osem rokov pred tým, ako na Veľkú Moravu priniesli sv. Cyril a Metod kresťanstvo, riadila kresťanský svet z Petrovho stolca žena.
Rôzne zdroje
Janin príbeh zaznamenalo niekoľko kronikárov. Jean de Mallie v 13. storočí vo svojom diele Chronica universalis Mettensis píše, že existoval pápež, ktorý však chýba v zozname všetkých rímskych pápežov, a to z prostého dôvodu - bola to žena. De Maillie opisuje pápežku ako talentovanú a nesmierne vzdelanú ženu, ktorú jej schopnosti dostali až na Svätopeterský stolec. Kronikár píše, že Jana porodila počas jazdy na koni a zomrela. Jej hrob mal byť označený latinskou frázou - Petre, Pater Patrum, Papisse Prodito Partum - čo znamená Peter, otče otcov, prezraď pôrod pápežky.
Sám de Mallie však začal príbeh latinským slovom requīrō, čo značí potrebu overenia a to, že autor si nebol istý vierohodnosťou príbehu. Iný kronikár a dominikánsky kňaz Stephen de Bourbon v roku 1250 prerozprával príbeh trošku inak. Podľa jeho verzie zasadla tehotná žena na Petrov stolec až okolo roku 1100. Po tom, ako porodila počas dôležitej verejnej procesie, ju rozhorčený dav ukameňoval.
O niečo viac prezrádza dielo iného historika a katolíckeho kňaza Martina Polonusa z Opavy, ktorý na rozdiel od svojho predchodcu de Mallieho priniesol živý obraz o živote tejto postavy a dokonca ju po prvý raz nazval Jana. Martin tiež odhalil jej anglickú národnosť, miesto narodenia či rok 855 ako začiatok pontifikátu. Nevynechal ani informácie o dĺžke jej úradu, ktorý podľa neho trval dva roky sedem mesiacov a štyri dni.
Niektorí kritici tvrdia, že tento príbeh bol do kroniky pridaný až po Martinovej smrti a že sám autor s tým nemal nič spoločné. Ďalšie zdroje hovoria, že Jana a jej dieťa neboli ukameňovaní, ale že bola uväznená a jej syn sa neskôr stal biskupom v talianskej Ostii. O pápežke sa na Kostnickom koncile v roku 1415 mal zmieniť aj Jan Hus a nevynechal ju ani slávny taliansky spisovateľ Giovanni Boccaccio, ktorý v knihe De Mulieribus Claris z roku 1374 napísal, že ju kardináli dali hneď po pôrode uväzniť a tam o pár rokov zomrela.
Legenda?
Dodnes sa nenašiel žiaden presvedčivý dôkaz, že by kresťanský svet niekedy spravovala žena. Ako je však možné, že sa spomína v toľkých dielach? A je možné, že by sa dôkazy o niečom takom prevratnom naozaj nikde nezachovali? Isté však je, že táto legenda sa až do 17. storočia považovala za fakt. V roku 1601 katolícka cirkev oficiálne vyhlásila príbeh za legendu. Preto Janu aj dnešní moderní historici a teológovia považujú za fiktívnu osobu. Cirkevný historik Cézar Barónius, ktorý žil na prelome 16. a 17. storočia, sa domnieval, že príbeh o pápežke je iba satirou na niekdajšieho Svätého Otca Jána VIII. (872 – 882), ktorému pripisoval zženštenosť.
Pápeža si v tom období vyberal ľud. Ako by sa však mohlo stať, že by ľudia nerozoznali jemné ženské črty od mužských? Odpoveď sa možno skrýva vo fakte, že vtedajší duchovní sa holili úplne dohladka. Znalec pápežských dejín Jan Vierusz Kowalski v existenciu Jany neveril a spochybňoval vierohodnosť historických prameňov, kde sa žena pápežka zmieňuje. Vo svojej knihe Encyklopédia pápežstva napísal: „Všetky tieto pramene, obsahujúce zrnká pravdy, zodpovedajú vtedajšej literárnej praxi vylepšovať ich legendami a domnienkami autorov, ktorí svoju neznalosť dejín pápežstva často zakrývali zbožnou fikciou.“ Tak mohla vzniknúť aj legenda o žene na Petrovom stolci.
Skúška pohlavia
Existuje však jedna nezrovnalosť, ktorá dodnes historikom vŕta v hlavách, a to je stolička „sedia stercoraria“. Na tento trón s dierou v strede si sadali novozvolení pápeži. Do otvoru vložili svoje genitálie, aby prítomní kňazi overili, že sa pod pápežskou sutanou naozaj skrýva mužnosť. Teológ Felix Haemerlein v roku 1490 opísal proces takto: „Aby sa dokázala pápežova spôsobilosť, jeho genitálie ohmatá najmladší prítomný kňaz na dôkaz mužského pohlavia. Keď osoba, ktorá tak urobila, zistí, že je všetko v poriadku, vykríkne: „Testiculos habet“, teda „Má vajcia!“ A všetci prítomní duchovní odpovedajú: „Chvála Bohu!“ Potom radostne pristupujú k vysväteniu zvoleného pápeža.“ Iný zdroj hovorí, že skúšku správnosti vykonávala predstavená ženského kláštora. Ak sa mužnosť potvrdila, prítomní trikrát zvolali: „Habet!“, teda „Má ho!“
Stoličku mal ako prvý použiť Benedikt III., teda pápež, ktorý mal nasledovať po Jane. Iné zdroje uvádzajú, že ju prvýkrát použil pápež Paschal II. v roku 1099. Skúšku správnosti mal ako nehanebný zvyk v roku 1522 zrušiť pápež Hadrián VI. Cirkev takéto overovanie mužnosti popiera. Na svete dodnes existujú dva exempláre stoličky, jedna sa nachádza v Louvri a druhá vo Vatikánskom múzeu.
Záhady:
- V 13. storočí sa rozšírila legenda o žene, ktorá zasadla na Petrov stolec.
- Po tom, ako porodila počas verejnej procesie, ju dav ukameňoval.
- V roku 1601 katolícka cirkev oficiálne vyhlásila príbeh za legendu.
