Pre dve kačice a 800 eur však prišiel tento špičkový kardiochirurg o prácu. Stálo ho to miesto na klinike, nasledovala dohoda o vine a treste. Pred pár dňami vydal knihu, kde sa k celej kauze vyjadrujú lekárovi kolegovia a známi.
Viedla vás k napísaniu knihy práve uvedená kauza, za ktorú ste boli v roku 2015 odsúdený?
Kniha má názov Na Slovensku sa úspech neodpúšťa. Napísal som ju, lebo som nebol stotožnený s tým, čo sa so mnou udialo. Mnohí priatelia a pacienti, ktorí ma poznali a poznali aj moju filozofiu, tiež neboli stotožnení s tým, čo sa so mnou stalo. Budem neskromný, ale spravil som pre slovenskú medicínu a meno tejto republiky aj z medzinárodného pohľadu veľmi veľa a nemám sa za čo hanbiť.
Dozvieme sa v knihe aj pravdu o tom, ako to s úplatkom naozaj bolo? Môžete sa vyjadriť k tomu, čo napísala vaša kolegyňa v kapitole „Vyjadrenie samostatnej nezávislej osoby“?
Kolegyňa, ktorá sa v knihe vyjadrila k celej kauze, upozorňuje, že prvé dve korupčné situácie (prijatie 1 000 a 1 200 eur) sa neuskutočnili. Prvé prijatie úplatku pred operačným výkonom vyvracajú dokumentované výpisy telefonických hovorov od mobilného operátora, ktoré sú k dispozícii. Píše, že žiadne stretnutie pred operáciou pacientky na základe údajného telefonického dohovoru, ako to uvádzajú príbuzní pacientky, sa neuskutočnilo. Žiadne telefonáty v uvedených dátumoch sa nerealizovali a ani žiadne odovzdávanie peňazí sa neuskutočnilo! Druhýkrát, v čase brania údajného úplatku podľa rodiny pacientky, som bol vzdialený od Slovenska 10 595 km! To sú slová mojej kolegyne, ktoré nájdete v knihe. Ja to komentovať nemienim, môže si to overiť každý, kto si túto knihu prečíta.
Ale máte na celú vec vlastné vysvetlenie. Tých 800 eur nepopierate.
Bolo to asi päť-šesť týždňov po operácii, keď mi príbuzní priniesli tašku s bonboniérou. Odložil som ju do kúta a neskôr zobral domov. O týždeň som ju otvoril a vidím tam okrem bonboniéry 800 eur. Keď mi príbuzní pacientky zatelefonovali, aby som peniaze vrátil, hneď som povedal: Príďte si po ne! Chcem znova ale zdôrazniť, ja som si nič od príbuzných nepýtal, čo sami potvrdili vo výpovediach na súde. Bola to výlučne ich iniciatíva.
Čo by ste spravili s peniazmi, keby si ich príbuzní po smrti pacientky nevypýtali?
Už som sa sčasti vyjadril v predchádzajúcej odpovedi. Občas nejakú pozornosť – fľašku či bonboniéru dostane každý lekár. Prídem domov, väčšinou taška leží v kúte a po čase naozaj ani neviem, od koho to je. Ani tentoraz som do nej nenazrel. Keď som tam neskôr našiel peniaze, nevedel som, komu ich vrátiť. Až keď mi tí ľudia zatelefonovali, zistil som, že tých 800 eur bolo zrejme od nich.
Kontaktovali vás predtým, aby ste tú pani operovali práve vy?
Nie. Ďalším dôkazom toho je aj vyjadrenie vlastného syna pacientky Ondreja Delinčáka v denníku SME, kde sa píše: „Delinčák tvrdí, že žiadny úplatok s Fischerom nebol riešený. Až do večera pred operáciou sme nevedeli, kto bude operovať!“ Toľko syn pacientky. Nemohli sme sa stretnúť aj preto, lebo som na klinike zaviedol a funguje to doteraz, že operačný program na nasledujúci deň sa píše popoludní, aby keď niektorý pacient z rôznych dôvodov „vypadne“ z operačného programu, mohol byť nahradený iným pacientom. Takže to, že budem operovať dotyčnú pacientku, som sa dozvedel až poobede, deň pred operáciou. Pacientka, tobôž nie príbuzní, vtedy ešte netušili, že ju budem operovať.
Vravíte, že vy ste si nikdy nevypýtali peniaze?
V živote nie! To si neviem predstaviť. Keby som niečo zobral a išiel operovať, mňa by to psychicky tak ťažilo, že to ani teoreticky neprichádzalo do úvahy! Keď som sa stal šéfom kliniky, povedal som kolegom: „Vážení, ak sa dozviem, že niekto z vás si vypýtal niečo pred operáciou, tak ten u mňa skončil!“
Predsa len, úplatky sa na Slovensku dávajú. To je nepopierateľné.
Pozrite sa, môj kamarát si nechal nedávno operovať koleno vo Švajčiarsku. Zaplatil za operáciu a ako Slovák išiel za profesorom, čo je dlžný. Ten sa usmial a povedal mu: „Veď vy ste si zaplatili. A keď chcete dať ešte niečo navyše, či už frank, alebo milión frankov, prepáčte, to je váš problém.“
Ale nežijeme vo Švajčiarsku.
To je pravda, v našich končinách sa aj fľaša alkoholu berie ako úplatok. Dovolím si povedať, že ak by fľaša alebo bonboniéra mala byť úplatok, tak možno ani jeden lekár by v tejto republike nemohol fungovať.
Ako reagovali vaši zahraniční kolegovia, keď sa dozvedeli o vašej afére?
Nikto z nich mi o tejto udalosti nepoložil žiadnu otázku a ani to nekomentoval.
Máte istý spoločenský status, vo svete ste považovaný za kapacitu. Nie je to paradox, že ako 75-ročnému vaša kariéra utrpela na povesti pre dve kačice a 800 eur?
... ktoré som si nepýtal. Spýtajte sa hociktorého lekára u nás, či nedostal nejakú pozornosť v naturáliách. Nezosmiešňujme si sami Slovensko. Sám som dal fľašu dobrého koňaku lekárovi, keď pomohol mojim blízkym.
Aké to bolo, keď ste dostali zákaz operovať?
Pre človeka, ktorý je zvyknutý denne zachraňovať životy a zrazu ste mali zviazané ruky...
Väčší šok som v živote nezažil. Vzhľadom na moju priamočiaru povahu som tomu nerozumel.
Čo ste vtedy cítili?
Hnev, rozčarovanie, bezmocnosť... Cítil som obrovské sklamanie. Obyčajne, keď mi zomrel pacient, som prvú noc ťažko zaspával. Robil som si analýzu. Snažil som sa hľadať, kde som mohol spraviť chybu. Vravieval som kolegom na seminároch, aby ku každému pacientovi na sále pristupovali tak, ako keby operovali svojho najbližšieho príbuzného. V tomto prípade však tie bezsenné noci trvali dlhšie ako obyčajne.
Muselo byť nepríjemné chodiť okolo novinových stánkov a na titulkách novín a časopisov vidieť svoju tvár v súvislosti s vašou kauzou.
Čítal som to a neveril som vlastným očiam. Žiadne masmédium nebralo do úvahy nič, čo som predtým urobil. Tisíce zachránených životov. Keď ma zavolali do roboty, či to bolo v noci, piatok-sviatok, v živote som si nepýtal a ani by mi to nenapadlo, pýtať si zaplatenie nadčasov. Podobne ako šéf kliniky som roky odchádzal z práce posledný, málokedy pred 17. hodinou. Pre mňa bola kardiochirurgia nielen práca, ale aj hobby a láska. Moja športová povaha mi, našťastie, nedala podľahnúť emóciám a začal som rozmýšľať znova pozitívne. Povedal som si, že sa nedám zlomiť a svoje nemalé skúsenosti a vedomosti chcem ešte ponúknuť slovenskej medicíne – aj športovej, hlavne futbalu a hokeju.
Myslíte si, že to bolo udanie od vašich kolegov?
Dajte mi ľahšiu otázku.
Ale niečo sa vám do uší dostalo. Určite si o tom niečo myslíte. Neležali ste niekomu v žalúdku, nerobil si niekto zálusk na vaše miesto?
Na Slovensku sa úspech neodpúšťa. Možno áno... Ale nebudem hovoriť to, čo sa nedá dokázať.
Hanbili ste sa chodiť po chodbách NÚSCH? Aká bola atmosféra, keď ste stretávali pred ambulanciami kolegov?
Hanbil? Ja tam chodím so vztýčenou hlavou! Hanbiť by sa mal niekto iný... Keď prídem do nemocnice, moji ľudia ma objímajú. Poznajúc moju povahu tomu neverili. Aspoň drvivá väčšina sa tak správala. Bola to pre mňa obrovská satisfakcia, za čo im ďakujem. Rád by som to týmto svojim kolegom a kolegyniam ešte pozitívne vrátil. Mimoriadne si to vážim, v tej situácii ma to psychicky veľmi podržalo. Viete, vždy keď som v práci stretol kolegyne, a je jedno či lekárku, alebo upratovačku, dával som si veľký pozor, aby ma ony, aj ako prednostu kliniky, nepozdravili skôr ako ja, lebo sú to ženy. Čo ma tiež teší, nielen v nemocnici, ale aj keď chodím po meste, oslovujú ma úplne neznámi ľudia, že neveria tomu, čo o mne čítali.
Nie je veľa odborníkov, ktorí si dajú poradiť od generačne mladších kolegov.
Myslím, že som mal a mám ešte jednu dobrú vlastnosť – viem počúvať mladých. Spravím si svoj úsudok, ale viem aj mladému povedať, že má pravdu. Nepoznám slovo starý – mladý. Poznám tridsať-štyridsaťročných vynikajúcich odborníkov a poznám aj starších, ktorí nedosahujú ich úroveň. Ja som prvú transplantáciu srdca urobil, keď som mal 59 rokov. Ako šéf som mal desať kardiochirurgov, piatich som pustil k transplantácii vo veku, keď nemali ani 40 rokov! Neviem, či v Európe, alebo aj inde je také kardiochirurgické pracovisko, kde by prednosta kliniky naučil a „pustil“ aj k najvážnejším kardiochirurgickým výkonom vrátane transplantácie srdca kolegov v takom mladom veku! Keď sa mladý lekár dostal na úroveň staršieho, ešte v závažných diagnózach som dal prednosť staršiemu. Ale len čo mladý predbehol staršieho, tak som nebral vek do úvahy. V kardiochirurgii, tak ako v športe, uznávam len dve veci – vieš, alebo nevieš.
Čo robíte teraz, keď nemôžete operovať?
Mám ťažké srdce na Slovenskú lekársku komoru, pretože súd mi odpustil polovicu trestu, takže by som mohol operovať. No podľa pravidiel komory nemôžem vykonávať štyri roky lekársku prax, takže ešte rok musím počkať na licenciu. Mám zákaz operovať, hoci súd mi to povolil. To je choré. Keďže niečo o medicíne viem, mám denne okolo dvadsať telefonátov od priateľov a známych ľudí. Konzultujú so mnou svoj zdravotný stav. Robím telefonického konzultanta pre medicínu (smiech).
To je asi pre človeka, ktorý zasvätil celý život medicíne, trochu málo...
Operoval som do 75 rokov. Pokojne by som mohol operovať aj dnes, ruky sa mi netrasú. A keď nie operovať, myslím si, že moje skúsenosti pri asistenciách by boli nemalým prínosom pre slovenskú kardiochirurgiu. Profesor Cooley z amerického Houstonu, najznámejší kardiochirurg svojho času, spravil poslednú operáciu, keď mal 85 rokov. Teraz pripravujem ďalšiu knižku, kde chcem osloviť desať osobností s nadváhou. Mám veľa známych, ktorí držia diéty, chodia do fitnescentier. Všetko však máte v hlave a to sa nedá vo fitku naučiť. Je lepšie kúpiť si domov stacionárny bicykel. Ušetrí to čas a peniaze. Za fyziologických podmienok, bez žiadnej diéty, správnym rozložením stravy a hlavne pohybom sa dá dosiahnuť cieľ. Máme vžité, že obed by mal byť najsilnejší. To nie je pravda, najsilnejšia má byť večera. Keď sa človek navečeria o siedmej, za tri hodiny to bez problémov strávi a po desiatej môže ísť spať.
Ale hovorí sa, že raňajkuj ako kráľ, s obedom sa rozdeľ s priateľom a večeru nechaj nepriateľovi...
To je hlboký omyl! Zoberte si krajiny v oblasti Stredozemského mora – Francúzov, Španielov, Talianov, Grékov, Chorvátov... Najviac jedia večer, keď je čas, priestor aj na debaty. A dôležité je jesť pomaly. Jedlo sa musí zjesť za viac ako tridsať minút. Robil som aj neurochirurgiu a je dokázané, že po tridsiatich minútach centrálna nervová sústava dáva žalúdku a tráviacemu traktu signál, že stačilo. Keď spomalím jedenie, zjem menej. Má to logiku, prečo sa neprejedať na obed. Pri väčšom množstve jedla sa nahrnie viac krvi do oblasti zažívacieho systému, aby sa jedlo spracovalo, čo je aj na úkor krvného zásobenia mozgu. Človek má potom chuť spať, ťažšie rozmýšľa, nastupuje únava.
O vás je známe, že odporúčate vypiť každý večer pohár červeného vína.
Existuje česká medzinárodná štúdia, kde vyšlo, že alkohol 3- až 5-krát do týždňa je zdravá vec. Na prvom mieste vyšlo práve červené víno! Ale pozor na množstvo – 2 až 3 decilitre podľa váhy.
Ako sa na celú vec pozeráte s odstupom času?
Mimoriadne ma mrzí jedna vec. Vychoval som silnú generáciu kardiochirurgov – lekárov, dostali priestor, o akom sa im nemohlo ani snívať. Prvých desať transplantácií srdca na Slovensku som realizoval ako hlavný operatér ja, ale potom som, zo začiatku s mojimi asistenciami, „pustil“ ako prvých operatérov ďalších mojich piatich kolegov. Z prvých sto transplantácií som 45 realizoval ja, zvyšných 55 moji kolegovia. V marci toho roku bolo 20. výročie od prvej úspešnej transplantácie srdca a na našom ústave dopoludnia bola tlačová konferencia k výročiu. Boli tam všetci moji asistenti, lekári. A ja, ktorý som zobral hlavnú zodpovednosť za prvú operáciu, som nedostal pozvánku. Myslím si, že to nepotrebuje komentár...
KAUZA V SKRATKE
1. Vo februári 2015 polícia obvinila Viliama Fischera z korupcie. Podľa rozsudku mal prijať koncom roka 2014 úplatok 1 000 eur od dcéry pacientky, ktorá pre matku žiadala skorú operáciu. V januári 2015 mal prijať obálku s 1 200 eurami a neskôr aj 800 eur a tašku s dvoma kačicami. Trestné oznámenie na lekára podala rodina pacientky po tom, čo ich príbuzná krátko po operácii zomrela.
2. Lekár uzavrel s prokurátorom dohodu o vine a treste. Fischer dostal v apríli 2015 dvojročný trest s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu štyri roky. Súd mu uložil i peňažný trest vo výške 15-tisíc eur a zákaz vykonávať lekárske povolanie počas obdobia troch rokov.
3. Po vykonaní polovice trestu Fischer požiadal v zmysle zákona o upustenie od jeho zvyšku. Samosudca podmienečne upustil od výkonu zvyšku trestu zákazu vykonávať kardiochirurgovi lekárske povolanie.
