V jeho životnej úlohe ho vidíte len teraz - stal sa totiž Alexandrom Dubčekom v historickej dráme Dubček.
Je rola Dubčeka vašou životnou?
Určite. Bola to špecifická práca na postave, ktorú väčšina národa pozná. Bolo to niečo iné, než som robil predtým.
Zrejme ste si o danej dobe veľa naštudovali. Zistili ste niečo, čo vás prekvapilo?
Bolo toho veľa. (smiech) Keď som sa dozvedel, že by som mal túto rolu hrať, bol som prekvapený. So starým otcom som mal veľmi dobrý vzťah, rodičia boli rozvedení a on mi bol ako tatko. No a starý otec miloval Dubčeka a až ako dospelý som sa od mamy dozvedel, že kedysi pracoval v jednej firme s Dubčekovým otcom. Mama však bola v tom čase učiteľkou a ku mne sa tieto informácie dlho nedostali. Chcela si chrániť vlastnú prácu aj mňa. Keď som dostal možnosť zahrať si v tomto filme, povedal som si: Vidíš to, starý otec!
Aký vzťah ste si pred nakrúcaním stihli k Dubčekovi vybudovať?
Bolo to veľmi zaujímavé, akoby som ten vzťah k nemu niekoľkokrát musel prehodnocovať. O tej legende, ktorá tu hrala veľkú rolu aj počas Nežnej revolúcie a nasledujúcich rokov, som zistil, že podpísala pendrekový zákon a podobne. Následne som sa snažil pochopiť, prečo tak konal. Či to bol komunista, jeden z tých, ktorí nemajú pevnú chrbticu, alebo sa snažil neuhnúť. Mohol emigrovať, a nespravil tak. Jednoducho ostal a chcel si to tu odtrpieť s tými ľuďmi, ktorí trpeli jeho pričinením.
Takže sa to vo vás bilo?
Áno. Čo v tých ťažkých rokoch spravil, bolo politicky naivné, lebo každý iný by vedel, že sa to neskončí dobre. Ale bez idealistov nie je pokrok. Ako som skúmal históriu, padala mi modla Dubčeka, rozbila sa na prach a z toho prachu som ju zase staval. Musel som zabudnúť na nejaké myšlienky, ktoré mám o komunistoch a ktoré ma ťažia. Začalo ma to zvádzať, rozmýšľal som, či trebárs ten film vôbec točiť... No v konečnom dôsledku som rád, že som do toho šiel, prešiel som si aj určitým osobnostným prerodom.
Kvôli nakrúcaniu ste museli oprášiť ruštinu. Bolelo to veľmi?
Nie, bol som rád, že som ju mohol využiť. V minulosti sa mi stalo, že som musel pri nakrúcaní hovoriť po maďarsky či po fínsky a to bol väčší problém. Teraz som si pomyslel: Ako dobre, že si sa ju učil, mohol si sa porozprávať s Brežnevom. (smiech)
Vo filme je aj slávny Dubčekov skok do vody na kúpalisku, na ktorý ste sa vraj osobne neodhodlali. Hneď pri čítaní scenára ste si povedali, že to nie je nič pre vás?
Áno. Bola to dokonca prvá vec, ktorú som režisérovi a producentom povedal. V minulosti som už prišiel o jednu veľkú úlohu, pretože v scenári bolo, že sa prevráti jachta a daný protagonista pláva v noci v mori a hľadá ženu so psom, ktorí sa stratili vo vlnách. Na to som sa nedal, lebo nie som taký plavec, ktorý by mohol dvakrát dvanásť hodín točiť na hladine. Tu išlo o to, že Dubček bol vážny plavec a jeho skok na tej fotke je taký profesionálny, že by som to dal, len keby som rok skákal s trénerom. A to by mi asi umožnené nebolo. (smiech) Ale trikový majster to spravil vynikajúco, až ma mrzí, že sa vyzradilo, že to za mňa skákal kaskadér.
Na Dubčeka sa vôbec nepodobáte. Ako veľmi bola zložitá vaša premena?
Hneď ako som sa dozvedel, že mám Dubčeka hrať, som presne takto reagoval. Do telefónu som hovoril: To bude asi omyl, zrejme zháňate nejakého iného kolegu... Musel som, samozrejme, schudnúť, lebo Dubček mal atletickú postavu. Dal som dole sedem kíl. Ostatok bol na maskéroch. Mal som šťastie, lebo návrh a výrobu masky mal na starosti Martin Jankovič, ktorý je úplná špička. Myslím, že sa podarilo istým spôsobom priblížiť k Dubčekovi. Najťažšie bolo premieňať sa do jeho staršej podoby, vtedy sa to na mňa lepilo šesť hodín a dve hodiny to dávali dole. Keď si k tomu pripočítate dvanásť hodín na pľaci... Navyše predtým som mal predstavenie v Prahe, rovno som išiel do Bratislavy a ťahal som nejakých tridsať hodín v kuse.
Ako ste chudli? Nejedli ste?
To som si nemohol dovoliť, lebo mám dosť práce. Mal som proteínový program, absolútne som zo stravy vylúčil cukry a tých sedem kíl sa mi podarilo dať dole v priebehu desiatich dní.
Dlhé roky žijete a pracujete v Česku. Nemali ste pri nakrúcaní problém so slovenčinou?
Mal som z toho veľký rešpekt a dali sme si na to aj s režisérom pozor. Ale najskôr sme si museli povedať, nakoľko verne budeme kopírovať Dubčeka. Vyrastal v Rusku a navyše vtedy to na politickej scéne nebol práve výkvet rétorov. Oni hovorili pekelne, chudáci, vôbec sa nevedeli vyjadrovať. (smiech) To bola neuveriteľná slovenčina. Bol by som schopný naučiť sa to, ale vyzeralo by to ako paródia.
Na Slovensku točíte len raz za čas, je to pre vás, pre Pražana, vôbec zaujímavé? Terigať sa takto ďaleko...
Veľmi zaujímavé. Slovenčina je môj rodný jazyk, milujem ju, mám aj inú gestikuláciu, keď hovorím po slovensky. Predvlani som na Slovensku točil rozprávku Zázračný nos a to bola moja prvá rozprávková rola, veľmi som si ju prial. Stáva sa raz za dva-tri roky, že na Slovensku niečo točím a som tomu ochotný prispôsobiť aj dovolenku.
Berú vás v Česku ako slovenského herca?
Moje meno znie až orientálne: Adrian Jastraban, to je ako Aram Chačaturjan. Navyše sa to aj rýmuje, na čo som prišiel až v Česku. (smiech) Ale keď hrám niekde väčšiu rolu, tak sa zvykne napísať, že som herec slovenského pôvodu. Hrdo sa hlásim k tomu, že som sa narodil v Banskej Bystrici, ale narodil som sa zároveň v Československu.
Ako ste sa vlastne dostali do Česka a zakotvili tam?
Povedané slovami dnešnej mládeže, bolo to „adventure“. Dobrodružstvo. Študoval som na VŠMU v Bratislave bábkarstvo a keďže výučba bábkoherectva v tejto škole bola vtedy v plienkach, neskôr som prestúpil do Brna. Tam som školu aj skončil a neskôr som prešiel do Olomouckého divadla, kde som dostal veľké príležitosti. A teraz som v Prahe.
Pre českého diváka ste najmä herec z nekonečného seriálu Ulica, ako vás identifikujú Slováci? Podľa roly jedného z homosexuálov vo filme Účastníci zájazdu?
Na Slovensku si užívam anonymitu, môžem ísť úplne v pohode nakupovať do obchodného centra. (smiech) Ale občas ma niekto odhalí a ako vravíte, vďaka tomuto filmu alebo komédii Správny dres.
Ako dlho hráte v tej Ulici?
Je to už trinásta sezóna a stále máme dobré čísla sledovanosti. Mimochodom, je na tom zainteresovaných aj viacero Slovákov.
Zaujímavé je, že začiatkom 90. rokov ste uvádzali nedeľné detské pásmo Od Kuka do Kuka. Ako ste sa k tomu dostali?
Našla ma Paťa Jarjabková. Mal som dlhé ryšavé kučeravé vlasy, bradu. Výtvarne som jej sedel k tej strapatej bábke. Ja ako nepobozkaný týmito vecami - veď to aj tak vyzeralo - som túto reláciu moderoval. Bol som ešte len študent a znamenalo to pre mňa aj neuveriteľný príjem.
Ste ženatým otcom dvoch malých dcérok. Ako sa vám funguje v takejto výrazne ženskej domácnosti? Máte nejaké slovo?
Pokúšam sa o to. Ale ja ženský svet dobre poznám. Kedysi som býval v dvojizbovom byte s mamou, so starou mamou a sesternicou adoptovanou starými rodičmi. Fungoval som v takomto nie úplne štandardnom rodinnom zložení. Možno práve preto medzi ženy lepšie zapadnem ako medzi chlapov, ktorí sa rozprávajú o boxe či o autách. Takže som si prial dievčatá a vyšlo to.
