Zaujímavosťou je, že obe vyrastali v slávnych hereckých rodinách. Katka je totiž dcérou Zuzany Kocúrikovej (69) a divadelného režiséra Petra Mikulíka (76) a Hanka Milana Lasicu (78) a Magdy Vášáryovej (69).
Kedy sa začala vaša spolupráca na scenároch?
Katka: Sú to približne tri roky. Pracovala som na inom seriáli a zavolala som Hanku, aby sa stala súčasťou nášho tímu storylinistov, ktorí vytvárajú príbeh a postavy, vymýšľajú, čo sa bude diať. Spolupráca sa nám osvedčila, a tak spolu robíme dodnes.
Hanka: Predtým som pracovala s Andym Krausom. Oteckovia sú vlastne môj tretí denný seriál. Robila som už Klan, Búrlivé víno...
Katka: Na Oteckoch v tejto chvíli robíme rok, z toho posledných desať mesiacov naozaj intenzívne.
Ani jedna z vás však nemá vyštudovanú scenáristiku...
Katka: Som divadelnou dramaturgičkou, takže mám k písaniu veľmi blízko, je to veľmi univerzálne štúdium. Dramaturgovia sú často ľudia, ktorí dokážu všeličo rozložiť a potom zase naspäť zložiť. Štúdium je fantastické v tom, že sa človek naučí úplne inak uvažovať o príbehoch, a potom sa môže venovať aj tvorbe takého projektu, ako je napríklad veľký denný seriál.
Hanka: Vyštudovala som ekonómiu a literatúru. Ale myslím si, že vôbec nezáleží na tom, čo človek vyštuduje. Je dobré, ak každý scenárista zažije niečo iné. Dáva to rozmanitejší pohľad. Scenárista nemôže žiť len vo svojom svete, aj keď to k tomu zvádza, lebo vlastne robí sám, nemusí vychádzať z domu, keď nechce.
Katka: Ale musím povedať, že Oteckov nepíšeme iba my dve. Ako headwriter projektu mám tím štyroch skvelých autorov - je to Hanka Lasicová, Naďa Clontz, Gabika Alexová a Vlasto König. Zároveň za veľa vďačíme našej producentke Saši Dubovskej a Soni Čermákovej. V našom autorskom tíme sme každý z iného sveta, máme za sebou iný príbeh, vďaka čomu sa dopĺňame, a to je podľa mňa dôvod, prečo to tak klape, prečo si rozumieme. Každý prináša iné inšpirácie a čo je najdôležitejšie, táto práca nás baví.
Ako sa človek môže stať scenáristom?
Hanka: Vždy som inklinovala k písaniu a napísala som aj pár kníh. Potom som na drzovku oslovila Andyho Krausa, či nepotrebuje scenáristku. Naozaj mu vďačím za veľa, lebo mi povedal, že sa mu páči, čo robím a prijal ma.
Myslíte si, že vás ovplyvnilo aj to, že ste vyrastali v hereckých rodinách? Aj keď väčšina detí hercov sú hercami...
Katka: Mňa herectvo nikdy nejako nelákalo. Teda okrem takej krátkej etapy v divadle GUnaGU. Potom som veľmi rýchlo prišla na to, že chcem byť na strane tvorcov. Tým, že som vyrastala v divadelnej rodine, bolo pre mňa štúdium dramaturgie prirodzenou voľbou. Hoci rodičia trvali na tom, aby som išla aj na prijímačky ekonómie a práva, ktoré som celkom cielene neurobila. (smiech) Doma sme boli obklopení knihami, vyrastala som v divadle, rodičia ma odmalička brávali do múzeí a galérií, veľa mi o tom rozprávali - tak čo čakali? Potom sa dá tomuto svetu naozaj ubrániť len veľmi ťažko.
Ako vzniká scenár k jednotlivým dielom Oteckov?
Katka: Tým, že nás naša práca tak baví, je to veľká zábava. Stretávame sa dva dni v týždni a pripravíme vždy štyri storyliny. Storyline je taká kostra príbehu každej epizódy, sú to presne popísané situácie. Každý taký storyline potom ďalej pošlem jednému dialogistovi, ktorý už píše finálne vety, ktoré postavy hovoria tak, ako to neskôr vidí divák. Na našich stretnutiach mám vždy predstavu, čo sa má v tých štyroch epizódach stať, no a spoločne do toho vymýšľame to „mäso“ - príbehy a humorné situácie. Často sa pri práci veľa nasmejeme. Postavy Oteckov nás naozaj bavia a radi im „komplikujeme“ život smiešnymi zápletkami.
Hanka: Ja si na tomto seriáli nedám ujsť ani písanie dialógov, konkrétnych replík. Je to zábava. Hovorí sa, že scenárista musí nechať ego doma. Je to tvrdý biznis, keď už sa ide na konkrétne nápady. Prostredie musí byť veľmi kreatívne, preto sa nikto nemôže báť prísť s hocijakým nápadom, a zároveň nemať zábrany niekomu inému povedať, že jeho nápad je úplná blbosť. Vtedy sa nesmiete uraziť, ale okamžite prísť s niečím novým.
Katka: A nedať sa odradiť povedať ten istý nápad o týždeň. (smiech) Môže sa totiž stať, že o týždeň bude dobrý aj ten.
Hanka: Mám pocit, že sme sa perfektne zohrali. Je obrovské šťastie, že sme sa v tejto zostave našli a že to funguje.
Katka: Keď sa zabávame my pri tom, ako to píšeme, potom sa zabávajú aj herci na pľaci a nakoniec aj diváci, keď Oteckov pozerajú.
Pôvodný seriál Oteckovia je argentínsky. Ako veľmi ho musíte dodržiavať?
Katka: To, čo sme naozaj dodržali, je, že ide o štyroch oteckov, a že sa časť príbehu odohráva v škôlke, ktorá všetky postavy prepája. Všetko ostatné sme potom adaptovali na slovenské pomery a všetky zápletky a situácie im vymysleli nanovo.
Hanka: Prvý diel bol ešte inšpirovaný skôr čilskou adaptáciou. Ďalej si už ideme svojou cestou.
Inšpiruje vás teda aj váš vlastný život?
Katka: Aj keby som nechcela - to, čo žijem, sa tam musí objaviť, nie je to však žiadna konkrétna postava.
Hanka: Mám tam celý život. (smiech) Muža aj obe dcéry...
Ktorí to sú?
Hanka: Mladšia dcéra je totálna seriálová Viki. Cielene sme išli za tým, že mám doma babu, ktorá je veľmi smiešna, vždy princezná. No a staršia, to je vzorný Fifo. Môj partner je Filip Tůma/postava Vlada. Sám o tom nevie, nehovorila som mu to, ale keď pozeral seriál, okamžite pripomenul, že ten Vlado je správny chlap, taký nervák, to je výborné! (smiech)
Katka: Mne sa syn narodil práve v čase, keď sa „narodil“ aj tento seriál, takže on zatiaľ v príbehu nie je. Ale uvidíme, či nás nebude inšpirovať k nejakým novým zápletkám...
Nemali ste niekedy obdobie, že ste už fakt nevedeli, ako ďalej?
Hanka: V minulých seriáloch sa mi to občas stalo, na tomto ešte nie. Do slepej uličky sme sa ešte nedostali.
Katka: A to dokonca ani v čase môjho pôrodu. (smiech)
Písali ste aj v pôrodnici?
Katka: Áno. Mala som šťastie, že všetko prebehlo veľmi hladko. Hanka ma prišla pozrieť do pôrodnice a hneď sme zase preberali prácu.
Hanka: Obe sme asi také. Tiež som išla s počítačom do pôrodnice.
V tíme máte iba jedného chlapa. Ako je to možné? Oteckovia sú predsa o mužoch...
Hanka: Lebo ženy tých chlapov poznajú lepšie.
Katka: Denný seriál je formát hlavne pre ženy, i keď my máme teraz aj silné mužské publikum, za čo sme veľmi vďační a vážime si to.
Hanka: Treba povedať, že my sme trošku chlapské. A chlapov máme celý život okolo seba a veľmi dobre ich poznáme. Možno ani netušia, ako dobre a s akým pochopením.
Stretávate sa aj s hercami a pýtate sa ich, čo by tam chceli mať?
Katka: Nie je to úplné pravidlo, ale funguje aj táto spätná väzba. Keď od nich prichádzajú inšpirácie, veľmi rady ich zapájame do príbehu.
Hanka: Príbeh Filipa Tůmu je teraz veľmi inšpiratívny. (smiech)
Poznáte sa odmalička. Určite máte nejaké spoločné zážitky z detstva...
Katka: Poznáme sa od Hankinho narodenia. (smiech) Naši otcovia aj mamy spolu pracovali v divadle aj televízii.
Hanka: Tým, že sa naše rodiny priatelili, napríklad moja mama brávala všetky deti k lekárovi. Bola veľmi zodpovedná.
Katka: Áno, očkovať ma chodila Hankina mama. Moja sa totiž bála lekárov. A preniesla to aj na mňa. Čiže aj s mojím synom možno bude chodiť na očkovanie Hanka. (smiech)
Z vášho detstva, Hanka, ste použili do seriálu aj výraz tatušo, ktorý už zľudovel...
Hanka: Svojmu otcovi som odjakživa hovorila tatuško, v našej rodine sa tak hovorilo otcom. Moje deti tiež hovorili mužovi tatuško, a to sa časom transformovalo na tatušo.
Katka: Myslím si, že je to krásny výraz a som Hanke vďačná za to, že ho do seriálu priniesla. Aj moja mama o svojom otcovi vždy hovorí ako o tatuškovi. Je to slovo, ktoré sa kedysi používalo často a my sme ho dnes vďaka Oteckom vrátili späť.
Akí sú z nich starí rodičia?
Katka: Fantastickí. Mňa mali na vtedajšie pomery neskoro, ja som sa tiež nepoponáhľala, a tak sú teraz dosť starí starí rodičia, ale sú úžasní. Rozmaznávajúci a starostliví.
Hanka: My už máme väčšie skúsenosti, tak tá eufória už pominula. (smiech)
Čo hovoria vaši rodičia, uznávaní herci na tento seriál z vášho pera?
Katka: Nikdy sme doma prácu neriešili a teraz sa u nás naozaj viac ako Oteckovia rieši vnuk (smiech). Ale predpokladám, že sa z úspechu seriálu tiež tešia.
Hanka: Mama sa pýtala na sledovanosť, ale inak nič. Prácu v rámci psychohygieny doma skôr neriešime.
