Pod lampou je podľa vás jediná relácia na Slovensku s otvoreným koncom. Čo tým myslíte?
- Po prvé ide o program, ktorý nemá obmedzený vysielací čas – nemáme určené, kedy musíme skončiť. Je to obrovská vec, lebo nemusíme hostí tlačiť do jednoduchých viet, majú dosť času, aby veci dopovedali. A po druhé, je aj pre mňa zaujímavé, či má byť na záver relácie zrejmé, ako to naozaj je a kto má pravdu. Niekedy to tak je, inokedy nie. Nemáme ambíciu, aby bolo na konci diskusie jasné, či napríklad Boh existuje. Skôr je to vždy dobrodružstvo hľadania.
Neprekáža vám, keď sa o Pod lampou hovorí ako o menšinovom žánri, ktorý je určený skôr náročnému divákovi?
- Nemyslím si, že naša relácia je pre náročného diváka – našou ambíciou je, aby bola pre všetkých. Toto hovorím úplne vážne. Chceme, aby sa v nej rozoberali témy, ktoré sa týkajú normálnych ľudí, hoci sa o nich často nediskutuje. Aj ja som len chlapec z Petržalky, nie som nijaký intelektuál, ktorý by bol denne zahrabaný v knihách. Sme obyčajní ľudia, ktorí sa pýtajú na to, čo zaujíma nás a iných obyčajných ľudí. Radi napríklad chodíme na hokej – a naši kamaráti spomedzi fanúšikov nám vždy povedia, čo sa im na relácii páčilo a čo nie.
Len málokto by vás asi odhadol na hokejového fanúšika...
- Veď vravím, že nie som intelektuál. Hokej mi učaroval od detstva, keď boli mojimi hrdinami bratia Šťastní. Chodím na každý zápas Slovana a pred obrazovkou trávim všetky majstrovstvá sveta. Teraz som bol dokonca priamo vo Viedni.
Mnohých moderátorov trápia údaje o sledovanosti ich programu, patríte k nim aj vy?
- Keďže Pod lampou sa vysiela na Dvojke o trištvrte na desať večer, toto kritérium pre nás nie je prvoradé. Nechceme byť tlačení sledovanosťou a len tomuto jednému kritériu prispôsobovať témy, výber hostí a spôsob diskusie. Takých relácií je na Slovensku plno, sú už opozerané a nemalo by zmysel robiť ďalšiu. Samozrejme, rovnako by nemalo zmysel robiť kvalitnú diskusiu, ktorú by nikto nepozeral. Snažíme sa byť niekde medzi – vyberať aktuálne témy, ako minulý týždeň téma hokej, ale voliť aj také, čo sú dôležité, hoci práve nie sú masové. Jednu diskusiu teda venujeme reality šou a druhú povahe vesmíru.
Niekedy vzniká dojem, že sa snažíte zjednodušovať otázky. Čo je za tým – prostota chlapca z Petržalky, alebo zámer?
- Nemám rád, keď novinári, vedci či politici hovoria o čomkoľvek tak, že tomu rozumejú iba oni. Najlepší je podľa mňa ten, kto vie komplikovanú vec vyjadriť čo najjednoduchším spôsobom. Ak sa v štúdiu rozprávame s fyzikmi o tom, čo je na konci vesmíru, je mojou povinnosťou pýtať sa ako človek, ktorý nevie o fyzike takmer nič.
Prečo k vám do štúdia chodí málo žien?
- Keď pripravujeme reláciu, nikdy neuvažujeme nad tým, či máme pozvať ženu alebo muža. Hľadáme človeka, ktorý o danej téme niečo vie. Napríklad pri debate o alkoholizme sme mali v štúdiu prevahu žien, hoci väčšina alkoholikov sú muži.
Zdá sa, že ako veriaci človek zámerne vyhľadávate témy súvisiace s vierou a náboženstvom...
- Ktorá téma nesúvisí s náboženstvom? Podľa mňa aj otázky typu „Aký zmysel má utrpenie?“, „Má vesmír koniec?“, „Majú byť v televíziách len reality šou?“ sú v istom zmysle náboženské, lebo sa týkajú niečoho podstatného. Nevyberáme témy, ktoré súvisia s kresťanstvom, ale podľa ich dôležitosti. A ukazuje sa, že veľa dôležitých vecí sa práve s náboženskou otázkou prelína. Zaujímavé pritom je, že najviac reakcií vyvoláva práve náboženská otázka.
Neraz ste sa vyjadrili, že vás novinárstvo baví. Beriete svoju prácu ako poslanie?
- Poslanie je veľké slovo, ale nestal som sa novinárom pre peniaze, a ani preto, že by to bolo príjemné povolanie. V roku 1989 sme si všetci hovorili, že konečne máme šancu zmeniť túto spoločnosť. Ja som si vtedy všimol, že v médiách, hoci sú kľúčové, je strašne málo normálnosti. A tak som si povedal, že mojím príspevkom k tomu, aby sme žili v lepšom svete, bude novinárska práca. Dodnes to tak cítim – najmä preto moderujem Pod lampou.
Čo iné by ste mohli robiť?
- Vyštudoval som elektrotechniku a neskôr som pracoval na Elektrotechnickom ústave SAV, kde sme riešili problematiku supravodivosti – dodnes celkom presne neviem, čo to bolo. (smiech) Možno by som pokračoval vo vedeckej kariére, ale asi by ma to nudilo. Mal som šťastie, že prišiel rok 1989.
Takže ste šťastný človek?
- V mnohom som naozaj dieťa šťasteny. Mám zamestnanie, ktoré mi prináša radosť. Rok 1989 som zažil ešte ako mladý človek a väčšinu života tak zrejme prežijem v slobode. A navyše, hoci máme svoje problémy, patríme medzi tie 2 či 3 percentá ľudí na svete, ktorí sa majú naozaj dobre. Veď máme všetko dôležité – jedlo, čistú vodu i zdravotnú starostlivosť. Naše večné šomranie a reči o našej veľkej biede sú nepoctivé.
Z čoho ste, naopak, smutný?
- Asi by som bol smutný, keby Slovan prehral finále so Zvolenom. (smiech) A z verejného života? Som smutný, keď sa zmenia ľudia, ktorých dlho poznám. Keď sa dostanú k moci a pokazí ich to. U niektorých ma to dodnes strašne mrzí. Neteší ma tiež, že táto krajina sa stále spravuje neslušne. Dosiahli sme to, čo sme chceli, sme súčasť Západu, robíme dobré reformy, ale vnútorne, v spôsobe, akým tu spolu žijeme, ideme úplne zlou cestou.
A v súkromí?
- Moje rozhodnutie stať sa novinárom považujem za správne. Ale mnoho ľudí z vtedajšej generácie zobralo svoju prácu natoľko vážne, že jej obetovali vlastný súkromný život. Posledných 15 rokov sme sa nevenovali ničomu inému, než zmene pomerov. Netvrdím, že to bolo zbytočné – zažili sme veľa hlbokých, zaujímavých i zábavných chvíľ a všeličo sa podarilo –, ale bolo to nenormálne. Okrem toho, novinársky život je naozaj trochu čudný. Asi je pravda, že novinári mávajú častejšie žalúdočné vredy a častejšie majú problém s rodinou. Mnohí z nás sú tiež namyslení a vlastne dosť neznesiteľní ľudia. To, že sme známi, nám kazí nielen život, ale aj charakter. Pohľad na novinára je často veľmi smutný.
