Aký bol obľúbený umelec v súkromí a prečo nedostával v posledných rokoch pracovné príležitosti? Aj o tom sme sa rozprávali s Labudom mladším.
Ako sa otec vyrovnával s tým, že v posledných rokoch nemal veľa pracovných ponúk?
Asi 5-6 rokov trpel tým, že nemá prácu. Vždy pookrial, keď dostal nejakú ponuku v podobe kvízových alebo zábavných relácií. Naposledy to bola dokonca česká rozprávka, kde mal filmovací deň. Chýbala mu ale kontinuálna práca.
Pre herca jeho rangu bolo občasné účinkovanie v reláciách a malé roly asi trošku malou náplasťou. Prečo ho režiséri neobsadzovali?
Možno to celé vzniklo preto, lebo asi pred piatimi rokmi mal podozrenie na mozgovú príhodu. Bol na skúške v SND a zrazu nevedel prečítať zo scenára niektoré vety. Kolegovia si mysleli, že žartuje. Moja mama ho potom dotiahla k neurológovi, pánovi profesorovi Traubnerovi, a ten potvrdil, že to nebola mozgová príhoda. Ale už mal zúžené cievy, čo spôsobilo slabé nedokrvenie mozgu. Po Slovensku aj v Česku sa roznieslo, že mal ťažkú mozgovú príhodu a ľudia si mysleli, že už nie je schopný pracovať.
S režisérmi si predsa mohol vydiskutovať, že je v poriadku a pripravený hrať...
Viete, také veci sa rýchlo roznesú a ťažko budete chodiť za každým jedným režisérom a presviedčať ho, že to nie je pravda, že je v pohode. Tak to nefunguje. Minulý rok sme boli na filmovom festivale v Košiciach a tam prišiel český herec Pavel Nový a vraví otcovi: „Nazdar, Marián, počul som, že si chorý, a vidím, že ty si úplne v pohode!“
Zmieril sa s tým, alebo bol frustrovaný z tej bezbrannosti dokázať, že ešte nepatrí do starého železa?
Bol z toho frustrovaný a vždy ho potešilo, keď dostal aspoň menšiu prácu. Dokonca sme s Ivom Hlaváčkom vymysleli projekt Vtipnejší vyhráva, mali sme pripravené plagáty a bola už rozbehnutá propagácia. No a vidíte, čo sa stalo...
Pookrial, keď videl, že sa pripravuje projekt, v ktorom bude účinkovať?
Áno, motivovalo ho, že ho čaká práca, že bude mať úspešnejšie obdobie a môže sa vrátiť do čias, keď býval často na divadelných doskách. Smrť to všetko prerušila.
Vy ste boli nielen jeho syn, ale aj herecký kolega. Asi ste najviac rozumeli jeho krehkej umeleckej duši. Zrejme ste si viac ako ktokoľvek iný vedeli predstaviť, ako trpí.
Vžíval som sa do jeho situácie a častokrát som si predstavoval to, že toto sa môže stať v budúcnosti aj mne. A nebolo to nič príjemné. Ale snažili sme sa vypĺňať mu čas spoločným programom s mojimi a s bratovými deťmi, celá rodina sme chodievali na chalupu.
Ako sa cítil v posledných mesiacoch fyzicky?
Myslím si, že cukrovka mu zničila zdravie. Žil s ňou dvadsať rokov, každým rokom sa dávky inzulínu zvyšovali a zvyšovali. Snažil sa chodiť na prechádzky, no zdravotný stav ho ničil.
Bol zodpovedný voči sebe ako pacient, alebo svoju diagnózu bral na ľahkú váhu?
Použil by som výraz: starého psa novým kúskom nenaučíš. Otec bol gurmán, miloval jedlo, hoci vedel, že by sa mal obmedzovať v niektorých druhoch jedál.
Pri cukrovke je podstatná aj hmotnosť. Nemal otec tendenciu z času na čas držať diétu?
S úsmevom sa dá tvrdiť, že nemal zlú hmotnosť, ale výšku. Všetci sme mu dohovárali, ale nič nepomohlo. Mali ste vidieť tú radosť v jeho očiach, keď sa najedol. Vtedy sa začal správať ako anjel. Keď bol hladný, bol trošku nervózny, ale keď sa najedol, nálada sa mu otočila o 180 stupňov. Keď bol sýty, bol odhodlaný, že bude jesť striedmo, ale keď bol hladný, porušil všetky zásady.
Čomu nevedel odolať?
Mal rád sladké. To je pre cukrovkára najhoršie.
S prihliadnutím na jeho telesnú konštrukciu je to možno naivná otázka, ale športoval otec občas?
Keď mal asi šesťdesiat rokov, veľmi schudol. Chodil vtedy cvičiť aj s pánom Milanom Lasicom. Pamätám si, že keď sme bývali v bratislavskej Dúbravke, chodieval do divadla pešo. Cez Karlovu Ves popri Dunaji až do centra mesta. Niekedy aj z práce domov išiel pešo. Lenže potom prišla v roku 2007 filmová komédia Roming, kde si zahral s Bolkom Polívkom, a tam sa zas „rozbabral“.
Predstavujem si Mariána Labudu, ako ide z Dúbravky niekoľko kilometrov do Slovenského národného divadla do práce pešo. Akosi sa mi to nedarí.
No vidíte, je to ťažko uveriteľné, ale bolo to tak. Samozrejme, musel ísť z domu o dve a pol hodiny skôr.
Napriek tomu, že v posledných rokoch nemal veľa hereckých príležitostí, zmysel života videl v rodine, najmä z vnúčat mal veľkú radosť. Váš syn Richard dokonca drží hereckú štafetu rodiny Labudovcov, má za sebou viacero divadelných a filmových postáv. Ako to vnímal dedko Labuda?
Riško mu robil radosť, hral v Rukojemníkovi, v Učiteľke, hral v Arkadii a v hre Veselé paničky windsorské a, samozrejme, ako dedko bol na vnuka patrične hrdý. Za všetko hovorí jeho povestná veta: „Konečne máme v rodine niekoho, kto môže hrať princa!“ Lebo ani v jeho, ani v mojom prípade sa na to nedalo spoľahnúť. (smiech)
Dával Riškovi nejaké herecké rady?
O herectve sa ani veľmi nerozprávali, často hrávali rôzne hry, napríklad šach, futbal.
A vám poradil, keď ste sa rozhodli stať hercom?
Zo začiatku, keď som ešte študoval herectvo, mi radil v technike reči. Trvalo totiž nejaký čas, kým mi bolo poriadne rozumieť. Za to vďačím otcovi a Divadlu Andreja Bagara v Nitre, kde som pôsobil desať rokov. Je tam totiž veľká sála a to bola obrovská škola.
Okrem hereckého talentu ste po otcovi zdedili ešte niečo? Postavou ho totiž tiež nezapriete...
No, ak si odmyslíme otcove husté vlasy... (smiech) To, že ja som plešatý, mám po dedkovi z maminej strany. Ten mal výrazné kúty vo vlasoch. Postavu sme mali s otcom veľmi podobnú, no povahovo som pokojnejší typ. Ocko prudkejšie reagoval. Myslím si, že som sa od neho naučil byť pracovitý. Celý život ma učil makať na sebe. A v herectve ma naučil počúvať. Tvrdil, že základ herectva je počúvať.
Otec pôsobil na diváka ako dobrý pánko. Mal aj nejaké neduhy? Ako ste ho vnímali?
Bol niekedy prchký. Ale ľudia ho milovali, veľmi sa tešili, keď sa objavil v spoločnosti. Keď mal k tomu ešte aj dobrú náladu, vedel si ich získať v priebehu pár minút, pretože mal veľký dar reči.
Neprekážalo vám, že vás s otcom určite porovnávali? Deti známych rodičov to majú práve preto ťažšie, lebo musia presvedčiť, že za úspechom stojí ich vlastný talent.
Zo začiatku nás skutočne porovnávali, ale nikdy som tým netrpel. Časom ma začali vnímať ako Maja Labudu, a nie Mariána Labudu mladšieho. Vytvoril som si vlastný štýl herectva. Nemyslím si, že by som otca kopíroval. Zo začiatku som účinkoval aj v muzikáloch, neskôr som pochopil, že ma láka činohra. Otec bol perfektný v tom, že na mňa vôbec netlačil. Po predstavení sme si podali ruky. Videl vždy viac pozitív ako negatív, povzbudzoval ma. Keď ma videl spievať v predstavení v Nitre, robil si žarty, že kde som sa to naučil?
Musí vám veľmi chýbať... Jeho náhla a nečakaná smrť všetkých zaskočila.
Každý deň naňho myslím. Aj na ten deň, keď sa to udialo. Stále tomu neverím, že tu nie je. Myšlienky mi ubiehajú do detstva, potom zas premýšľam, či sa nedalo predísť tomu, že tak zrazu odišiel. V ten deň dokonca gratuloval mojej manželke Andrejke k meninám. Pôvodne mal zostať doma, no potom sa rozhodol, že odvezie mamu do mesta.
V jeho prípade to bola náhla, no z pohľadu tých, ktorí sa mesiace a roky trápia v bolestiach, milosrdná smrť. Hoci na odchod mal ešte čas.
Veľa ľudí mi hovorí, že by chceli tak zomrieť ako on. Odišiel v sekunde, ani nemal kedy uvedomiť si, že zomiera. Klesla mu ruka, hlava a bolo po všetkom. Taký je život.
Mal ešte nejaké sny, ktoré si chcel dopriať?
Na Vianoce, pár dní pred tým, ako zomrel, povedal, že by sa chcel prebrať k životu. Mal chvíle, keď bolo lepšie, keď bolo horšie. Nuž, nevyšlo to...
Ako sa s odchodom muža vyrovnala vaša mama?
Tým, že mám rodinu, zvládam to ľahšie ako ona. Snažíme sa s bratom mamu brať medzi seba, aby bola čo najmenej sama v dome. Buď je u brata alebo u mňa. Chodí do práce. Ale to ešte potrvá. Teraz sa chystáme ísť na chalupu do otcovho rodiska, Hontianskych Nemiec. Neboli sme tam celú zimu.
Asi to bude ťažké, vidieť všetky tie veci, ktoré vám ho aj na chalupe budú pripomínať.
Možno si aj poplačeme. Budeme naňho spomínať. Zvláštne bolo, že keď ho po jeho odchode dávali často v televízii, myslel som si, že to nebudem môcť pozerať. Ale práve naopak, myšlienkovo som sa vrátil o niekoľko rokov späť a žil som v tej chvíli minulosťou. Urobilo mi to dobre.
Ľudia časom spomínajú na svojich mŕtvych cez úsmev. Viete sa dnes po mesiacoch pri spomienke na otca zasmiať?
Keď si pripomenieme niektoré historky, nedá sa nesmiať sa. Boli sme s otcom v Chorvátsku a večer sme išli celá rodina po promenáde. Chceli sme sa najesť. Keď bol otec hladný, vtedy s ním, ako s väčšinou chlapov, nebola reč. Hľadal pohľadom, v ktorej reštaurácii je voľný stôl. Oproti išla česká rodinka a už z diaľky bolo vidno, že zaregistrovali známeho herca. Prišli nadšene k nám: „Pán Labuda, to ste vy?! Môžeme sa s vami odfotiť?“ Lenže otec, hladný ako vlk, práve zbadal voľný stôl, a tak veľmi nevrlo odvrkol: „Snáď nabudúce!“ A išiel si sadnúť do reštaurácie. Hlad je hlad. Keď sa najedol, bol schopný fotiť sa s celým letoviskom. Bohužiaľ, už to „nabudúce“ nikdy nebude.
