Iní by to na jeho mieste už dávno zabalili. Veď trpieť ako kôň a vidieť iba záblesk svetla na konci tunela, je desivá predstava. Jeden z najväčších gladiátorov slovenskej futbalovej ligy to nevzdáva. Ťahá mu na Kristove roky a zažil toho až-až. Stredopoliar Podbrezovej Michal Breznaník (32) má aj po celkovo siedmej operácii dostatok energie a vitality, aby neskončil na futbalovom dôchodku.
Minulý mesiac si od decembra 2016 po prvý raz obliekol klubový dres. Aspoň na minútku proti Michalovciam. O týždeň pridal desaťnásobok s Prešovom. Radosť však čoskoro vystriedali komplikácie. „Natiahol som si priťahovač. Asi som to prehnal a do tréningu išiel intenzívnejšie. Už je to v poriadku. Dúfam, že teraz budem zbierať ďalšie súťažné minúty,“ zvestoval Novému Času Breznaník. Hlavné je, že drží koleno. S tým si už vytrpel naozaj dosť. Trikrát sa v ňom vŕtali lekári. Museli riešiť roztrhnutý väz, poškodený meniskus a odstrániť kúsok zhrubnutého väzu. Rodák z Revúcej už bol hladný po futbale. Z posledných piatich rokov skoro tri premaródil. „Musím sa trochu brzdiť. Na úvodných tréningoch som sa aj bál, ale po pár súbojoch strach zmizol. Verím kolenu. Nedá sa hrať s pocitom, že sa budem vyhýbať súbojom,“ posmeľuje sa.
Je rád, že chodí
Pre každého futbalistu je najhorším trestom nečinnosť. Nehrať, iba posilňovať a sledovať z tribúny spoluhráčov. A vo veku nad tridsiatkou rozmýšľať, čo bude ďalej. Ak to opäť pôjde, alebo ak nie. „Počas dlhého zranenia ma prepadali všelijaké myšlienky. Bolo to náročné na psychiku .Čoraz viac som zisťoval, že bez futbalu je to nuda. Chýbali mi víkendové zápasy. Napätie. Emócie. Rovnako tak i prí prava cez týždeň. Pomohla mi však rodina, manželka i štvorročná dcérka Bianka. Teraz si môžem znovu vychutnávať pobyt pri mužstve.“ Podbrezovej, kde s futbalom začínal, je vďačný za to, že ho v ťažkých chvíľach neodkopla. „Klub ma podržal. Mal so mnou trpezlivosť. Staral sa o mňa. Nemôžem povedať ani jedno krivé slovo.“ Breznaníkje veľký bojovník. „Som vlastne rád, že vôbec chodím. Chuť do futbalu minechýba. Naopak. Je ešte väčšia. Návrat si vážim. Poznám futbalistov, ktorí už po vážnom zranení nemôžu hrať. Som rád, že medzi nich zatiaľ nepatrím.“
Kráľova hoľa
Počas rekonvalescencie nesedel doma so založenými rukami. Keď už koleno dovolilo väčší pohyb, chodil Breznaník do prírody. „V lesoch okolo Revúcej som si čistil hlavu. Zapáčilo sa mi to. Vyrazili sme dvaja-traja. Len so spacími vakmi. Bez stanov. A keď sa zotmelo, jednoducho sme prespali pod holým nebom. Napríklad aj na Kráľovej holi.“ Toto by v mladosti určite neurobil. Vtedy platil za vyhláseného rebela. Drzého, konfl iktného hráča. „Áno, to sedí. Ako mladík som bol drzý, sebavedomý. Mal som formu. Darilo sa mi. Vždy, keď som cítil krivdu, tak som to otvorene povedal. Hocikomu do očí, alebo aj do novín. Časom som zistil, že musím ubrať. Keď sa dostavili zranenia, prišla s nimi väčšia pokora. Už som iný. Už o mne neplatí to, čo v minulosti,“ dodal skromne.
