Nikdy by ste si preto nemysleli, že niekoho napadne vyhlásiť umieranie za niečo ilegálne. To ste však ešte nezažili pravidlá nórskeho mesta Longyearbyen! Ide o mesto, v ktorom nikto nezomrel od 50. rokov minulého storočia. Táto informácia je trochu zavádzajúca, ale má to svoje opodstatnenie. Ľudia, ktorí tam žijú, zomierajú ako každý iný človek, no urobiť to presne v tom meste je ilegálne. Preto sú zvyčajne pred smrťou prepravení niekam inam, píše Lad Bible.
Je to dôležité, pretože Longyearbyen je na severe Nórska situovaný tak, že sa dá v podstate označiť za koniec sveta. Nachádza sa na ostrove Svalbard a je zasadený už v arktickom kruhu. Teplota preto iba veľmi zriedka vystúpi nad hodnoty mrazov, a to i v lete. Krajina je neustále zamrznutá a ak niekto v tej oblasti zomrie, mohol by byť pochovaný, ale jeho telo by sa nikdy nerozložilo, zostalo by navždy uchované v mrazivej zemi. Tak vzniká celý rad problémov pre mestečko. Limituje to množstvo priestoru na pochovávanie ľudí. Závažnejším problémom však ostáva otázka, čo sa zachová spolu s mŕtvymi ľuďmi. Tým, že by sa ich telá v extrémnom mraze zachovali, zostali by v nich aj často šíriteľné príčiny úmrtí.
Príkladom môže byť rok 1918, keď vypukla celosvetová epidémia chrípky, ktorá zabila takmer päť percent celkovej populácie. Medzi 50 až 100 miliónmi mŕtvych bolo aj 11 ľudí z Longyearbyenu. Pochovali ich priamo na ostrove, no potom si obyvatelia uvedomili, že permafrost zastavil rozklad. Preto v roku 1950 zaviedli zákon, že kvôli strachu z ochorení nesmie byť v meste nikto pochovaný. Za pravdu im dával objav vedcov, ktorí v 90. rokoch študovali telá obetí chrípky. Keď jedno z nich vykopali, vírus bol silný a zachovaný pre zvyšné generácie.