Komunisti ho odsúdili za velezradu na 18 rokov. Spisovateľ Rudolf Dobiáš (83) prežil šesť rokov na nútených prácach v uránových baniach. Až o mnoho rokov neskôr sa dočkal uznania za obsiahle literárne dielo a dokonca bol nominovaný na Nobelovu cenu!
Za všetko mohol jeden obrázok. Presnejšie, karikatúra Stalina a Gottwalda, ako sa škvaria v kotloch v pekle a okolo nich pobehuje niekoľko čertov. Bolo to v marci 1953, keď zomrel sovietsky vodca Stalin a krátko nato aj prvý československý „robotnícky“ prezident Klement Gottwald. V učebnici osemročného školáka z Dobrej pri Trenčíne objavil učiteľ leták práve s touto karikatúrou. Či sa zľakol, alebo to považoval za provokáciu, nevedno. „Bol to malý chlapec z ľudovej školy v našej dedine, ktorý netušil, čo je to za obrázok. Učiteľ to mohol riešiť aj ináč, ísť za chlapcovým otcom a vybaviť to medzi štyrmi očami, on však leták odniesol do Trenčína na Štátnu bezpečnosť,“ začína rozprávať svoj príbeh prozaik a básnik Rudolf Dobiáš. Vtedy netušil, ako tento nález u školáka, ktorého ani nepoznal, ovplyvní jeho život.
„V mojej rodnej obci Dobrá sme po vojne založili skauting, naša organizácia sa volala Junák. Neskôr ho zakázali, lebo to bol vraj výplod kapitalizmu. V školách nesmeli visieť kríže a pred vyučovaním sme namiesto odriekania modlitby spievali Pieseň práce,“ spomína čulý osemdesiatnik, ktorý si v päťdesiatom treťom užíval život plným priehrštím. Mal tesne po maturite, leto trávil na brigáde na Gemeri, kde si zarábal ako figurant u zememeračov. Keď študoval prvý rok slovenčinu a ruštinu na filozofickej fakulte v Bratislave, zatkla ho bezpečnosť. Súviselo to práve s tým letákom, o ktorom dodnes nevie, kto ho vyrobil...
Vo vyšetrovačke
Najprv ho bezpečnosť odviedla do Hurbanovských kasární, kde vojenčil jeho kamarát Štefan. Ten ho informoval o zatknutí vedúceho skautského oddielu. Vedel, že zatknutiu sa nevyhne ani on. Rudolf 21. decembra prišiel na Vianoce domov. A čakal. „Deň pred Vianocami sa na dvore domu objavili dvaja páni. Práve som niesol drevo z drevárne do domu. Bol som oblečený len v teplákoch, flanelovej košeli a svetri, na nohách staré bagandže. Prehľadali nám dom, nič síce nenašli, no zobrali ma do Bratislavy na Februárku (sídlo ŠtB). Tam ma celú noc vypočúvali. Potom ma držali na samotke až do samého konca vyšetrovacej väzby. Medzitým pozatýkali asi šestnásť ľudí. Náš skautský vedúci vyšetrovanie neuniesol, skolaboval a skončil v Prahe na psychiatrii,“ vzdychne si pán Dobiáš a pokračuje v rozprávaní príbehu, z ktorého mrazí.
„Najhoršie boli za mrežami dni a týždne, keď sa nič nedialo. Dlhé čakanie plné neistoty. A chodenie od dverí k oknu a späť. Neexistovalo sadnúť si. Stolík, doska na sedenie a posteľ boli zamknuté ku stene. Na raňajky, obed a večeru ich odomkli, vtedy sme si mohli sadnúť a o 22. hodine ľahnúť. Inak sme len chodili a chodili. V máji sa situácia zmenila. Nanovo sme začali prepisovať protokoly. Každú stranu sme certifikovali slovami – čítal, schválil, podpísal. Vtedy mi odomkli stoličku a stolík a dali mi do cely knihy – Stalinove spisy, Gottwaldove prejavy a Lermontova. Tohto autora mám dodnes v srdci, v uchu, v tele... Zachránil ma od depresie,“ opisuje pobyt vo vyšetrovačke, v ktorej pobudol až do augusta 1954.
Na 18 rokov
V auguste previezli mladého Ruda s kamarátmi do Justičného paláca. Proces trval tri dni. „Nemali sme možnosť nahliadnuť do spisov, obžalobu sme nevideli, len deň pred procesom prišiel advokát ex offo a oznámil mi, že som obžalovaný z velezrady, kde je trest od desať rokov po trest smrti. Nebolo mi všetko jedno,“ priznáva spisovateľ, ktorého odsúdili na 18 rokov, lebo vraj bol ideový vedúci skautského oddielu. „Odľahlo mi, že to nie je trest smrti,“ povie a hlas sa mu aj po toľkých rokoch zachvie.
Kamaráta, ktorý pravdepodobne nakreslil karikatúru Stalina s Gottwaldom, odsúdili na 17 rokov a otca školáka, ktorému našli obrázok v učebnici, odsúdili na 15 rokov väzenia. Keď sa pýtame na to, čo mu ako prvé prešlo hlavou po vyrieknutí rozsudku, nezaváha a povie: „Vravel som si – mám 19 rokov, devätnásť plus osemnásť je 37, takže keď ma pustia na slobodu, nebude to až také zlé.“
Uránové bane
V októbri 1954 poslali odsúdených do väzníc v Mírove a Valdiciach. Vysokoškolák Dobiáš skončil v pracovnom tábore Svatopluk v Slavkovsku. Odtiaľ v lete 1955 putoval do Příbramska do tábora Vojna, kde ťažil uránovú rudu. „Ruda bola vrastená do skaly, oslobodzovali sme ju z kameňa ako princeznú. V Příbramsku boli kvalitnejšie ložiská, tam som pracoval ako lámač. Neskôr som robil v partii Slovákov – drevičov, s ktorými sme zaisťovali náraziská, únikové komíny, chodby, a to všetko pod vodnou sprchou zo stružiek.“
Roky sa míňali jeden po druhom, mladý Rudo sa blížil k dvadsaťpäťke. Vtedy by už chalan mal o živote čosi vedieť. „Lenže čo som mohol vedieť, keď najkrajšie roky som prežil vo väzení? Našťastie mal som okolo dobrých chlapov, ktorí sa o mňa starali, akoby som bol ich syn. V tábore boli už dlhšie, mali už nejaké konto, mohli si za táborové peniaze prikúpiť niečo k jedlu a občas sa aj mne niečo ušlo, kúsok salámy aj nejaký keks.“
K tomuto obdobiu sa viaže aj Dobiášova esej Všetci moji otcovia. Vo väzení sa dalo aj študovať, učiť sa jazyk. Musela to byť však ruština. „Mal som ruštinu rád, ale chcel som sa učiť nemčinu alebo angličtinu. Lenže to nešlo. Jedine nebohý kňaz Anton Srholec našiel riešenie. Učil sa akože ruštinu, no bola to angličtina, len slovíčka písal v azbuke. Geniálny nápad!“
Čierny barón
Po šiestich rokoch vo väzbe prišla amnestia a Rudolf, ktorý už dovŕšil 25 rokov, sa tešil na rodičov, na mladšieho brata a na kamarátov. Dlho sa však v rodnom dome neohrial. „Začiatkom januára 1961 som nastúpil na vojenčinu, kde som pracoval v technickej jednotke na stavbách, pri budovaní ciest a kladení koľajníc. Boli sme rodní bratia tzv. Čiernych barónov,“ vraví.
Po návrate z vojenčiny na Vianoce v roku 1962 si začal hľadať zamestnanie. Lenže nikde ho nechceli prijať. „Nevzali ma ani vykladať vagóny na železnici, paradoxne ma nevzali ani do bane, hoci som s prácou v podzemí mal niekoľkoročné skúsenosti, dávali odo mňa ruky preč. Pani na personálnom oddelení v Bani Cigeľ sa ma pýtala, kde som pracoval predtým. Priznal som sa, že som pracoval ako väzeň v jáchymovských baniach. Spýtala sa ma, na koľko rokov som bol odsúdený. Keď som povedal na osemnásť, povedala, že ma nemôžu prijať. Možno si pomyslela, že som sedel za vraždu...“ Napokon sa mu podarilo zamestnať v trenčianskom Slovliku, no za cenu, že pôjde za závod na ročnú brigádu do nováckej Bane mládeže.
Spisovateľ
V prevádzke na výrobu kŕmneho droždia pracoval Dobiáš ako robotník na zmeny. Medzitým písal články o výtvarnom umení, fejtóny a básne. V roku 1973 si všimol inzerát v novinách, že rozhlas vypisuje súťaž na rozhlasové hry.
„Napísal som rozprávku pre deti Štyria bratia. Dostala cenu a odvysielali ju. Po čase som našiel opäť oznam v denníku Práca, že Literárny fond vypisuje súťaž na romány, poviedky a básne. Poslal som tam trinásť poviedok pre deti a zbierku som nazval Veľké biele vtáky. Dostal som cenu a prísľub, že do dvoch rokov knihu vydajú vo vydavateľstve Mladé letá. Detskej duši som celkom dobre rozumel, mal som vtedy už desaťročného syna a deväťročnú dcéru. Mal som presne 40 rokov, keď som v septembri 1974 dokončil prvú básnickú zbierku Slávnosti jari. Vyšla v roku 1977. Bolo to moje prvé vynorenie sa z nory. Až v roku 1996 som sa odhodlal napísať o tom, čo som prežil v lágroch, v próze Temná zeleň,“ vraví autor, ktorého pred časom navrhol Spolok nezávislých spisovateľov na Nobelovu cenu za literatúru. Či ju však naozaj získa, bude jasné až na budúci rok.
„Bol to výmysel Ľubomíra Feldeka, že som ako slovenský Solženicyn. Nebral som to vážne, to určite nemalo šancu. Viete, nechcem byť viditeľný. Neviem sa strkať do predných radov. Tak to bolo aj pri nástupoch vo väzení, radšej som bol schovaný kdesi v zadných radoch, aby ma bachar nevidel. Ten obranný inštinkt vo mne zostal, “ vraví skromne spisovateľ, ktorého životný príbeh zaujal aj režisérku Alenu Čermákovú, ktorá o Rudolfovi Dobiášovi nakrúca dokumentárny film s príznačným názvom Svetlo na konci dňa.
Z jeho tvorby
NEODOSLANÝ LIST
Sám s vlastným krížom v chladnej cele
a preďaleko od neba,
písal som domov: Mám sa skvele
a ničoho mi netreba.
Keďže ma strážia stráže bdelé,
nemusím sa báť o seba.
Viem, že to Boží mlyn ma melie
a premieňa ma na chleba.
Horúčka, čo mi blčí v tele,
je zasa božská pahreba,
aj štyri steny čisto biele
tým čistým Boha velebia.
Naozaj, mama. Mám sa skvele,
len mi je smutno bez teba.
DOMOV
Aká je to vôňa?
Taká... Ako doma.
Sladká vôňa chlebová -
to je vôňa domova.
Aká je to vôňa,
ktorou domov vonia?
Taká, čo sa nikdy neminie,
ako sladké srdce mamine.
Aká je to vôňa?
Taká... Ako doma.
Smäd uhasí, nachová.
To je vôňa domova.
