Hráč Edmonton Oilers Andrej Sekera (31) je tak najväčšou hviezdou nášho tímu. Okrem hokeja sme sa s ním rozprávali aj o rodičovstve či o politike.
Čo by ste momentálne robili, keby ste nekývli na ponuku reprezentovať na nadchádzajúcich MS v hokeji?
Asi by som niekde oddychoval na pláži... Respektíve najskôr by som bol týždeň na Slovensku a potom by sme niekam určite vypadli so ženou.
Manželka nešomre, že dovolenka sa odkladá?
Nie, nie, my si to určite neskôr vynahradíme. Toto tiež patrí k životu.
Ak by ste povedali, že pre zranenie majstrovstvá vynecháte, nikto by vám to nemohol vyčítať. Neobávate sa, že si to nakoniec budete vyčítať vy sám?
Ja si to určite nebudem vyčítať. Idem podľa toho, ako mi to môj zdravotný stav dovolí. Túto sezónu som veľa zápasov nehral a určite pre mňa bude dobré hrať teraz trochu dlhšie. Nikdy som nemal problém reprezentovať.
Táto sezóna pre vás nebola z tých lepších, myslíte, že sa vám podarí napraviť si chuť so slovenskou partiou v Dánsku?
Ja mám vždy chuť hrať hokej a hlavne keď ide o národné mužstvo, je to česť. Mám to v sebe, vždy to pre mňa bola tá najväčšia méta už od čias, keď som hrával žiacke či dorastenecké súťaže. Uvidíme, či si tú chuť napravím, alebo nie. (smiech) Hlavne sa budeme snažiť uhrať čo najlepší výsledok.
Cítite sa oddýchnutý, odkedy sa pre vás skončila NHL?
Jasné, oddýchnutý a pripravený ísť na to.
Ako sa vlastne cíti hráč po sezóne, v ktorej viac nehral, ako hral? Telo je menej dobité?
Záleží skôr na tom, aké zápasy sa hrajú, je tam veľa faktorov. Niekto môže odohrať tridsať zápasov a je viac dobitý ako ten, čo ich odohral päťdesiat.
Pre zranené koleno ste pauzovali osem mesiacov. Čím ste si vyplnili všetok ten voľný čas?
Veľa ho nebolo. (smiech) Rehabilitoval som pomaly pol dňa, to bola moja náplň, prísť skôr na štadión, porobiť všetko, čo mám... Keď som začal korčuľovať, bolo to lepšie a lepšie, ale stále som musel pokračovať v rehabilitáciách a ten deň sa mi ešte viac natiahol.
Kedysi si hráči z NHL pred blížiacim sa šampionátom volali, tešili sa, že si spolu zahrajú. Ako je to teraz, voláte si?
Samozrejme, s chalanmi si napíšeme, čo a ako, ale žeby to bolo nejaké premotivované, to nie. Opýtame sa jeden druhého, či ide-nejde, ak áno, super, ak nie, tak nie. Každý má svoje dôvody a príčiny.
Po rokoch strávených v amerických mužstvách ste pred tromi rokmi prešli do Kanady. Čo si najviac pochvaľujete na živote v Edmontone?
Je tam nádherná príroda, počas leta a jesene sú tam skvelé podmienky na bicyklovanie a turistiku. Celé mesto je poprepájané cyklochodníkmi, je tam veľa parkov. Mesto by som odporučil všetkým, ktorí majú radi prechádzky a pokoj, ale iba v tých spomínaných dvoch ročných obdobiach.
Sú Kanaďania iní ako Američania?
Myslím, že sú rovnakí. Skôr mi to pripadá, že sú to ľudia bez svojej kultúry, taká zmiešanina.
Viete si predstaviť žiť tam aj po konci kariéry?
Určite nie. (smiech) Vyberiem si Bojnice alebo Prievidzu.
Snom každého hokejistu je vyhrať raz Stanleyho pohár. Neprekáža vám, že ste v mužstve, s ktorým sa vám to podľa všetkého nepodarí?
To nemôžete vedieť, možno áno, možno nie. Život je vrtkavý, jedna sezóna nevyšla a my spravíme všetko pre to, aby tá ďalšia bola iná.
Pripojili ste sa k iniciatíve Za slušné Slovensko. Sledujete aj na druhom konci sveta, čo sa u nás deje?
Sledujem a je veľmi smutné, ako to tu vyzerá. Bohužiaľ, ak to niektorým ľuďom neprekáža, tak nikdy k zmene nepríde. Som rád, že niekto takéto veci iniciuje, hlavne ak sa následne do toho zapája veľa mladých ľudí. Ale som rád, že čoraz viac aj tých starších získava obraz o našej spoločnosti, ako to tu naozaj funguje.
Po posledných parlamentných voľbách ste sa vyjadrovali veľmi pesimisticky. Takže už ste optimistom?
Nie som, stále je to o tom istom, premiér je ten istý, aj keď je tam iné meno... Nečudujem sa im, majú také podmienky, aké majú a neviem, či by druhí ľudia boli iní. S jedlom rastie chuť. Všade na svete je to také isté, ale niekde to prechádza do extrému, ako napríklad na Slovensku.
Vlani ste sa oženili, cítite sa už aj na úlohu otca?
Najradšej by som mal štyri alebo päť detí. (smiech) Určite sa teším aj na túto životnú etapu a dúfam, že príde čo najskôr.
Mnohí vás asi prvýkrát v živote zaregistrovali s dlhšími vlasmi. Zaúradovala manželka?
Nechcel som to kaziť na spoločenských fotkách zo svadby, tak som povedal manželke, že to pre ňu spravím. Veď život je o ústupkoch, a tak som jeden spravil.
A postupne ste sa sám sebe zapáčili?
Pre pokoj v rodine to takto nechávam. (smiech)
Generácia okolo Mira Šatana vymenila dresy za obleky a snaží sa dostať náš hokej z dna. Rozmýšľate o tom, že raz sa k nim pridáte?
Neviem, možno... Jedného dňa by som určite niečo chcel robiť s malými deťmi, niečo pre ne vymyslieť, aby mali kde športovať, prejaviť sa, ujsť z každodennej rutiny.
Vlastný štadión ste zatiaľ nepostavili, zato v Prievidzi máte reštauráciu. Kto sa vám o to stará?
Reštaurácia je biznis môjho brata a on ju má aj na starosti.
Máte talent aj na nejaké iné športy ako hokej?
Neviem, skúšal som tenis, tam mám asi talent iba na pár úderov. (smiech) Trošku tiež golf, rovnako len na pár úderov. Ako každé dieťa som vyrastal aj na futbale, no neviem, či som naň mal talent...
A čo motošport v uliciach miest? Ste netrpezlivý a rýchly vodič?
Záleží na tom, ako veľmi sa ponáhľam. Keď nemám čas, trpezlivý nie som a naopak... Snažím sa byť hlavne opatrný a zdvorilý šofér.
Aké auto potrebujete na to, aby ste boli spokojný? Podobne ako mnohí vaši spoluhráči niečo s veľa koňmi?
Auto je pre mňa najmä spojením radosti, pohodlia, rýchlosti a, samozrejme, bezpečnosti. Práve preto je pre mňa jasnou voľbou BMW.
V roku 2002 získalo Slovensko titul majstra sveta v hokeji. Vy ste vtedy mali nejakých pätnásť rokov, pamätáte si, kde ste pozerali rozhodujúci zápas?
Fúha, pamätám si, že som bol niekde vonku a pozerali sme to s kamarátmi. Myslím, že to bol fakt jeden z tých najlepších zážitkov v mojom živote.