Maroš Kramár: Chodil som na klobásy a jaterničky

V jednom rozhovore ste uviedli, že ako dieťa ste mali rád kapustné fliačky a teraz holdujete suši.

– Pravda je taká, že kapustné fliačky mám rád dodnes, dokonca ich viem aj robiť, na rozdiel od suši. Ale mám ich rád nasladko, pretože veľa ľudí toto jedlo pozná len naslano. Aj tie zjem, ale skôr mám rád sladké. Ako zákusok.

Znamená to, že ste kuchár? Ako ste na tom s varením?

– S varením veľmi nie som spriaznený. Mamina deti občas nahovára: povedzte tatinovi, aby niečo uvaril (smiech). Samozrejme, že som varil. Bol som dlho slobodný. Dnes sa to skôr rovná prvému máju. Len tak, manifestačne. Varenie ma hrozne otravuje! Niečo iné by bolo, keby ma to bavilo, pretože varenie musí človeka baviť. Viete, ono to dlho trvá, potom sa to rýchlo zje a zostane len veľa špinavého riadu. Keby boli okolo mňa nejakí kuchtíci, ktorých by som dirigoval...

Ako u vás vyzerá ráno? Raňajkujete?

– Keď moja žena odíde ráno do práce a ja si mám sám spraviť raňajky, tak nemám chuť. Mám problém s chuťovými bunkami. Dostanem akési nechutenstvo, pretože by som si musel pripraviť raňajky sám. Keď je Nataša doma a dá na stôl všetky tie dobroty: chlieb, maslo, džem, salámiky, vtedy som schopný jesť. Keď som niekde v hoteli a sú tam švédske stoly, dokážem zjesť veľké množstvo. Ale keď som doma sám a nie je tam nikto, neviem si nič vytiahnuť z chladničky.

Zmenil sa jedálny lístok vašej rodiny odkedy máte deti?

– Tamarka má päť rokov, Timurko tri. Jedia už normálne, dospelácke jedlá. Jedálny lístok sa zmenil v tom, že máme častejšie krupičnú kašu, ktorú mám rád. Alebo napríklad dukátové buchtičky. Sú to jedlá, ktoré som dlho nejedával.

Vaša babička a váš svokor majú ruský pôvod. Vyskytujú sa u vás prvky ruskej kuchyne?

– S tým ruským pôvodom je to trocha zavádzajúce. Moja babka bola polovičná Ruska a Natašin otec je polovičný Rus. Narodil sa už tu, čiže manželka je štvrtinková Ruska a ja som osminkový. Máme aj ruské jedlá, napríklad "peľmene". Je to cesto plnené mletým mäsom. Robievali sa na Sibíri aj do zásoby, nechali sa zmraziť. Varí sa u nás aj ruský boršč.

Ako by podľa vás mal vyzerať piknik v prírode? Ktoré dobroty by nemali chýbať?

– Mám rád barbecue, robievame si ho v záhrade. Nakladané kuriatka alebo bravčové mäso.

Keď ste boli v Amerike, chodili ste do fast-foodov? Pribrali ste tam?

– Zo sledovania amerických filmov si každý myslí, že je tam len Mc´Donalds, ale to nie je pravda. Fast-foodov je tam veľké množstvo a veľa druhov. Okrem toho je tam na každom rohu veľa reštaurácií rôznych národných kuchýň. Týka sa to najmä veľkých metropol, ako je Los Angeles. Všade žijú ľudia rozličných národností, farby či vierovyznania. Človek môže ochutnávať, čo si len vymyslí. Keď mi už veľmi chýbala naša kuchyňa, našiel som tam jednu nemeckú reštauráciu, kde som chodil na šošovicovú polievku a ovarové koleno. Alebo som zašiel do poľského centra, kde mali klobásy, jaterničky. Cítil som sa ako doma.

Tam ste si obľúbili suši?

– Uhm. Suši je úžasná vec. Raz za čas si naň zájdem.

Čo nemáte rád?

– Jednoznačne silantro. Málokto to pozná, ale už som to zacítil aj v niektorých našich jedlách. Používajú to ázijské, ale aj mexické kuchyne. Je to zelená tráva, niečo ako naša petržlenová vňatka. Pre mňa je to niečo... má to neskutočne odpornú pachuť, akoby plynovú... Keď som prišiel do Ameriky silantro bolo prvé slovo, ktoré som sa naučil A tak som často používal vetu: no silantro, nie silantro. Je to také silné, že mi to vie pokaziť chuť na celý deň.

V relácii Inkognito ste niekedy hádali povolanie kuchára?

– Hádali sme tam asi 150 povolaní, ale neviem, či tam bol kuchár. Nespomínam si na to alebo som nebol práve v tej relácii.

Ochutnali ste kuchyňu vašej kolegyne Zdenky Studenkovej, o ktorej je známe, že je skvelá kuchárka?

– Bol som u Zdenky. Výborne varí. Pred krstom jej kuchárskej knihy ma Zdenka zobrala k holičovi, dala ma ostrihať. Potom ma zaviedla k svojmu známemu. Tam som si nakúpil nejaké oblečenie. Zdenka je moja dizajnérka... (smiech). Potom mi na krste podarovala svoju knižku receptov. Manželka podľa nej varí. Je to veľmi chutné.

Čo bolo na veľkonočnom stole u Kramárovcov?

– Na Veľkú noc sme boli v Egypte. Jedli sme to, čo nám tam dali... (smiech). No zabudli sme si doma korbáče. Ráno sme s Timurom potichu vstali, zmotali sme uteráky, napustili si do pohárika vodu a baby sme pekne-krásne vyšibali.

Najšťastnejšie obdobie vášho života bolo asi vtedy, keď ste boli doma s deťmi na materskej...

– Bolo to úžasné obdobie, pretože máme dve babky, ktoré sa o ne tiež starajú. Vtedy každé ráno prišla k Timurkovi jedna babka. Tamarka už chodila do škôlky. Takže prišla, starala sa oňho a ja som sa pritom zviezol, dobre som sa najedol. Teraz už chodia obaja do škôlky a ja som doma sám. Nikto so mnou neprehovorí...

Na čom teraz pracujete?

– Hrám v divadle svojich sedem predstavení, ktoré mám v repertoári. Tri predstavenia v Národnom divadle, tri v divadle West a jedno v Aréne. Vystupujem v Inkognite, občas niečo moderujem, dabujem. Teraz je ticho pred búrkou, ako sa hovorí. Dlho nič, a potom som dostal ponuku na dva televízne seriály. Blýska sa na lepšie časy. Dokonca aj na Slovensku by sa malo nakrúcať.

Váš svokor má vo svojej zbierke krásne historické autá. Vozíte sa na nich niekedy? Dovolí vám to?

– On vraví, že v rozhovoroch nemám vravieť, že sú jeho, ale že to sú naše autá. Dovolí mi na nich jazdiť, samozrejme. Niektoré zlé jazyky tvrdia, že som sa oženil kvôli nim. Svokor vraví, načo by som ti ich dával. Veď sa povoz, kedy chceš, a starať sa o ne budem ja.

Pomaly, ale iste sa blíži Deň matiek. Už viete, čo podarujete svojej manželke, mamičke vašich detí?

– Najradšej by som jej daroval ďalšie dieťa, ale to asi nestihneme (smiech).