V skutočnosti už pár rokov žije s partnerom Jurajom, s ktorým vychovávajú dcéru Emku (2,5). Je šťastná, ale občas máva výčitky svedomia...
V seriáli Oteckovia hráte čašníčku Simču vo Vladovej pizzerii. Čo si o nej myslíte?
Je to veselá slobodomyseľná kopa, čo na srdci, to na jazyku. Trochu pankáčka, o čom svedčí aj jej modrá ofinka a spôsob obliekania. V každej postave je aj kúsok zo mňa. Denný seriál sa nedá robiť bez spontánnosti, aj keď ja už asi nie som až taká pojašená a uletená ako kedysi.
Čakali ste, že z Oteckov sa stane taký sledovaný seriál?
Nikto nečakal, že bude mať taký úspech a všetci sme boli milo prekvapení. Je fajn, že príbehy kopírujú reálny život, že sú tam šikovné deti, ktoré pritiahli k obrazovkám ďalšie aj s rodičmi.
Vlado je ženatý a má tri deti. S manželkou Luciou mu to neklape a Simča ho chce pre seba. Snaží sa mu rozbiť rodinu?
Vlado si s Luciou už dlhší čas nerozumejú, nežijú spolu, a tak neviem, či je práve Simča rozbíjačkou rodiny. Pre Vlada je skôr akousi náplasťou, ale ona sa doňho úprimne zamilovala... Žiadna žena sa pri mužovi nechce cítiť ako druhá, čaká, kedy sa rozvedie.
Prostredníctvom Simče sa Vlado snaží vyvolať v Lucii žiarlivosť. Vy ste v reálnom živote žiarlivá?
Aj žiarlivosť je určitým prejavom lásky, ale všetkého veľa škodí. Často sa hovorí, že človek žiarli, keď sám sebe neverí. Ja sa snažím druhých nechať dýchať, pretože v konečnom dôsledku je žiarlivosť trápením.
Vlado je prototyp slovenského mača, ktorý veľa pracuje a myslí si, že miesto ženy je doma pri hrncoch a deťoch. Páčil by sa vám taký muž?
Myslím si, že žiadnej normálnej žene by sa nepáčil. Pre mňa život, ktorý je na úkor rodiny, nemá zmysel. Aj môj muž veľa pracuje, ale našťastie sa to snaží skĺbiť. Život si treba užiť, nie ho stráviť v práci. Niekedy sa na to zabúda a ničí to vzťahy. Uznávam však, že k životu sú potrebné aj peniaze.
Matka Tereza kedysi povedala, že nie je problém nasýtiť chudobných, ale nasýtiť bohatých...
To je ten paradox. Ja nemám rada peniaze, aj keď mi dávajú určitú slobodu. Ľudia sa za nimi naháňajú a reálne si ich nemajú ani kedy užiť. Veľakrát je to skôr o dokazovaní si vlastného ega. Čím viac máme, tým viacej chceme a nevieme sa zastaviť. Pre mňa je oveľa dôležitejšia rodina ako nová kabelka alebo väčšie auto...
Ako stíhate vy skĺbiť starostlivosť o dcérku Emku (2,5) a nakrúcanie Oteckov?
Mám opatrovateľku, ktorá mi pomáha. Navyše, produkcia nakrúcanie prispôsobuje a plánuje podľa môjho programu, pretože skúšam a hrám aj v divadle.
Emku máte s partnerom Jurajom (31), ktorý pracuje v reklamnej agentúre. Kde ste sa spoznali a ako dlho ste spolu?
Stretli sme sa pri nakrúcaní reklamy, ale to sme si len podali ruky. Potom sme sa náhodou stretli v bare, porozprávali sme sa, zatancovali si... A už sme spolu desať rokov.
Bude aj svadba?
To by ste sa museli Juraja spýtať. Myslím si, že raz to príde, aj keď to zrejme nie je to najdôležitejšie v živote. Pre mňa je dieťa oveľa silnejší záväzok ako svadba, ale určite je to pekné.
Plánujete s Jurajom aj ďalšie dieťa?
Pokojne by som prijala ešte ďalšie dve, ale ešte trochu musím počkať. Vďačná som za Emku, a keď sa ešte podarí malý Jurko, budem šťastná.
Čím si vás Juraj získal?
Je to milý a dobrý muž, stále má v sebe niečo chlapčenské a hravé. Mnohému sa od neho učím, inšpiruje ma. Páči sa mi ako človek a je aj fantastický otec. Keď večer hrávam v divadle, on sa stará o Emku doma. Môžem sa na neho vo všetkom spoľahnúť.
Vo vašom povolaní sa vyzliekate, bozkávate... Mnohí muži by to nezvládli. Ako to berie Juraj?
Myslím si, že je to o partnerskom nastavení a Jurajovej vnútornej sile. On si uvedomuje, že je to moja profesia a rešpektuje to. Prirodzene si na to zvykol a netvári sa, že by mi to chcel vyčítať alebo žiarliť.
Kedysi ste prezradili, že neviete variť ani piecť. Platí to ešte?
Áno, aj keď mi všetci hovorili, že pri dieťati sa to zmení. Jasné, že som Eme varila kašičky, zeleninku... Uvarím aj základné veci, ale nemám k tomu vzťah. Takže Jurka bude doma čakať usmiata Zuza, ale nie teplá večera!
Čo pre vás znamená rodina?
Všetko. Je s vami v dobrom aj v zlom, aj keď nie vždy je to tak. Sú to gény, pokračovanie rodu, to je tá nesmrteľnosť. Rodina pre mňa znamená veľa, ale pravdou je, že nie vždy sa k nej aj tak správam. Človek si k najbližším dovolí najviac, keďže nám všetko odpustia, to je tá nezištná láska. Som smutná, že občas zabúdam na tých, ktorí tu sú vždy pre mňa a musím si to pripomínať...
Máte pre niečo výčitky?
Niekedy som k nim ľahostajná, alebo sa dlho neozvem, pretože si myslím, že je to v pohode. Ale aj rodina potrebuje vedieť, že stojíte pri sebe, aj keď už máte svoju vlastnú.
Váš otec režisér Martin Porubjak († 69) zomrel pred tromi rokmi. Ako si na neho spomínate?
Dával mi veľa lásky, bol pre mňa vzorom a veľmi mi chýba. Určite by sa z Emky veľmi tešil. Je mi ľúto, že ju nezažil. Bol to pre mňa veľký človek nielen ako tato, ale aj tým, čo pre spoločnosť dokázal, za čo a o čo bojoval. Bol citlivý, vedel dať najavo, keď bol nespokojný, povedal si svoj názor, nevtieral sa ľuďom do priazne... Viem, že sa našli aj takí, ktorí ho nemali radi a on nemal rád ich. Ale to je asi prirodzené.
Koľko ste mali rokov, keď sa vaši rodičia rozišli?
Mala som jedenásť, keď sme od tatu s mamou odišli a trinásť, keď sa rozviedli. Mama sa vydala za politológa Samuela Abraháma (57) a narodil sa im o 13 rokov odo mňa mladší Samko. Z tatovej strany mám zase o 15 rokov staršieho brata Matúša (47).
Vaša mama je herečka a dramaturgička Darina Abrahámová (58). Ešte hráva v Radošinskom naivnom divadle?
Teraz hráva v divadle GUnaGU a robí dramaturgičku v Slovenskom národnom divadle.
Otec Martin sa potom oženil v Brne, kde aj zomrel. Ako ste vychádzali s jeho druhou manželkou?
Oženil sa s herečkou Irenkou. Veľmi som ju ľúbila. Tato s ňou vyženil tri deti, ktoré sú fantastické a všetci spolu sme jedna veľká rodina. Bohužiaľ, pol roka po tatovi zomrela aj ona.
Rozchod rodičov nebýva pre deti ľahký. Zanechal vo vás trpké spomienky?
Nemám z toho zlé pocity. Určite, že to vtedy zabolelo, ale mama bola ku mne veľmi úprimná, boli sme ako kamarátky. Rozumne mi to vysvetlila a ja som pochopila, že v živote sa veci menia, že je prirodzené, keď človek ide za láskou. A mama za ňou išla. S tatom vychádzali spolu pekne, to nebolo o tom, že by sa dlho hádali. Možno práve preto bol aj náš vzťah s tatom o to krajší, že sme sa až tak často nevideli. Boli sme si vzácni...
Židovstvo sa dedí po matke, nie po otcovi. Predsa však tam tie korene židovské po otcovej mame máte. Dodržiavate niektoré ich zvyklosti?
Tato bol Žid po svojej mame a ja som sa vždy cítila ako polovičná Židovka. Nepraktizujem žiadne tradície, ale často na to myslím a trochu sa aj hanbím, že touto kultúrou nežijem viac. Pre mňa je to fascinujúce, cítim, že tam tie korene mám a som na to pyšná.
Stretávali ste sa s otcovými rodičmi?
Nezažila som ich. Vedela som, že tatov otec bol evanjelický farár a preto mi ani nenapadlo, že by som mala židovské korene.
Čo sa im stalo, že ste ich už nepoznali?
Tatova mamina zomrela veľmi mladá a jeho otec - ani neviem, lebo už ani môj tato nebol mladý, keď som sa narodila.
Hercov z Astorky vídať na tribúne pri protestoch za slušné Slovensko. Ako vnímate situáciu u nás po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice?
Ani neviem, ako sa poďakovať ľuďom, ktorí tam chodia. Mnohí hovoria, že na ulici sa veci neriešia, ale môj tato tiež bol v roku 1989 na námestí s ostatnými a padol komunizmus. Vďaka nim teraz môžeme žiť slobodne. Ale toto nie je demokracia, ak sa novinár snaží nájsť pravdu a zavraždia ho. Som presvedčená, že ľudia by sa nemali vzdávať. Zotrvávanie na námestiach je to najmenej, čo môžeme urobiť, aby sa veci pohli a vyriešili. Je dôležité, aby ľudia neboli ľahostajní, aby nerozprávali, že nič nezmôžu, lebo tí hore si aj tak spravia, čo chcú. Ale tak to nie je, tak to nesmie fungovať. Nedovolíme predsa, aby vraždili naše deti...
