František Štamberský (92) zasvätil celý život športu. Nie síce vrcholovo a profesionálne, no pohybuje sa v ňom dodnes. Ako hlásateľ. I vo vysokom veku stále s nenapodobiteľne podmanivým a príjemným hlasom. Ľudia, ktorých zabáva aj vtipmi, mu zvyknú hovoriť - najznámejší Ferko v Bratislave. Kde sa pohne, tam narazí na kamarátov či známych.
Cesta k vysnívanému športu však nebola v mladosti jednoduchá. Mal šťastie, že sa vyučil za sadzača a v tlačiarňach si každý deň siahol na čerstvý výtlačok novín. A v nich nikdy nechýbal jeho obľúbený šport. Najviac ho to ťahalo k hokeju. K prvým lepším korčuliam – kanadám, sa dostal náhodou. Predal mu ich skúsenejší kolega. „Za 200 korún. To bol vtedy veľký peniaz. Doma som sa to bál aj povedať. Za týždeň som zarobil 66 korún. Môj otec, továrenský pracovník, 120. Ale súhlasil a požičal mi. Postupne som mu to splácal,“ spomína Štamberský.
Po návrate z vojenčiny hrával podnikovú ligu za Slovan. V autoškole sa dostal k Michalovi Bucalovi, ktorý ho zlanáril k rozhodcom. Začínal v nižších súťažiach. Okrem toho vykonával na Slovane aj pomocné funkcie. Trestomerača, zapisovača, sem-tam i hlásateľa. „Najskôr to robili športoví novinári. Napríklad Jožko Kšiňan. Prišlo však nariadenie zo zväzu, že hlásiť musia rozhodcovia. Tak som sa dostal k mikrofónu. Na Slovane som sa prihováral fanúšikom 40 rokov. Vynechal som iba 4 zápasy pre problémy s hlasivkami.“
Lámal ho syn generála
Bol samouk, ale po rady si chodil ku skúsenejším. Jeho učiteľom bol legendárny televízny komentátor Karol Polák. Trénoval u neho artikuláciu hlasu. Pomáhali mu i reportérski majstri slova z rozhlasu Gabo Zelenay a Mária Zavarská. Práca s mikrofónom ho uchvátila. Až natoľko, že večer po hokeji utekal naspäť do tlačiarne, aby si splnil dennú normu. „Bol som nesmierne šťastný, lebo som sa dostal blízko k hráčom a boli z nás nakoniec dobrí kamaráti. Dodnes si veľmi dobre rozumiem s Jožkom Golonkom.“
Postupne vymenil zimný štadión za futbalový trávnik. Jeho poctivú a spoľahlivú prácu za mikrofónom si všimli v Petržalke. Zverbovali ho. „Prišiel za mnou Ivan Kodaj. Syn generála. Prosil ma, či by som nešiel hlásiť do Petržalky. Dva mesiace ma lámal, až som prikývol,“ vraví s úsmevom. Odmenou mu bol fakt, že po hokejovom Slovane zažil najúspešnejšie klubové roky aj s Petržalkou. Dva majstrovské tituly, účasť v Pohári UEFA či Lige majstrov.
Ľudia ho nepustia preč
Dnes si v Ovsišti v nedeľu predpoludním už len málokto z fanúšikov vie predstaviť, že by ich na štadióne neprivítal František Štamberský. Hodinu pred každým domácim zápasom ho z ružinovského domova seniorov privezie dcéra. Ferko sa pozdraví so známymi, vyjde na tribúnku, prekontroluje pripravené texty a čaká na zostavy. „Teraz je prioritou postúpiť do 2. ligy. A končím,“ prekvapuje. Oprava prichádza vzápätí. „Neviem. Ľudia ma nepustia preč. Hovorím im do mikrofónu aj vtipy. Iba slušné. Dvojzmyselné tiež, ale vulgárne určite nie.“
A aký recept má na dlhovekosť? „Neviem. Asi dobrý koreň po mojej mamke. No nejde mi do hlavy, že celý život som v tlačiarni dýchal olovo a ešte som tu. Moji kolegovia sú už dávno pod zemou. Nefajčím. Nepijem. Jesť mi chutí. Málo už spím. Otvorím počítač a píšem. V noci sa najlepšie vymýšľa.“
