Televízni diváci ho poznajú najmä zo seriálu Oteckovia, kde hrá po boku svojej priateľky Janky Kovalčíkovej (27). Nežiarli, že sa momentálne bozkáva s iným fešákom?
Posledné dni sa o vás hovorí najmä v súvislosti s výpoveďou z domovského divadla v Nitre. Čo sa vlastne stalo?
Je to, bohužiaľ, postavené na dlhodobo viaznucej komunikácii medzi vedením divadla, prevádzkovateľom zamestnaneckého bufetu a hercami. Divadlo je živý organizmus, ktorý je takýmto vnútorným napätiam vystavený často vo väčšej či v menšej miere. Verím, že aj toto je situácia, ktorá v konečnom dôsledku potvrdí ono známe, všetko zlé je na niečo dobré. Je prirodzené, že každý háji svoje záujmy a musíme byť navzájom tolerantní pri rozprávaní i pri počúvaní. Divadlo Andreja Bagara disponuje neuveriteľne súdržným umeleckým súborom, nehovoriac o talente a ľudskosti. Verím, že po konštruktívnych diskusiách budeme ja aj kolega Martin Šalacha ešte stále jeho súčasťou.
Aká bola vaša cesta k herectvu?
Študoval som na Spojenej škole v Nižnej, odbor autoelektronika, a tam som postupne začal prichádzať na to, že to nie je moja cesta. Našťastie som mal výborného učiteľa slovenčiny pána Kazíka. Mal ho inak aj Milan Ondrík. Obom nám ukázal krásu literatúry. „Nútil nás“ čítať, recitovať, pozerať filmy. A to sa na nás postupne nalepovalo. Zrejme v nás videl nejaký potenciál. Bola to taká nenásilná cesta.
Tak ste teda skúsili VŠMU.
Jednou z možností bolo ísť na vysokú školu a študovať literatúru a akordeón, ktorému sa tiež venujem odmalička. Rozmýšľal som aj nad alternatívou. Na strednej škole sa mi veľmi páčilo predstavenie Adam Šangala. Tak mi doma povedali, nech teda skúsim VŠMU. Ja som sa opýtal, čo to je? (smiech) Nevedel som, že herectvo sa dá študovať. Potešilo ma to a s malou dušou som podal prihlášku.
Ako to dopadlo?
Mal som šťastie, prijali ma hneď. Mojimi pedagógmi boli profesor Huba a pani Kronerová. Vzali si ma do ročníka medzi ďalších 17 ľudí. Som vďačný, že som mal možnosť učiť sa od tých najlepších. Kvalita vzdelania bola naozaj vysoká. Zanechali vo mne naozaj veľké bohatstvo, ktoré môžem zúročovať v divadle.
Herectvo máte v rodine, vaši rodičia hrali v ochotníckom divadle.
Občas hrajú dodnes, i keď pre pracovné povinnosti sa to už veľmi nedá. Raz hrá jeden, raz druhý. Vždy na Štefana je v našej dedine premiéra, to je stará tradícia. A niekedy idú aj na súťaž.
Ako ste sa dostali do televízie? Ktorý projekt odštartoval vašu televíznu kariéru?
Išiel som na kasting do seriálu Mesto tieňov. V tom čase som bol druhákom na vysokej škole. Mojou prvou postavou bol vrah, čo u nás doma zarezonovalo. Naši pozerali práve časť, v ktorej som sekerou zavraždil oboch rodičov. Nevedeli to stráviť. Starká mi hovorila: „Romanko, ako to? Ale veď to asi tak musíš, je to rehoľa, čo ti dajú, to musíš zahrať.“ To bola moja prvá skúsenosť pred kamerou.
Ako často chodievate domov na vašu milovanú Oravu?
Na Veľkú noc, Vianoce a cez prázdniny na týždeň, dva. Ale tak to už bolo počas školy, pretože tá sa nikdy nepýtala na čas. Sobota a nedeľa už vtedy prestali byť oddychovými dňami a je to tak dodnes. Mám predstavenia, seriál, vždy je nejaká robota. V lete však máme divadelné prázdniny, takže sa dá aj regenerovať.
Na čo si vždy doma nájdete čas?
Vždy na to ísť do kostola, so psom na prechádzku a s Picom, mojím kamarátom z detstva, na jahodový džús. Žijeme v takej doline, okolo nás takmer samé hory a za nimi Oravská priehrada. Nikdy ma neomrzí vyjsť celkom nahor, pes tam beží ako o život a ja sa kochám výhľadom na Roháče, Oravskú priehradu a na našu dedinku. Je to zvláštny druh potreby byť sám na mieste, kde je čistý vzduch, morálka, ľudské vzťahy. Je to krásny pocit, že sa vraciam domov. Chcem, aby to vo mne navždy zostalo. Bývam teraz v Nitre, ale vždy, keď poviem, že idem domov, všetci vedia, že je to na Orave v Štefanove.
Máte aj súrodencov?
Áno, brata aj sestru. Brat sa oženil a žije stále na Orave a sestra v Bratislave. Pred týždňom sa vydala.
Ste veriaci a vraj z vás chceli mať doma kňaza...
Rodina predpokladala, že keď Romanko odmalička miništruje, tak z neho bude automaticky kňazíček. (smiech). Som veľmi rád, že prišiel seriál Tajné životy II., kde som hral postavu kňaza, ktorý pomáhal týranej žene a prichádzal do rozporov s miestnym farárom, ktorého hral Emil Horváth. Tomu predchádzala ponuka TV Lux do seriálu Fara, kde som si zahral mladého kňaza, ktorý prichádza do farnosti plnej milých ľudských osudov. Tým som našťastie uspokojil potreby svojej rodiny v tomto smere. (smiech) Aj v nitrianskom divadle hrávam v muzikáli Povolanie pápež postavu Karola Wojtylu, čiže Jána Pavla II. Naši sa boli pozrieť, vždy radi prídu na predstavenie. Mám aj dvoch bratrancov kňazov, a tí s radosťou organizujú farnícke zájazdy.
Momentálne láme rekordy sledovanosti seriál Oteckovia, v ktorom hráte koncipienta Ondra.
Najskôr som bol pozvaný na kasting do úlohy jedného z Oteckov, to nevyšlo. Ale dostal som prísľub, že ak nájdu adekvátnu postavu, tak mi zavolajú. Bol som veľmi rád, lebo sa mi páčili už kastingové dialógy. Neskôr mi zavolali, že budem hrať koncipienta, nápadníka Janky Kovalčíkovej. Ani netušili, že spolu v súkromí chodíme! Hovorím, čože, s Jankou? Boli zaskočení, či to je nejaký problém. (smiech) Tak som ich v tom nechal, až neskôr sa na tom všetci dobre zabavili.
Ako sa vám hrá s vlastnou priateľkou?
Veľmi sa mi páčia scenáre, pretože hráme vzťah, ktorý je medzi nami a môžeme si ho prikrášľovať vecami, ktoré dejová linka ponúka. Poďakoval som produkčným, že nám doprajú viac spoločného času. Cestujeme spolu na natáčanie aj späť, sme spolu na pľaci aj cez prestávky, a to je výborné. V zákulisí sa však necmukáme, aby sme nenarúšali chod výroby a nepohoršovali kolegov.
Ale v seriáli sa s vami rozišla a teraz je priateľkou Braňa Deáka. Ten je považovaný za jedného z najsexi mužov šoubiznisu. Nežiarlite?
Zo srandy ju občas podpichnem. Ale prečo by som žiarlil, veď robím to isté. Emócie sú náš pracovný nástroj, s ktorým musíme v rámci umeleckej tvorby vedome narábať. Aj tak by bolo zbytočné sa zhrýzať žiarlivosťou, čakajúc za stromom, keď nachytávam Alexa s Emou, ktorých stvárňujú, ako sa bozkávajú. Je to v scenári, a tá situácia sa natočiť musí. Všetci traja sme profesionáli, nuž... Nemám záujem vnášať súkromný rozmer žiarlivosti do práce.
Bývate v Nitre, kde hráte, Janka hrá v martinskom divadle. Vidíte sa vôbec?
V aute trávime veľmi veľa času. Keď mám voľno, idem s ňou do Martina, keď má voľno ona, sme spolu v Nitre. Je to neustále dohadovanie sa. V nedeľu si spolu sadneme s diármi a riešime, kto kedy potrebuje auto, kto kedy čo hrá a čo môžeme robiť spolu. Musíme plánovať, aby sa videli, aby to nebolo len nejaké obchádzanie sa, to je nebezpečné, lebo potom city chladnú, a to by som sa bál.
Ako najradšej trávite spoločný čas?
Radi robíme - nič! V tej spleti povinností len tak byť doma, upratovať, variť. Janka je výborná kuchárka. Občas máme ambíciu vybrať sa na nejaký výlet, ale potom si povieme, prečo by sme niekam išli, keď vlastne stále niekam chodíme. V lete je to, samozrejme, iné. Cez divadelné prázdniny si doprajeme dovolenku. Radi bicyklujeme a pozeráme filmy. Chodievam do fitka a Janka aj na jogu. Máme však obľúbený spoločný šport a tým je bedminton. Hrávame to ako spoločnú aktivitu nás nitrianskych hercov a kamarátov z radov hokejistov.
Vyrastali ste v dome na dedine, obklopený prírodou. Plánujete do budúcnosti vlastný domček so záhradou?
Obaja sme veľmi racionálni a nestaviame si také vzdušné zámky. Máme, samozrejme, želania, no o tých sa nehovorí, aby sa mohli splniť. Janka má taký milý sen, domček v Toskánsku. Mne by sa páčilo mať mimo bydliska aj iný, tichý životný priestor. Napríklad Evička Pavlíková má 20 minút od Nitry chalúpku. My tam občas zájdeme s ňou a len tak sedíme na pohovke, svieti slnko, niečo sa varí, behá okolo nás psík a tak strávime deň. Vždy to veľmi intenzívne vojde do našich sŕdc a myslím, že takéto útočisko si tiež raz zaobstarám.
