Vody v roku 2004 rozbúrila kniha Da Vinciho kód od Dana Browna, kde sa pohrával s myšlienkou, že Svätý grál nie je kalich, z ktorého pil Ježiš pri poslednej večeri, ale rodová línia jeho detí a Márie Magdalény. Kde je teda pravda?
Kto by nepoznal najslávnejšiu relikviu všetkých čias Svätý grál? Starodávny kalich, z ktorého Ježiš pil pri poslednej večeri, je opradený mnohými legendami. Podľa nich má pohár zázračnú moc - dokáže hojiť rany, liečiť choroby, zaručuje nesmrteľnosť a dokonca prináša blahobyt. Každý, kto sa z tohto posvätného kalicha napije, získa moc. Niet teda divu, že honba za kúzelným pohárom už zlákala pirátov, ale aj nacistov. Naprieč Európou sa už stáročia šíria nielen povery o tomto vzácnom kúsku stolovacieho servisu, ale aj správy o nálezoch rôznych kalichov. Ktorý je však ten pravý?
Vezmite a pite...
V Evanjeliu podľa Lukáša sa píše, že Ježiš počas poslednej večere lámal chlieb a dvíhal kalich, ktorý dával učeníkom hovoriac: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ Je teda viac ako pravdepodobné, že nejaká bájna nádoba existovala.
Legiend o tom, čo sa s ňou stalo a kde je, je neúrekom. Jedna spomína Jozefa z Arimatie - člena židovskej veľrady a tajného Ježišovho učeníka. Ten mal od Piláta Pontského po smrti Ježiša požadovať jeho telo. Spolu so svätým Nikodémom ho sňali z kríža, zavinuli do plátna a uložil do hrobky vytesanej v skale. Čo sa dialo ďalej s telom Ježiša, vie každý, aj ten, kto v neho neverí a zmŕtvychvstanie považuje za rozprávku. Čo sa však stalo s grálom? Ešte pred tým, ako Božieho Syna uložil do hrobu, mal Jozef vytiahnuť kalich používaný pri poslednej večeri a naplniť ho Kristovou krvou.
Teórie o tom, ako a kde grál skončil, sa rôznia. Jedna z nich hovorí, že Jozef z Arimatie s kalichom odcestoval do Francúzska, kde sa v 11. storočí dostal do rúk templárov a tí sa stali jeho strážcami. Relikvia mala byť súčasťou ich pokladu až do ich zániku a to, kde sa dnes nachádza, nie je známe.
Pohár z ónyxu
Podľa záznamov gréckeho historika Olympiodorusa, ktorý žil v 5. storočí, bol Svätý grál objavený pri výkopových prácach robotníkmi, ktorí pracovali pre svätú Helenu. Matka rímskeho cisára Konštantína dala v roku 325 nášho letopočtu prekopať Golgotu - kopec, na ktorom bol v Jeruzaleme Kristus ukrižovaný v nádeji, že nájde jeho hrob, čo sa nakoniec údajne podarilo. V tomto období mali pracovníci naraziť aj na posvätný kalich, ktorý potom vzali do Ríma. Tu zostal až do momentu, keď mesto v roku 410 napadol a dobyl kmeň Vizigótov. Relikviu v strachu, že sa dostane do rúk barbarom, Rimania presunuli do anglického Glastonbury. V tomto momente sa príbeh o jeho ďalšom osude opäť rozchádza.
Známa je legenda o tom, ako sa dostal do rúk kráľa Artuša, ktorý tento zázračný kalich spolu s rytiermi okrúheho stola chránil. Niečo iné si však myslí britský autor Graham Philips, ktorý napísal knihu Hľadanie svätého grálu. Relikvia sa mala dostať do rúk anglickej rodiny, ktorá žila na Whittingtonskom zámku. V 19. storočí ho mali ukryť do jaskyne na neznáme miesto.
V roku 1920 pod zrúcaninou kaplnky v Shrewsbury našli zašlý pohár vytesaný z ónyxu. Jeho vek sa uhlíkovou metódou nedal presne zistiť, no všetko nasvedčovalo tomu, že bol veľmi starý. Po rokoch skúmania odborníci z Britského múzea však prišli s tvrdením, že nádoba pravdepodobne pochádza z prvého storočia a používala sa na masti či vonné oleje.
Bol z dreva?
Odborníci sa zhodujú, že skôr ako z kovu bol Ježišov kalich vyrobený z olivového dreva, pretože takéto riady boli v Kristových časoch bežnou výbavou domácností v Jeruzaleme. Jeden taký drevený kalich sa do Británie dostal pod menom Nanteoská čaša. Rodina z Wallesu ho uchovávala vo svojom sídle Nanteos potom, čo ho dostala od istého mnícha so slovami „chráňte ho, dokedy ho cirkev neuzná za vlastný“ - píše Justin Griffin v knihe Svätý grál, legenda, história, dôkazy.
O drevenom pohári kolovala legenda, že keď ho v roku 1909 vystavili v priestoroch zrúcaniny kláštora Strata Florida, veľmi pršalo. Len čo vzácny artefakt vytiahli na svetlo sveta, nádherný slnečný lúč prenikol mrakmi a prestalo pršať. Všetci svedkovia mu začali pripisovať zázračnú moc a nikto ani na sekundu neváhal, že to nie je Svätý grál. O čaši ľudia tvrdili, že je vyrobená z dreva svätého kríža a preto má nadprirodzené liečivé účinky. Dnes sa jej zvyšky nachádzajú v Národnej knižnici vo Walese.
Grál je v Španielsku
Niektorí historici si však myslia, že skutočný pohár z poslednej večere nikdy neopustil Palestínu. Keď v roku 1910 v Sýrii našli strieborný pohár, ktorý nazvali Kalich z Antiochie, mnohí archeológovia práve tento kúsok považovali za pravý grál. Nádoba má na sebe strieborné zdobenie, ktoré bolo na kalich na znak úcty pridané až v prvom storočí po Kristovi. Najnovšie výskumy však ukazujú, že skôr ako grál by to mohla byť stojaca olejová lampa.
Iná verzia hovorí, že ho ako kalich pri bohoslužbách používal svätý Peter a po ňom ďalší pápeži až do roku 258, keď cisár Valerián rozpútal prenasledovanie kresťanov a popravil pápeža Sixta II. Kalich sa potom cez rímskych vojakov dostal do Španielska a dnes je vo vlastníctve Katedrály vo Valencii. Cirkev a historici po celom svete práve v tejto čaši vidia Svätý grál z Poslednej večere. Kalich z červeného achátu totižto zodpovedá popisu sv. Hieronyma a výskumy dokazujú, že pochádza z oblasti Palestíny a Egypta a vznikol medzi 4. st. pred Kristom a 1. st. po Kristovi.
Santo Caliz de Valencia je uložený na zlatom podstavci s 27 perlami, 2 rubínmi a 2 smaragdmi. Nie sú mu zatiaľ pripisované žiadne zázračné účinky a na veľké sklamanie ani nezaručuje nesmrteľnosť. V roku 1982 s týmto kalichom odslúžil omšu a napil sa z neho pápež Ján Pavol II, ktorý ale v roku 2004 zomrel. Tajomnosť a sila Svätého grálu však možno tkvie v niečom úplne inom, ako v nesmrteľnosti. Veď kto by túžil žiť naozaj večne?