Účinkovala v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Chlapi neplačú a tiež v divácky úspešných filmoch Muzika a Domáca opatera. Mnohí ju však poznajú najmä ako starú Blažkovú z Hornej Dolnej. Pre Nový Čas Nedeľa herečka prezradila zopár pikošiek zo zákulisia života obyvateľov svojráznej dedinky, a nielen to.
Aká bola vaša cesta do Hornej Dolnej?
Kľukatá a cez prekážky. Pozvali ma na kasting, a potom mi zavolali, že ma nevybrali. Som vraj na postavu starej Blažkovej mladá! (smiech)
Zmenili potom názor?
Neskôr som sa dopočula, že Petra Polnišová presvedčila režiséra, že medzi tie babky–komparzistky z Hornej Dolnej treba aj niekoho, kto má trošku skúsenosti. Keď sme potom začínali nakrúcať, naozaj to bolo tak, že som tým ženičkám radila: „nesmej sa, nepozeraj sa do kamery...“
Dajú na vaše rady?
Dajú. Tie ženy sú veľmi šikovné, od prvého momentu sme jedna veľká rodina. Napríklad, keď som bola trochu chorá a kašľala som na pľaci, popoludní už jedna prišla s bazovým sirupom, druhá mi doniesla lekvár z čiernej bazy s jablkami, ďalšia slez nebadaný - alebo ako ony hovoria - z neba daný. Stačilo, aby Petra spomenula, že jej malí synčekovia sú chorí, hneď jedna babka doniesla plné vrecúško byliniek, aby chalanom uvarila čaj. A keď niektorá napečie napríklad buchty, prinesie zopár aj na nakrúcanie.
Vymieňate si aj recepty?
Samozrejme, v pauzách „varíme“ ostošesť! Téma varenia je na dennom poriadku.
O čom ešte klebetíte?
Napríklad o rodine. Ale nie že by sa ženy sťažovali na svojich chlapov! V našom veku sú to skôr debaty o tom, že tu ma bolí, tu ma pichá... V Novej Lehote, kde sa seriál nakrúca, akoby zastal čas. Ľudia si musia pomáhať, lebo tam kým príde sanitka, trvá to aj 20 minút. Majú o sebe prehľad, kto sa ako cíti, kto je chorý, ako sa kto má.
Ako tamojší ľudia vnímajú televíznu slávu?
Akoby to ani nevnímali! Je tu jeden malinký obchod, jedna malá krčma, ktorá je otvorená len popoludní.
Nezávidia si navzájom? Predsa len, jeden sused hrá, iný úlohu nedostal...
Zo začiatku boli trošku klebety. Ľudia, ktorí tomu nerozumeli, si mysleli, že komparz berie ktovieaké veľké peniaze. To nie je pravda. Ale tí ľudia tam nejdú pre peniaze. Tešia sa, že sa tam niečo deje. Po filmovacej pauze sa vždy tešia, že sme konečne prišli. Vraj, keď sme tam, život v dedine je veselší.
Neprekáža im, že filmári narúšajú ich pokojne plynúci život?
Ľudia sa s filmármi skamarátili a berú ich ako rodinu. Skôr im možno zo začiatku prekážalo, keď im turisti vbehli až do dvorov nerešpektujúc ich súkromie. Fajčia im pred bránkou, odhadzujú špaky na zem a domáci to potom musia zametať.
Roky hráte v ochotníckom divadle. Užívate si filmovanie?
Moja prvá skúsenosť s kamerou bol absolventský film Marty Ferencovej, v ktorom som dostala rolu upratovačky. Zahrala som si po boku pána Milana Lasicu. Pamätám si na prvú klapku, mala som vstúpiť do bytu, zaklopala som teda na dvere a pán Lasica mi otvoril. Najprv som sa hneď medzi dverami potkla a vzápätí som sa „zabrblala“. Vravím si, nič to, ideme ešte raz. Tak som sa nachystala, vošla energicky dnu a expresívne odohrala svoju repliku. Všetko bolo super. Na to vybehla pani režisérka a vraví mi: „Dani, to nemôžeš takto kričať na pána Lasicu!“
Zaskočilo vás to?
Čoby! Pozrela som sa na oboch a ohradila som sa: „Čo nemóžem, čo nemóžem? Šak sa na neho pozri, ja sa ho normálne bojím!“ Pán Lasica sa na mňa pozrel a zrazu, akoby mu padla maska z tváre. Zistila som, že je milý, skvelý človek a dlho sme si potom pokecali o divadle. V ďalšej scénke som ho mala vycápať kravatou po tvári. Tak som sa rozohnila, až to nevydržal a začal sa smiať. Tentoraz to zas pokazil on. Bolo to super nakrúcanie. Po čase mi v Markíze ponúkli hrať v Ordinácii v ružovej záhrade malú postavu panej na trhu.
Viem si vás živo predstaviť...
Pravdupovediac, najprv mi režisér vraví: „Prečo zavolali vás? To nemôže hocikto hrať, ja tu mám 50 študovaných herečiek!“ No ale, zahrala som trhovkyňu tak, ako bolo v scenári, a keď som prišla na ďalšie nakrúcanie, prišiel za mnou režisér: „No vyzerá to, že tu budete s nami dlhšie.“ Spýtala som sa, že prečo. Vraj všetkým ste sa páčili! A tak ma dali hrať bufetárku. Z trhu som prešla do bufetu.
Vhupli ste z ochotníckeho divadla rovno medzi profesionálov. Aké to bolo?
Predtým som hrala 25 rokov amatérsky divadlo a zrazu som sa ocitla na jednom pľaci s veľkými hereckými hviezdami. Keď som si sadala po natáčaní do auta, tak mi rástla tá moja hlavička. Hovorím si wow, dneska som natáčala so Zdenkou Studenkovou alebo s Kramárom či s Vajdom. Potom som si potľapkala po hlave: kľud, kľud, ráno ideš do práce medzi svoje ženy a sliepočky do hydinární.
Do hydinární?
Áno, pracovala som 30 rokov v hydinárskych závodoch, predtým po maturite aj vo Vojenskej politickej akadémii Klementa Gottwalda. Skončila som totiž ekonomický odbor na poľnohospodárskej škole. V hydinárňach som neskôr pracovala na skrátený úväzok, aby ľudia nepoukazovali, že nie som celý pracovný čas v robote. Ale z práce mi neubudlo, len mi krátili mzdu. Keď pán riaditeľ videl, že to stíham aj za tie štyri hodiny, prifaril mi ďalšiu robotu. Už som nebola len ekonómka od chovu, ale aj vedúca farmy nosníc.
Ako ste to všetko stíhali – nakrúcanie, divadlo a zamestnanie?
Ani neviem. V práci mi vychádzali v ústrety. S divadlom som pochodila kus sveta. Boli časy, keď som si ani dovolenku nemusela brať, lebo sa to považovalo za reprezentáciu mesta. Niekedy bolo ťažké rozhodnúť sa, čomu dať prednosť. V roku 2002 som mala možnosť nakrúcať s rakúskym režisérom Michaelom Hanekem. Vybrali ma do prvého pásma, ani som nevedela, čo to je. Vysvitlo, že desať komparzistov bude hrať s najväčšími francúzskymi hviezdami. Lenže na ten istý termín padol aj zájazd s divadlom do Brazílie. Musela som sa rozhodnúť.
Čo ste si vybrali, film alebo divadlo?
Keď som doma oznámila, že som sa rozhodla pre Brazíliu, mama mi povedala: „Ja som vedela, že to bude divadlo!“ A to napriek tomu, že som si polovicu letenky musela zaplatiť z vlastného, lebo na to neboli peniaze. Ale dva roky som žila zo zážitkov, ktoré som si z Južnej Ameriky priniesla. Pochodila som s divadlom Disk a s divadlom SkRAT mnoho krajín – Francúzsko, Poľsko, Nemecko, Maďarsko, Rusko, Dánsko...
Nechceli ste hrať v profesionálnom divadle?
V živote mi to nenapadlo. Mala som svoju prácu a divadlo. Som hrdá na to, že som amatérska herečka. V divadle Disk, kde s nami spolupracovali profesionálni režiséri, dramaturgovia, výtvarníci, som hrala tridsať rokov. Potom som 10 rokov účinkovala v profesionálnom nezávislom divadle SkRAT v Bratislave, kde sú úžasné osobnosti. Tam ma aj s Vítkom Bednárikom, bratom Jožka Bednárika, zavolal režisér a autor divadelných hier Dušan Vicen. Teraz spolupracujem s divadlom Yarmat, ktoré založil Vítek Bednárik v Dolných Orešanoch, a najnovšie účinkujem v Divadle Astorka, kde hrám v predstavení Náš človek.
Nemali ste neprajníkov v zamestnaní, keď ste toľko cestovali a nakrúcali?
Ja som o tom v práci veľmi nerozprávala. Len sa ma opýtali, kde som bola, čo sme hrali... Pripadala by som si, akoby som pred tými ľuďmi machrovala. Raz so mnou robil rozhovor jeden novinár. Poobzeral sa po mojej kancelárii a vraví mi: „Tu to ani nevyzerá, že tu robí nejaká herečka! Žiadne plagáty tu nemáte.“ Prišlo mi to smiešne, neviem si predstaviť, že by za mnou prišli kolegovia z hydinární s faktúrou a na stene by visela moja fotka. Ja som prácu a divadlo oddeľovala.
Napokon ste ale museli z trvalého zamestnania odísť. Prečo?
Majiteľ podniku chcel šetriť, tak došlo k prepúšťaniu. Po 30 rokoch som zostala bez práce. Kúpila som si štetku a začala som maľovať izbu. Hore, dole, hore, dole. Na to mi zavolali z divadla Pôtoň v Bátovciach, ktoré je jediné profesionálne divadlo na vidieku, a začala som s nimi spolupracovať.
Takže ste neboli dlho bez roboty...
Ja som nebola bez roboty, len bez peňazí! (smiech) Lebo v divadle platili len za odohrané predstavenie. Ale neuveríte, zachránila ma životná poistka, ktorú som si prezieravo naštelovala tak, aby som ju ukončila v 52 rokoch. Keď sa ma pýtali, prečo si to nepredĺžim do šesťdesiatky ako moje kolegyne, povedala som, že cítim, že vtedy budem potrebovať peniaze. Ľudia boží, mne vtedy naozaj prišli peniaze. Niekedy sa až bojím vlastných myšlienok, všetko, čo vyslovíme, sa nám časom splní. Peniaze mi pomohli prežiť a potom som dostala ponuku do seriálov Horúca krv, Chlapi neplačú a ďalšie úlohy.
Napriek tomu, že nie ste vyštudovaná herečka, o hereckú prácu núdzu nemáte...
Režisérka Ferencová mi raz povedala: „Vieš, Dani, na Slovensku je veľa hercov, no nie sú typy. Je veľa typov, a nie sú herci. A ty si aj typ, aj herec.
Spoznávajú vás ľudia na ulici?
Áno, dosť často. Asi som so svojimi kilami a „naturálnou“ postavou neprehliadnuteľná! (smiech) Pred časom sme nakrúcali v kúpeľoch a išla som s jednou známou herečkou na kávu. Mňa zdravili a ju nie. Ja som im povedomá, mýlia si ma so susedou, predavačkou, bufetárkou.
Hoci máte dosť pestrý život, predsa len vám nebolo dopriate mať vlastnú rodinu – muža, deti. Nie je vám to ľúto?
Nevydala som sa, zostala som slobodná. Mám brata a sestru a v rodine máme plno detí. Som štvornásobná krstná mama a trojnásobná krstná babka. Žijem s mamou, je to moja opora, keď mám veľa práce, tak sa stará o domácnosť. Túžila som mať veľkú rodinu, nakoniec mi to bolo dopriate cez divadlo.
