Ešte nedávno ste boli starým mládencom a zrazu je z vás jeden z najznámejších otcov na Slovensku. Ste dnes iný, ako dajme tomu pred piatimi rokmi?
V zásade ani nie, akurát som v istých veciach zodpovednejší. A ešte som o päť rokov starší. (smiech)
Vo februári ste oslávili štyridsiatku a zdá sa, že máte všetko, po čom môže chlap túžiť... Krásnu ženu po svojom boku, dve deti, úspešnú kariéru... Či mali ste aj smelšie plány, ako bude váš život v tomto veku vyzerať?
Človek by vždy mal mať nejaké plány, ktoré by ho mali posúvať dopredu. Aspoň ja som ten typ, že nechcem zastať, akýkoľvek druh stagnácie, uspokojenia v štýle „ako je mi dobre“, to je pre mňa neprijateľné. Určite bolo mnoho vecí, ktoré som do štyridsiatky nemal vyriešené či naplnené, kde som sa mohol viac snažiť... Ale týkalo sa to viac kariéry. V zásade to bolo krásnych štyridsať rokov, takže nejaká extrémna depresia z bilancovania tam nebola.
Nela potlačila v posledných rokoch pracovné aktivity takmer na nulu, u vás je to ako u aktuálneho živiteľa rodiny naopak?
Skôr som potlačil svoje voľnočasové aktivity, golf, stretnutia s kamarátmi museli ísť bokom a spolieham sa na to, že to tak nebude navždy. Prvé roky sú asi ťažké pre každého, pre Nelku, pre mňa, pre naše deti.
Nela si však na vás takto vlani posťažovala pred novinármi: „Stále je niekde v spoločnosti, hráva golf, chodí von s kamarátmi...“ Ako je to teda s tým potláčaním?
Ona to tak nemyslela. Ide najmä o prácu, či už v divadle, dabingu alebo v televízii, všade som obklopený ľuďmi. Myslela to tak, že neustále som v kolektíve a, samozrejme, mnohí moji kolegovia sú aj moji kamaráti. A Nelka ako mama musí stále byť doma. Samozrejme, môžem za ňu zaskočiť, ale to gro musí odtiahnuť sama. V týchto veciach nemá na výber.
Takže v posledných rokoch ste viac kočíkovali alebo ťahali golfový vozík?
Nie, nie, od narodenia Hektora išiel môj golf o 70 percent dole. Jasné, niektorým turnajom sa nedá vyhnúť, či už spoločensky, alebo často aj pracovne. Nie je to teda stopercentná zábava.
Pracovný golf nemajú len biznismeni?
Nie, lebo golfové turnaje sa aj moderujú, čo je často aj môj prípad.
Po narodení Liany ste chceli trochu menej točiť Oteckov. Podarilo sa, či ste v tomto smere len naivne dúfali?
Dúfal, ale je to mašinéria. Keby boli Oteckovia len seriál o mne, asi by sa s tým dalo lepšie hýbať, urobiť si kedykoľvek pauzu, ale mám tam rodinu, týka sa to veľa ľudí. Sú však momenty, keď môžem povedať, že teraz potrebujem byť doma, ideme k doktorovi na prehliadku a v tomto mi vychádza produkcia veľmi v ústrety. Takže veľká vďaka im.
Nela sa bez toho, aby po tom túžila, stala doslova hrdinkou, keď sa jej podarilo bez pomoci porodiť priamo v aute. Prekvapilo vás, ako to zvládla? Vedeli ste o nej, že je taká silná, rozhodná, chladnokrvná?
Je to pre mňa ťažká otázka, už ani nemám chuť vracať sa k tomu. Viem, že Nelka je vo vypätých situáciách veľmi silná, no napriek tomu ma prekvapila. Určite klobúk dolu pred ňou, aj keď mohlo to byť všetko inak, bezpečnejšie.
Tá pani laktačná poradkyňa, ktorá za to všetko mohla, sa ešte pohybuje okolo Nely?
Verím, že nie. Bola to jedna z mojich požiadaviek.
Ako zareagoval Hektor na príchod nového člena rodiny?
Preňho je to bábo. Netuším, ako na súrodencov reagujú iné deti, mnohí kamaráti mi hovorili, že niekedy je to ťažké, že staršie z detí z toho nemá vždy radosť. Myslím však, že Hektor to zvláda úplne úžasne, aj ju pohladká a určite si nemyslím, že by sa nejako zásadne trápil.
Nakoľko sa vaše dve deti líšia?
Zaujímavé je, ako rýchlo človek zabúda na to, aké to bolo predtým... Medzi Hektorom a Liankou nie je veľký rozdiel a napriek tomu som bol prekvapený, aká je drobučká. Pýtal som sa sám seba: To bol aj Hektor taký? Nesnažíme sa ich porovnávať, i keď sú tu drobnosti. Hektora som vedel lepšie uspať, s Liankou je to horšie, ale fakt neviem, či to s ním nebolo rovnaké, keď bol úplne maličký.
Starých rodičov vyvažujete momentálne zlatom?
Starí rodičia z jednej aj druhej strany robia, takže je to náročnejšie. Ale áno, mnohokrát sú obrovská pomoc a niektoré situácie by sme bez nich len ťažko zvládali. Sú úžasní, spravia všetko, čo môžu.
Ste doma v noci podelení na mužskú a ženskú partiu?
Áno, vychádza to zo situácie, tým, že ja nedojčím, tak Lianke v noci veľmi neviem pomôcť.
Kedysi ste súťažne plávali, začali ste Hektora už intenzívne privykať na vodu?
Áno, už pred rokom a závažné plávanie ho čaká práve toto leto. Uvidíme, je šikovný, no myslím, že je trochu iný typ ako ja, podľa mňa bude viac silový. Uvidíme, aké športy bude robiť.
Vraj ho fascinujú lokomotívy. Ste pravidelnými návštevníkmi na stanici v Ivanke pri Dunaji?
Boli sme tam párkrát, ale skôr sme pri Hlavnej stanici v Bratislave, tam je väčší frmol. Tu by som sa chcel veľmi poďakovať rušňovodičom, naozaj sa nám nestalo, aby niektorý prešiel okolo nás bez toho, aby zatrúbil, blikol alebo aspoň zakýval.
Zrejme vás spoznávajú.
To asi nie. (smiech)
Dvojnásobným otcom ste sa stali neplánovane rýchlo po sebe. Robia si z vás kamaráti žartíky, že do roka a do dňa do tretice...?
Ani veľmi nie. Tým, že všetci moji kamaráti sú starší a deti majú už dlhšie, tak to pre nich až také čudné nie je. Aj keď jasné, kde-tu niekto utrúsi, že takýmto tempom...
Máte celkom šťastie na takzvané nekonečné seriály, roky ste boli v Paneláku, potom v Búrlivom víne, teraz sú to Oteckovia. Cítili ste už po prvých natočených dieloch, že to bude robota nadlho?
Neviem, či sme o tom takto rozmýšľali, podľa mňa takto mnoho hercov nerozmýšľa.
Neverím.
Naozaj. Skôr sme rozmýšľali, či sa to bude ľuďom páčiť, lebo to je väčší problém, ako to, či ide o robotu nadlho. Samozrejme, je to tam niekde sekundárne, ale na prvom mieste je otázka: Bude to dobré? Bude to sedieť divákom? Pamätám sa, že keď sme sa o tom rozprávali s Vladom Kobielskym, hovorili sme si, že tam medzi nami funguje príjemná chémia. Odhadnúť však, či bude seriál úspešný, je v našich pomeroch veľmi ťažké.
Po tých rokoch ste sa to nenaučili?
Nie. Nerozumiem slovenskému divákovi. Jediné, čo si pamätám, pred nakrúcaním som hovoril, že keď sa budú vážne situácie lámať viac na srandu, tak to bude lepšia cesta, než lámať to na veľkú drámu a ťažobu. Keď sme to točili, myslel som, že by to mohlo zafungovať, ale vychádzal som skôr z atmosféry na pľaci. Treba povedať, že úspech, aký Oteckovia majú, to nepredpokladal nikto.
Hráte tam chlapíka, z akého sa v realite ženy práve netešia. Aj ste sa snažili pochopiť tohto zadubenca?
Ani nie pochopiť... Mne on vo veľa veciach nepripadá čudný, poviem si, že je normálny. A vidím to aj na reakciách ľudí. Mnohí za mnou prídu a povedia: „Vy ste ako môj otec!“ Myslím, že tie jeho reakcie či názory možno má v sebe každý chlap, i keď v menšej miere. Musím tiež povedať, že na mojej postave sa mi veľmi páči, že rodina je preňho základ všetkého a robí pre ňu maximum. To je na ňom sympatické. Podľa mňa má veľa dobrých vlastností, akurát zakrytých jeho úletmi.
Nepribrali ste vďaka tým hodinám stráveným vo svojej seriálovej pizzerii?
Občas sa stane, že si tam dám pivo či pizzu, ale myslím, že mám zhruba tú istú hmotnosť, ako keď som Oteckov začal točiť.