Martin Hanus kedysi patril k tým, čo verili v nevinu odsúdených siedmich Nitranov. Teraz vydal knihu Hra sa skončila, v ktorej tvrdí úplný opak. Čo donútilo zmeniť názor novinára na kauzu Cervanová?
Kniha Martina Hanusa vynáša na svetlo výpoveď svedkyne Viery Zimákovej, ktorá sa priatelila s viacerými z odsúdených Nitranov a bola svedkyňou Ľudmilinho znásilnenia i vraždy. Magnetofónové pásky s viac než 4-hodinovou nahrávkou výpovede z 22. februára 1980 sa našli v českom archíve bezpečnostných zložiek v Kaniciach. „Dnes sa tak môžeme všetci definitívne presvedčiť, či sa kriminalisti snažili pod brutálnym nátlakom vynútiť falošné svedectvá, ako to roky s mediálnym úspechom tvrdili odsúdení Nitrania. Alebo či policajti hľadali skutočnú pravdu o páchateľoch strašného zločinu a všetky reči o policajnom gestape, o ktorom hovorila obhajoba, boli len hrou vrahov na oklamanie verejnosti,“ píše Hanus v knihe.
Prípad vraždy
• Študentku medicíny zavraždili v noci z 9. na 10. júla 1976. Večer sa zabávala na diskotéke v internátoch v bratislavskej Mlynskej doline.
• Jej telo našli 14. júla v riečke Čierna voda v obci Kráľová pri Senci.
• V roku 1977 zúfalá matka Cervanovej napísala prezidentovi Gustávovi Husákovi s prosbou, aby niečo spravil s vyšetrovaním, ktoré tápe.
• Prípadu sa ujíma skúsený pražský vyšetrovateľ Eduard Pála.
• V r. 1981 obvinili z vraždy siedmich mužov z Nitry.
• V r. 1982 boli odsúdení: Miloš Kocúr (24 rokov), Milan Andrášik (22 rokov), Roman Brázda (20 rokov), Stanislav Dúbravský (18 rokov), František Čerman (12 rokov), Pavol Beďač (8 rokov), Juraj Lachman (4 roky).
• Československý generálny prokurátor podal v r. 1990 sťažnosť proti rozsudku, ktorú Najvyšší súd akceptoval. Všetci odsúdení sa dostali na slobodu a začalo sa verejne hovoriť o tom, že nie sú páchateľmi, ale obeťami komunistickej policajnej mašinérie.
• V r. 2004 Krajský súd v Bratislave potvrdil ich vinu, čo zopakoval o dva roky neskôr aj Najvyšší súd. Ten Andrášikovi a Kocúrovi sprísnil tresty a museli sa vrátiť za mreže. Dnes sú už všetci na slobode.
Splav: Nepriestreľné alibi?
(Krátený úryvok)
Prípad Viery Zimákovej-Vozárovej je dodnes azda najsilnejším tromfom obhajoby. Zimáková totiž po predošlých priznaniach v septembri roku 1981 zaslala polícii potvrdenie o tom, že od 7. júla do 16. júla 1976 bola spolu s asi 30 študentmi na vodáckom výcviku Lekárskej fakulty UK, kde splavovali rieku Hron. A preto v žiadnom prípade nemohla byť 9. júla v Bratislave.
Celá konštrukcia vyzerá podľa rozšíreného mediálneho obrazu naozaj absurdne: Zimáková sa mala podvečer nenápadne vzdialiť z tábora v Revištskom Podzámčí na hlavnú cestu, odtiaľ sa vybrať stopom 150 kilometrov do Bratislavy, v UNIC klube sa spolčiť s nitrianskou partiou, ktorá uniesla Ľudmilu Cervanovú, zúčastniť sa na zvrhlom žúre, kde sa oddávala dobrovoľnému sexu, kým ďalší znásilňovali Cervanovú, potom byť svedkyňou vraždy v Kráľovej a ešte pred šiestou hodinou ráno sa stihnúť vrátiť do stanu, aby si nikto nič nevšimol, a ďalej pokojne splavovať Hron.
Lenže takto podsúvaný obraz je skreslením reality. Dňa 10. júla, teda v sobotu, mali účastníci lekárskeho splavu oddychový deň. Ak Zimáková odišla z Revištského Podzámčia popoludní v piatok s tým, že sa zabaví na diskotéke v Bratislave, vedela, že v sobotu jej splav nikam neujde, pretože bude až v nedeľu. Zimákovej nikto nepotvrdil alibi na piatkový večer ani to, že by s niekým prespávala tú noc v stane. Ak to teda zhrnieme, Zimákovej výlet do Bratislavy pôsobí síce zvláštne, ale už neznie neuskutočniteľne ani tak absurdne.
Čo povedala svedkyňa Zimáková?
(Krátený úryvok)
Keď bola vraj v internáte, Brázda jej povedal, že dole na parkovisku má auto, a požiadal ju, aby išli spolu na žúr. Do auta nasadli okrem Brázdu aj Čerman a blondín vyššej postavy, ktorého Zimáková nevedela jednoznačne identifikovať. Následne opísala drámu: na ceste medzi internátom a zastávkou Brázdovo auto zastavilo a Čerman s blondínom vtiahli dnu neznáme dievča, ktoré sa bránilo a volalo o pomoc: „Nechajte ma, pustite ma!“ Brázda naštartoval, rýchlo išiel po Osmolovovej ulici smerom k mestu. Unesené dievča bolo cestou smutné, prosilo, aby ho pustili, že sa ponáhľa na vlak do Košíc za svojím milým alebo starými rodičmi.
V centre sa zastavili v nejakom hostinci, zašli po alkohol, v aute ostal len Čerman, ktorý dával pozor na dievča. Mladíci priniesli jednu-dve fľaše vína, dievča potom zaviezli do rodinného domu niekde na kraji Bratislavy. Muži vystúpili z auta, prešli cez bránu, do domu vošli zboku. Dom bol prázdny. Brázda sa k dievčaťu správal agresívne, dievča sa bránilo. Najskôr sa popíjalo víno. Čerman išiel so Zimákovou do vedľajšej izby, bol k nej surový, chcel docieliť pohlavný styk, ona to vraj odmietla.
Všetci sa zdržali do ranných hodín, potom dievča naložili do auta a vyrazili smerom na Nitru. Zastavili na neznámom mieste, dievča niekam odviezli, vrátili sa s tým, že vec je vybavená, a pokračovali v ceste na Nitru. Zimáková vo fotoalbume ukázala, že tým dievčaťom bola Ľudmila Cervanová...
Martin Hanus, autor knihy Hra sa skončila o kauze Cervanová: Ako novinári sme zlyhali, nechali sme sa klamať vrahmi!
Kedysi ste patrili k novinárom, ktorí verili v nevinu Nitranov. Prečo? Ako vlastne vznikli tieto pochybnosti, keď boli právoplatne odsúdení...
My novinári sa neraz posmievame ľuďom, ktorí sú schopní uveriť celkom nezmyselným konšpiračným teóriám. Lenže pravda je, že ani my nie sme od tejto pasce uchránení. Bol som súčasťou prostredia, kde sa viacerí novinári tomuto prípadu venovali, boli presvedčení o nevine Nitranov a na základe ich rozprávania a textov som tomu takisto uveril. Veľkú rolu zohrala aj postava Františka Čermana, jedného z odsúdených, ktorý je inteligentný, kultivovaný a navyše značne sugestívny človek. Čermanovi sa podarilo presvedčiť mnohých ľudí z umeleckých či novinárskych kruhov, že celé vyšetrovanie aj súdne procesy boli zmanipulované. On hral svoju hru, no je našou zodpovednosťou, že sme jemu a ostatným naleteli, stratili akýkoľvek odstup, zanedbali sme novinárske štandardy a výsledkom bola mediálna katastrofa.
Čo vás viedlo k tomu, skúsiť sa na vec pozrieť ešte raz. Kde sa vynorili tie prvé pochybnosti o tom, že pravda môže byť naozaj taká, ako to tvrdilo vyšetrovanie?
Bol to sled istých okolností, ktoré ma napokon doviedli k tomu, že napriek počiatočnému odmietaniu som si prečítal dve knihy Petra Tótha o kauze Cervanová. Zažil som šok, postupne som zisťoval, že o celej kauze som mal úplne nepresné vedomosti. Sám som sa do toho ponoril, naštudoval som si spisy aj súdne rozhodnutia, hovoril s viacerými ľuďmi a dospel som k názoru, že súdy mali veľmi silné argumenty, keď Nitranov odsúdili. Keď som o tom napísal text, ozvalo sa mi veľa ľudí a aj vďaka tomu sa podaril nečakaný objav nových dokumentov v českých archívoch. Dnes tak vieme presne zrekonštruovať, ako policajti prišli na stopu nitrianskych mladíkov, čo to bola vlastne za partia, ktorá sa usilovala o protekciu z najvyšších miest.
Je výsluch Zimákovej pre vás práve tým faktom, na ktorom sa to všetko láme?
To si nemyslím. Skôr by som povedal, že objav zvukového záznamu tejto najranejšej, štvorhodinovej výpovede Viery Zimákovej len definitívne dokazuje, že policajti pod vedením českého kriminalistu Eduarda Pálku si žiadne výpovede nevynucovali, ale postupovali úplne štandardne. Dnes sa o tom môže každý presvedčiť, keďže nahrávka aj jej rozsiahly prepis sú sprístupnené.
Veľa sa hovorilo o tom, že sú to obete režimu, na ktoré hodili tento ohavný zločin... Že to bol vykonštruovaný prípad, proces. Po oboznámení sa s vyšetrovacími spismi to vidíte ako?
Po tom, čo som sa oboznámil so všetkými dnes prístupnými dokumentmi a hovoril s mnohými ľuďmi aj svedkami tej doby, som presvedčený, že je to celkom naopak: títo ľudia sa nielen dopustili ohavného zločinu, ale ďalšie roky robili aj s pomocou straníckych konexií všetko pre to, aby zmarili spravodlivosť. Keď padol komunizmus, pochopili, že môžu z toho profitovať, a tak sa začali tváriť ako obete komunizmu a s touto maskou oklamali časť médií aj verejnosti.
Nitrania majú stále v médiách i vo verejnosti svojich zástancov, aj vašich bývalých kolegov, priateľov. Vyčítal vám niekto to, že ste sa „otočili“? Alebo sa aj medzi nimi už našli pochybovači otvorení prehodnotiť svoj doterajší postoj?
Iste, minulý rok som čelil výčitkám, prečo som to vôbec otvoril a nenechal to na pokoji. Z prostredia odsúdených sa tiež šíril chýr, že si ma kúpili sudcovia a prokurátori. Ale to bolo príliš smiešne na to, aby tomu niekto uveril. Vnímam však, že atmosféra sa veľmi mení, mnohí ľudia, ktorí kvôli nám novinárom dlho verili tejto konšpiračnej teórii, začali vďaka novo zverejňovaným faktom pochybovať a klásť si nové otázky.
Niektorí z odsúdených sú známi verejným vystupovaním a „bojom“ za svoje očistenie. Kontaktoval vás už niekto z nich v súvislosti s vašou knihou alebo článkami z poslednej doby?
Áno, ale nerád by som to konkretizoval, nešlo o nič vážne.
Niektorí odsúdení sa objavujú aj na spoločenských akciách, nedávno boli pozvaní na večierok, kde bol medzi hosťami aj prezident. Je to podľa vás v poriadku?
Spoločenská akcia, na ktorú narážate, určite nebola v poriadku. Predpokladám však, že prezident vôbec netušil, že sa ocitne v blízkosti odsúdených, ktorí tam boli verejne ocenení. Napokon, poradca prezidenta, bývalý predseda Ústavného súdu Ján Mazák mi poskytol do knihy cenný rozhovor.
Obhajcovia Nitranov poukazujú o. i. na fakt, že prešli detektorom lži a ten ukázal, že nevraždili, ani Cervanovú neuniesli. Ako si to vysvetľujete? Nie je tam niekde vzadu stále tá pochybnosť, čo keď sú naozaj nevinní?
V prvom rade platí, že žiaden advokát by nesúhlasil s tým, aby jeho klienti podstúpili detektor s rizikom, že neprejdú. Examinátor z USA, ktorý sem bol pozvaný na testovanie, bol navyše vo svojej krajine spochybnený kvôli inému prípadu. Teda to, že prešli detektorom, už dnes ako argument vôbec neobstojí. Vo svetle všetkých zverejnených aj nezverejnených informácií, ktoré o tomto prípade mám, som presvedčený, že siedmi Nitrania boli odsúdení spravodlivo.
Veríte, že vaša kniha i predošlé knihy Petra Tótha môžu dať konečne bodku za touto kauzou, alebo tu bude stále hra na dve pravdy a pochybnosti?
Dnes už v tejto kauze neexistuje súboj akýchsi dvoch rovnocenných právd. Fakty a dôkazy sú v tomto prípade jednoznačné, druhá strana verí už len konšpirácii, ktorú možno ľahko vyvrátiť. Ale, samozrejme, konšpirácie si žijú svojím životom, takže ani táto nikdy celkom nezanikne. Len jej už našťastie nebude veriť viac ľudí, než by to bolo znesiteľné.
