Aké boli vaše pocity po vstupe do domu?
- To sa nedá vyjadriť slovami, je to hrozné. Aj to všetko, ako tam prebiehalo na tej rekonštrukcii. Ťažko sa to znášalo.
Ako to postupovalo?
- Tak ako to majú v spise, ako to prebiehalo. Kto išiel prvý. Veľmi zle sme to prežívali, aj pán Kuciak. Sme radi, že je to za nami.
Čo polícia simulovala?
Videli sme polohy tiel naživo. Videli sme to aj na fotografiách. Chvalabohu, že sú v čiernobielom, lebo inak by nám asi hrozila psychiatria.
Imitovali tam aj pohyb páchateľa?
Ako sa mal pohybovať, ako vnikol, kde stál.
Mali ste z vyšetrovacieho pokusu pocit, že to niekam vedie?
- Tí, čo tam boli, mala som z nich pocit, že im na tom záleží. Snažia sa, pokiaľ na nich nebude vplyv nejakých vyšších miest. Dá sa im veriť.
Koľko ľudí bolo v dome?
- Vyšetrovatelia, balistici, technici. Strašne ťažké to bolo. Keď som si predstavovala jedného, druhého, ako to bolo. To sa nedá opísať.
Bolo v dome všetko naaranžované podľa daného večera?
- Áno, aj elektrina. Prešli sme si to za bieleho dňa a potom sme si to prešli naostro potme. Aké mohli byť uhly, pohľady.
Kto zomrel ako prvý?
- Vraj moja dcéra Martina a Janko bol ten druhý.
Bol vrah vo vnútri, keď prišli domov?
- Oni to nekonkretizovali. Môj pocit je, že on ich už tam čakal.
Mali ste nejaké otázky, na ktoré nechceli odpovedať?
- Nie, na všetky otázky odpovedali. Napríklad mali pochybnosti, či prešiel cez zatvorené dvere, či cez otvorené. Oni určite dom nezamykali.
Pociťujete väčšie šance na dolapenie vraha?
- Desať percent viac. Doteraz som bola 50 na 50. Vzhľadom na to, ako k tomu pristupovali a fakt im na tom záleží.
