A hoci o popularitu dnes príliš nestojí, súhlasil s rozhovorom pre Nový Čas Nedeľa. Bolo nám cťou...
Nedávno ste oslávili 84 rokov. Ako vnímate tých osem krížikov?
Na prežité roky spomínam s veľkou vďačnosťou. Ďakujem tam tomu hore, že mi doprial dožiť tento vek, a tak mi umožnil vnímať všetko to, čo som do 84. roku prežil. To je žriedlo mojej vďačnosti.
Vrásky pribúdajú, ale oči a duša asi nestarnú...
Prednedávnom som absolvoval operáciu očí a naraz som znovu objavil svet. Svetlo, tieň, farbu, čítam malé písmenká... Ale prišiel som do kúpeľne, aby som sa oholil, a pozerám – ježišmária, aký dedo sa to na mňa díva zo zrkadla?! Sivý zákal sú milosrdné šminky!
Musím vám však skloniť poklonu, pán Kvietik. Vyzeráte ako štramák, roky vám tuším pristanú.
Ďakujem pekne.
Spomínate často na to, aký život ste prežili?
Viete, raz istý pán povedal, že netreba spomínať. Pre mňa je príliš cudzie prijať túto úvahu, pretože si myslím, že spomienky sú niečo, za čo sa človek nemá hanbiť. Naopak, popierať svoj život tým, že nie som ochotný spomínať, to je pre mňa neprijateľné. Etapy môjho života nazývam schodíkmi šťastia. A tých schodíkov šťastia som mal neúrekom.
Prezraďte aspoň jeden.
Keby som začal detstvom, prostredím, okolnosťami a ľuďmi, ktorí ma obklopovali, to by bol môj prvý schodík šťastia. Brány do dvorov boli otvorené, lúky voľné, ľudia dobrosrdeční a láskaví. To všetko asi pramenilo z vedomia, že sú na seba odkázaní. Život na dedine prinášal tento ľudský prvok spolupatričnosti, vzájomnej pomoci a úcty. Ďalším schodíkom bolo veľké šťastie na profesorov na osemročnom gymnáziu v Lučenci. Prišiel som tam ako 11-ročný chlapec z Dolných Plachtiniec. Istý čas som bol z veľkého mesta vystrašený. Musel som sa o seba starať sám, bol som zodpovedný sám za seba a to som si odniesol aj do hereckej profesie. Ďalším, tretím schodíkom šťastia boli vynikajúci pedagógovia na VŠMU – zakladateľ slovenského divadelníctva Ján Borodáč, Oľga Borodáčová, Gustáv Valach a Július Pántik. Čo si môže človek viac želať, ak sa náhodou jeho túžba a sen chcú naplniť v profesii, ktorá sa volá herectvo. A v týchto schodíkoch šťastia by som mohol pokračovať...
Vaše prvé herecké vystúpenie na doskách, ktoré znamenajú svet, bolo vraj na plachtinskom majálese.
Neboli to dosky, ale pažiť. Mal som päť rokov a v plachtinskom háji som spieval pesničku Letí, letí roj ponad milej dvor... Bolo to v nádhernej prírode, vo vinohradoch. Vôkol agátové stromy a na nich priviazané stuhy. Pre malého chlapca rozprávkový svet.
Z malého chlapca vyrástol veľký herec. Patrili ste vždy medzi neodolateľných fešákov. Iste ste dostávali množstvo listov od obdivovateliek.
Veľmi veľa som ich dostával najmä po filme Sám vojak v poli, v ktorom som hral hlavnú úlohu baróna Goldringa, rozviedčika. Bolo to denne vyše stovky listov. Poštár mi odkázal, že sa dá preložiť, pretože toľko pošty vláčiť nebude! Nemohol som však sám preberať poštu, pretože som buď filmoval, hral v divadle, alebo bol som odcestovaný. Takže selekciu robila moja svokra. Keď som prišiel domov, ukázala na kôpky listov: „Na toto musíš odpovedať hneď, na toto o dva týždne, toto má čas a toto si nevšímaj.“
So svokrou ste si museli náramne rozumieť, keď mala vašu dôveru nazrieť do listového tajomstva...
Moja svokra bola boží človek. Tam hore bol pripravený zaprášený trónik pre svokry a keď zomrela tá moja, tak ho oprášili a ona tam teraz sedí. Túto príhodu som už síce veľakrát hovoril, ale opäť spomeniem, ako mi raz moja svokra ukázala list, aby som si ho prečítal. Kostrbatým písmom tam stálo: „Vážený pán Kvietik! Práve sa mi narodil syn. Chcela by som, aby bol taký múdry a odvážny, mocný a nepriestrelný ako Vy v tom filme Sám vojak v poli. Preto sme sa aj s mojím starým rozhodli, že mu dáme meno Goldring Lakatoš!“
Darmo, keď film zarezonuje, aj filmová postava sa dostane medzi pospolitý ľud...
Stávalo sa, že na mňa ľudia pokrikovali na ulici. Pamätám si, ako som šiel do divadla okolo Tuzexu, kde práve postávali olašské Rómky ovešané zlatom a zdravili ma: „Dobré ráno, súdruh Goldring! Dáme lacnejšie bony!“
Lichotilo vám, keď vás na ulici ľudia spoznávali?
Nikdy som sa nebránil, keď ma niekto pohladil, objal alebo podal ruku. Ak povedal na moju adresu pár milých slov, netváril som sa, že mi to nelichotí. Keď v nitrianskom Divadle Andreja Bagara hrali predstavenie Tisícročná včela, pozval ma vtedajší riaditeľ Ján Greššo na pódium ako filmového predstaviteľa Sama Pichandu. Ľudia tlieskali, tlieskali a tlieskali... Bol som dojatý a vravím im: „Veľmi si to vážim, ale nerobte to! Lebo sa asi vrátim...“ Aplauz je najväčší honorár.
Čo vám bráni v tom, aby ste sa vrátili na divadelné dosky?
Človeku to, samozrejme, chýba. Biorytmus bol nastavený inak a naraz je človek trochu vydesený. Môj odchod z divadla v roku 1996 mi uľahčil jeden z najväčších hercov, akí sa na Slovensku kedy narodili - Karol Machata. Odohrali sme spoločné rozlúčkové predstavenie. Tým, že sme desať rokov sedeli spolu v šatni, v posledných rokoch sme debatovali aj na túto tému. Čoraz častejšie sme si hovorili, že asi by sme mali skončiť. Takto predčasne sme sa vyrovnávali s faktom, že raz to príde. Urýchlili to okolnosti, ktoré nastali.
Aké okolnosti?
Poviem to takto: Pozeráme sa s manželkou na televíziu a tam sa odohráva niečo, čo mapuje súčasný svet. Podvedome sa pozrieme na seba a povieme si: „Toto už nie je svet pre nás...“
Nie ste náhodou zatrpknutý?
Zatrpknutý?! Vôbec nie, to ja nepoznám! A ak na niečo spomínam napríklad pri rodinných oslavách, nikdy nie z pocitu bolestínstva. Môj 22-ročný vnuk Marek vtedy povie: „Dedo ide hovoriť legendy!“ Lebo pre nich sú to legendy.
Lenže bez legiend by nebola história...
Naposledy sme pozerali spolu Medenú vežu a zrazu sa Marek na mňa zadíval a hovorí: „Dedo, bolo to fantastické! Vy ste to nehrali, vy ste to žili!“ Vystihol absolútnu podstatu. Nebolo treba, aby nám režisér vysvetľoval charakter postavy. Jediná vec, čo bolo treba, bolo uveriť.
Neboli dôvodom odchodu do dôchodku aj ataky na vašu osobu súvisiace s tým, že ste boli poslancom SNR?
Pochopil som to ako súčasť politického boja. Ale aby to bol až taký, aby vám siahali pomaly na život? Čosi také som v divadle nezažil. Nikdy som nebol v žiadnej strane, hoci som sa nikdy netajil tým, že ma oslovil program SNS. Milujem Slovensko, svoj národ, ale nie tak, že nenávidím všetko okolo. Som patriot, mám veľký vzťah k rodnej zemi, ale nemám problém s Čechmi, s Maďarmi. Mal som priateľov najväčších českých hercov: Radovana Lukavského, Rudolfa Hrušínského, Josefa Vinklářa, Radka Brzobohatého, Josefa Bláhu, Luďka Munzara... Chodil som do Budapešti na predstavenia velikánov maďarského herectva, akými boli Tamás Major, Ferenc Bessenyei, Eva Rutkay. Mal som aj to šťastie nakrútiť dva filmy v Mafilme s maďarskou herečkou Mari Töröcsik.
Herectvo sa v rodine Kvietikovcov uchovalo vďaka vnukovi Matúšovi. Je vaším vnukom, ale zároveň kolegom. Ste prísnym kritikom alebo láskavým dedom?
Chcem sa dívať objektívne a chcem mu hovoriť pravdu.
A aká je tá pravda, ak ide o vlastnú krv?
Viete čo? Videl som všetky Matúšove divadelné predstavenia. Študoval v Anglicku a raz mi poslal nahrávku, kde účinkuje ako herec. Bol som veľmi prekvapený. Díval som sa naňho, a hoci som nič nerozumel, lebo to bolo po anglicky, zaujal ma jeho prirodzený prejav. Lebo prirodzený prejav sa rovná pravdivý. No a potom jedného dňa, keď sa vrátil z Anglicka, vraví mi: „Dedo, priprav ma na herecké skúšky...“
Prekvapilo vás to?
Veľmi. Vtedy sme začali viesť dialóg v inom zmysle. Povedal som mu: „Matúš, môžeš mať talent veľký ako Eiffelovka, ak nemáš príležitosť, tak ti to nebude nič platné. Všetko závisí od príležitosti – aký materiál dostaneš do rúk, akého budeš mať režiséra, akých partnerov...“ A keď neskôr hosťoval v Divadle Astorka Korzo '90 v Einsteinovej žene, povedal som mu po premiére: „Matúš, to je schodík šťastia a dar Boží hrať s pani Zitou Furkovou, však?“ Je veľké šťastie hrať s partnermi, ktorí vás podržia, doprajú vám a chcú vám pomôcť.
Prepáčte, ale stále mám pocit, že divadlo vám chýba. Alebo naozaj ste urobili hrubú čiaru za herectvom?
Niektoré pravdy sú nemenné. A ak sa menia, tak sa vymýšľajú. Mal som filozofiu, že nemusím zomrieť na javisku. Odísť v pravý čas považujem tiež za umenie. Pretože ak trpí herec na javisku, tak trpí aj divák v hľadisku. Hoci je pravda, že keď pozerám dobrý film a vidím tam bravúrnych hercov, vravím si: „Byť tak medzi nimi! “ Napriek všetkému si myslím, že som odišiel v pravý čas.
Vo filme ste naposledy účinkovali v snímke Rozhovory s nepriateľom v roku 2007. Keby vás oslovili do nového projektu, postavili by ste sa pred kameru?
Postavil a povedal nie!
Nechýba vám ani spoločenský život?
Od toho som uchránený, lebo – zaplať pánboh – nepatrím medzi celebrity. Na doskách SND som prežil 39 rokov a nikomu som nič nezávidel. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale v niektorých prípadoch, aby celebritou bol ten, čo číta správy... tak to pardon. Mám trochu iný názor na to, v čom spočívajú umelecké a iné hodnoty. Už som povedal, že mojím druhým chrámom je príroda. A hoci sa mi skrátil krok, nezoslabil sa môj obdiv k tomuto chrámu. Neodišlo to, čo príroda pre mňa znamená – úcta a zázračnosť. Keď sedím a pozerám sa na hory, na lúku, na kopec, hovorím si: „Všetko môžu ľudia urobiť, len do cyklu prírody nemôžu vojsť. Môžu ju ničiť, ale to, že je jar, potom príde leto, jeseň, zima, do tejto zázračnosti nevstúpia. Nemôžu zrušiť ani preložiť úchvatný koncert, ktorý v septembri znie v našich horách.“
