V seriáli Oteckovia hráte mamu malému Marečkovi. Je to úloha ako každá iná, alebo je pre vás niečím výnimočná?
Nie je jedno, čo a v čom herec hrá, ale v podstate v každom projekte sa snaží vydať zo seba maximum, aj v tom, ktorý sa mu až tak nepozdáva. Aspoň u mňa to tak je. Finálny seriál v televízii nepozerám, neviem, akú má dejovú líniu, poznám len svoje obrazy, ktoré hrám. A to platí aj o Oteckoch.
Seriálová Petra, ktorú stvárňujete, je poriadna fúria. Podobáte sa jej v niečom?
Vôbec, som úplne iná a úplne inak by som v živote konala ako ona. Nemám s ňou naozaj nič spoločné.
Vlastné deti zatiaľ nemáte. Priali by ste si už bábätko?
Určite, ale neplánujem si ho. Keď príde, bude tu, ale nemyslím na to intenzívne. Určite by som však deti v živote chcela.
Dnes rodia aj štyridsiatničky. Vaša mamina vás mala v šestnástich rokoch. Viete si predstaviť, čo to asi muselo pre ňu byť?
Neviem, určite to nebolo ľahké, keď deti majú deti. Ale stávalo sa to, veď kedysi mávali ľudia deti skôr. A záleží aj na tom, aké zázemie to dieťa doma má. A my sme ho s mamou u jej rodičov, teda mojich starých rodičov, mali. Vychovávali ma do šiestich rokov, kým mama nezmaturovala.
Spomínate si ešte, aký bol život u starých rodičov?
Bola som stredobodom celej rodiny. V dedine Poráč (okr. Spišská Nová Ves), kde som vyrastala, som zažila okrem mojich starých rodičov ešte aj prababku a pradedka. Chodila som do škôlky a pamätám si, že som vždy bola vyobliekaná v bielych pančuškách, šatách a s mašľami vo vlasoch, čo som neznášala. Starká ma viedla k poriadkumilovnosti a v škôlke ma dávali učiteľky druhým deťom za vzor. Mali sme statok, ráno som pila kozie mlieko a neviem, či je to aj vďaka tomu, ale mám dobrý základ a choroby sa mi vyhýbajú. A preto, že som bola z umeleckej rodiny, sa u nás vždy spievalo. Môj pradedo hrával na heligónke, na husliach, cimbale a vždy bolo veselo a plno ľudí okolo. Ja som tiež dostala malé husle a musela som na nich cvičiť, tak isto na heligónke a v podstate som vyrastala na folklóre.
Od folklóru vás rodina, najmä babka s dedkom, nasmerovala po gymnáziu na medicínu. Prečo?
Nechceli, aby som pokračovala v umeleckej činnosti, lebo v tom nevideli perspektívu a nie každému sa podarí dostať na VŠMU. Ale ja som vedela, že je to moja cesta, len som sa trochu zľakla, keď ma všetci od toho odrádzali. Tak som si povedala, že niečo vyštudujem, a potom si budem robiť svoje. Maturovala som z biológie a chémie, tak som ich išla študovať na prírodovedeckú fakultu do Bratislavy. Až tu som sa odhodlala na zmenu. Medzi skúmavkami v laboratóriu som trpela. Mali sme jedného pána profesora, ktorý to na mne videl. Keď ostatní robili pokusy, mne kázal spievať. Videl, že nie som šťastná. A raz mi povedal, aby som mu sľúbila, že sa budem snažiť zo školy odísť, lebo tam iba strácam čas. A to ma dosť povzbudilo.
V seriáli Oteckovia ste partnerkou rozvedeného muža Marka, ktorý pendluje medzi bývalou a súčasnou rodinou. Čo hovoríte na takého chlapa?
Nemám osobnú skúsenosť s takými mužmi, ale mám priateľku, ktorá ju má. Jej muž žil paralelne dva rovnaké rodinné životy. Ženy rovnako oslovoval, kupoval im rovnaké darčeky... Rok o tom nevedela, ale potom sa to prevalilo a nebolo to príjemné. Myslím si, že mám šťastie, že nič také riešiť nemusím.
Po škole sa vaša mama vydala za vášho nevlastného otca Pukluša. Raz ste sa vyjadrili, že je to najlepší otec na svete. Pamätáte si, keď ste ho po prvý raz stretli?
Prišiel k nám a mal dlhé vlasy. (Smiech) Je to veľký sympaťák a najzodpovednejší človek, akého poznám. Učieval sa so mnou a vďaka nemu viem matematiku dodnes. Vždy, keď som sa potrebovala v živote rozhodnúť, čo robiť, on bol prvý, komu som telefonovala. Teraz sa po prvý raz stalo, že už nie je on prvý, komu telefonujem, ale môj partner Paľo. Má také skúsenosti a životnú filozofiu, že on je teraz človekom, od ktorého si dám poradiť. Nikto doteraz nemal u mňa takú výsadu, aby som ho považovala za inteligentnejšieho ako môjho otca.
Kde ste stretli svojho Pavla?
Pri nakrúcaní Oteckov. Je kameraman. Zaujímavé je, že vždy keď idem niečo robiť, tak okrem toho, že sa na to teším, ma viac zaujíma, prečo ma tam vesmír poslal, prečo som tú prácu dostala a čo mi to má dať. A teraz som bola tiež zvedavá, prečo mám robiť v tom projekte. No a keď som sa s Paľom stretla, vedela som, že on bol tým dôvodom...
Myslíte si, že to bol osud?
My sme sa stretli a ja som takmer spadla z nôh. Tá jeho osobnosť, to, čo z neho vyžaruje... Povedala som si, že tak toto nie je len tak. Tento človek mi zmení život. Stretli sme sa a o päť minút sme už išli nakrúcať seriál. Mala som ho plnú hlavu. V prestávke išli všetci na obed a my sme si sadli na lavičku a rozprávali sme sa a odvtedy sme nonstop spolu. Neviem si predstaviť, že by bolo ešte niečo osudovejšie ako on. Bol to pre mňa dar po tom všetkom svinstve, ktorým som pred časom prechádzala...
Čo vás na ňom tak očarilo?
Úplne všetko. Životná filozofia, životný štýl, múdrosť, ktorú má. Prešiel kus sveta, veľa sa naučil a to ho pozdvihlo do vyššieho levelu. Vidí veci úplne inak, nie je malicherný, neposudzuje ľudí... Dal si takú šesťročnú duchovnú cestu. Prešiel Srí Lanku, Indiu, Peru. Niečo si z týchto krajín priniesol a teraz si to overuje v praxi a funguje to.
Ako dlho ste teda spolu?
Od augusta minulého roka. Som doňho veľmi zamilovaná. Každý večer a ráno ďakujem Bohu, že mi do života priniesol muža, akého som si priala.
Bývate už v jednej domácnosti a chcete vzťah aj ďalej posunúť?
Áno, bývame spolu. Keď stretnete osudového človeka, tak je to vážne.
Bude svadba?
Bude, ale ja neviem kedy. Rozprávali sme sa o svadbe, ale nie o termíne.
Prezradíte, koľko má rokov?
Je odo mňa starší o desať rokov, takže má 44.
Je rozvedený a má aj deti?
Nechcem za neho rozprávať o jeho súkromí.
Predstavili ste ho už aj rodičom?
Pravdaže, a oni keď vidia, že som šťastná ja, tak sú šťastní a spokojní aj oni. Dokonca aj babka ho prijala, hoci je konzervatívna. Paľo sa vyjadril, že cesta k babičke trvala o dve hodiny dlhšie ako k rodičom, ale nakoniec sa to podarilo. (Smiech)
