Ovláda dva svetové jazyky a oslovovali ju piatimi krstnými menami. Pri spomienkach na život počas druhej svetovej vojny sa pani Zlatke dodnes tlačia slzy do očí...
Bratislavský byt babičky je plný fotiek a spomienok. Málokto by však uveril, že táto čiperná žienka oslávi o pár mesiacov 88 rokov. Tvrdí, že za to, ako super vyzerá, vďačí svojim trom deťom, ktoré sa o ňu vzorne starajú. Plynule hovorí francúzsky, nemecky a žije si svoj spokojný život v kruhu rodiny a priateľov. Jej život však nebol vždy taký pokojný. Kedysi, keď bola ešte malé dievča, bol plný strachu a bolesti.
Francúzsko
Ako šesťročná sa pani Zlatka dostala so svojou mamou Emíliou a štyrmi súrodencami - Jankom, Vilkom, Emíliou a Charlottkou, z Horných Rykynčíc (okr. Krupina) do Francúzska. „Išli sme za otcom, ktorý tam odišiel za prácou. Zamestnal sa vo fabrike na výrobu papiera v Ballancourte, kde aj býval. Vtedy to bola väčšia dedina neďaleko Paríža. Dovtedy som otca poznala len z fotky, pretože keď som sa narodila, doma už nebol. Ale veľmi mi chýbal. Bola som ich piate dieťa. Volal sa Samuel Taška a bol kováčom. Po prvý raz sme sa zvítali až vo Francúzsku a odvtedy som bola jeho miláčikom,“ spomína pani Zlatka.
Okupácia
Keď nemecké vojská v roku 1940 dobyli a obsadili Francúzsko, mala Zlatka desať rokov. Paríž si vtedy osobne prišiel pozrieť aj samotný diktátor Adolf Hitler.
„Chodila som už do školy a na vlastné oči som videla Hitlera po príchode do Paríža. Ľudia stáli po oboch stranách cesty a sledovali, ako sa vezie ulicami spolu so šéfom gestapa Hermannom Göringom v otvorenom aute. Hitler bol vážny, stál a hajloval, Göring sedel. Francúzi sa vtedy Nemcov báli, a tak ich len medzi sebou potichu oslovovali hanlivo ,Les boche‘.“
Otca odvliekli
Vojna priniesla ľuďom predovšetkým strach o holý život. Boli to ťažké časy. „Nemci potrebovali ľudí na výrobu zbraní, a tak brali mužov-cudzincov so sebou. Aj nášho otca odvliekli a tvrdili, že sa postarajú aj o jeho rodinu. Vtedy už brali a odvážali Židov do koncentračných táborov, a tak nebolo isté, či sa aj o nás nechcú tak ,postarať‘ ako o nich... Pamätám si, že k nám prišiel na bicykli jeden človek z fabriky a povedal, aby sme sa rýchlo zbalili a odišli. To najnutnejšie sme naložili na malý nákladiak a odviezli sme sa do Paríža na stanicu, kde sme mali auto aj s kľúčami nechať. Bola noc, nastúpili sme na vlak a odišli do Lotrínska. Putovali sme z dediny do dediny, až sme sa usadili v dedine Semécourte. Boli tam prázdne domy, lebo Francúzov, ktorí nesúhlasili s nemeckou okupáciou, vyhnali. Nasťahovali do nich nemecké rodiny a jeden z domov pridelili aj nám,“ hovorí pani Zlatica.
V jej novom bydlisku pod okupačnou správou platil striktný zákaz rozprávať po francúzsky - na ulici, v kostole, v škole, v obchode... „Do školy som začala chodiť s nemeckými deťmi a nemčinu som sa musela učiť od základov. Mala som však výbornú učiteľku, ktorá učila francúzštinu a nemčinu. Vedela, že som Slovenka a že po nemecky neviem. Bola veľmi zlatá, lebo keď sme mali predmety, ako bol dejepis, podala mi kanvičku a poslala ma na koniec dediny k jednej babičke po mlieko. Ale keď bola matematika, tak ma už volala pred tabuľu: Lora, kommen! Rátať bolo jednoduchšie, ako rozprávať dejiny po nemecky. Zaujímavé bolo, že v škole v Ballancourte ma volali Aurelie, v lotrinskom Semécourte po nemecky Lora alebo Jeannine a doma Zlatica, hoci v rodnom liste mám písané Zlata. Takže som za život mala päť krstných mien!“ smeje sa pani.
Dobitý Vilko
V lotrinskej dedinke však prežila slovenská rodina krušné chvíle. „Najstarší brat Janko odišiel do československých jednotiek v Británii, Vilko bol doma. Raz sedel na schodoch pred domom, keď okolo išiel na motorke nemecký vojak a v sajtke viezol dôstojníka. Zrazu zastali a Vilka začali mlátiť pelendrekom a kopali do neho hlava-nehlava, pretože nehajloval. Keď sme s mamou počuli krik, vybehli sme pred dom, čo sa robí. Vilko ležal zakrvavený na zemi v hrozne zlom stave,“ spomína pani Zlatka so slzami v očiach a dodáva, že odvtedy mal brat nielen psychické problémy, ale aj problémy s pamäťou. „V určitých momentoch nevedel, kto je, a niekedy nepoznal ani mamu...“
Biblia
Ale nie všetci nemeckí vojaci boli zlí. Asi rok nato ich prišlo do dediny veľa. Vojaci spali vonku v stanoch, vyššie šarže si hľadali ubytovanie v domoch.
„Vždy sme mali jednu izbu prichystanú ako hosťovskú. Bolo tam čisto a na obruse na stole ležala Biblia, ktorú si mamička zobrala zo Slovenska. Prišiel k nám pomenší dôstojník, poprezeral si izbu, položil ruku na Bibliu a povedal, že u nás zostane. Bol veľmi slušný, príjemný, a keď zacítil vôňu z kuchyne, lebo mamička výborne varila, začal sa u nás aj stravovať. Každé popoludnie pravidelne niekam odchádzal. Nedalo mi to, a tak som ho jedného dňa špehovala. Vošiel do kostola a po chvíľke som doň vošla aj ja. Sedel za organom a prekrásne na ňom hral. Vtedy sme si uvedomili, akú úlohu zohrala Biblia na stole. Jedného dňa však poňho prišli a viac sme ho nevideli.“
Pištoľ pri hlave
Keď boli veľké letecké nálety a lietadlá všetko bombardovali, musela rodina pani Zlatky bežať do betónového bunkra, ktorý stál na konci záhrady. „Raz sme tam utekali, keď bola naša mamička veľmi chorá, a museli sme ju tam niesť. Uložili sme ju a čakali, čo sa stane. Prečkali sme tam dva dni. Zrazu prišli esesáci a začali nás vyháňať celí splašení, lebo sa už blížili Američania. Mama ležala, ťažko sa jej dýchalo. Mala problémy so srdcom. Vilko prosil dôstojníka, aby nám dal čas, lebo mama je chorá. „Žiadne prosím,“ zreval na neho Nemec a priložil mu pištoľ k hlave. Mamička začala plakať a posielať nás preč, aby sme sa aspoň my zachránili. Pár krokov od esesáka stál ďalší vojak, ktorý nás počul rozprávať sa po slovensky. Pošuškal mu niečo do ucha, ten zložil pištoľ a dal nám päť minút, aby sme s mamou odišli,“ opisuje dramatické chvíle babička, ktorá dodnes netuší, čo mu vojak pošepkal.
O vlások
Taškovci sa potom presunuli do mesta Nancy, kde v škole na matracoch prečkali pár dní. Stade putovali do ďalšej dediny, v ktorej strávili dva týždne ukrytí v pivnici. „Bolo v nej len uhlie a zemiaky. Jedli sme ich každý deň. Američania sa blížili, Nemci už zutekali, ale na kopci zostal jeden nemecký vojak a ten strieľal z dela, pokiaľ mal náboje. Raz sme začuli strašný rachot. Nevedeli sme, čo sa deje. Až neskôr sme zistili, že tesne pri našich dverách sa zastavil náboj z dela. To určite nebola náhoda, ale zázrak, že nevybuchol. Oslobodili nás Američania. Bol to nádherný pocit. Rozdávali žuvačky, čokoládu, teplé jedlo, keďže bola zima. Od nich sme sa potom aj dozvedeli, že po poslednom náboji a výstrele z dela sa nemecký vojak zastrelil,“ spomína pamätníčka.
Na Slovensko sa rodina pani Zlatice vrátila rok po vojne, v máji 1946. „Tam nás už čakal brat Janko. V septembri som oslávila 16 rokov, ale otca sme už nikdy viac nevideli. Vedeli sme, že ho Nemci odvliekli do Poľska a tam aj zomrel. Ako, to sme sa už nedozvedeli,“ uzatvára smutné spomienky pani Zlatka.
