Do svojho životopisu si môže napísať, že viedol také hviezdy ako Dominika Cibulková či Daria Kasatkinová. Momentálne pôsobí ako šéftréner trnavskej Empire Tennis Academy a osobný kouč Ukrajinky Anheliny Kalininovej. V rozhovore pre denník Šport si nebral servítku pred ústa a odpovedal aj na pálčivé témy.
Na otázku, či na okruhu WTA panuje nevraživosť a žiarlivosť odpovedal jasne: „Áno, samozrejme. V tenise je veľká konkurencia a vzťahy sú v mnohých prípadoch na bode mrazu,” myslí si Pláteník.
„Počas devätnástich rokov trénovania som zažil všeličo - veľa neférových vecí od hráčok a ich blízkych osôb. Stávalo sa to aj napriek obrovským posunom v rebríčku, ktoré tenistky pod mojím vedením dosiahli. Vždy som sa nad to dokázal povzniesť a ísť si svojou cestou. Vzťahy však zostanú narušené už navždy,” pokračuje Pláteník.
„Nepovedal by som, že arogantné sú práve najlepšie hráčky. Väčšina dievčat z prvej svetovej desiatky je v pohode. Skôr si myslím, že niektoré tenistky, ktoré nie sú v absolútnej špičke, majú komplex a niečo si možno umelo vytvárajú, čím pôsobia arogantne. Samozrejme, že sú prípady, a je ich veľa, keď sa hráčky nezdravia, lebo majú medzi sebou problém. Je ťažké bojovať proti sebe na dvorci a tváriť sa ako kamarátky mimo dvorca,” vysvetľuje skúsený coach.
"Kedysi sa mi zdalo, že hráčky boli samostatnejšie a vedeli sa viac popasovať s bežnými vecami v živote. Dnešné mladé hráčky trávia veľa času na sociálnych sieťach a sú až príliš rozmaznané a mäkké,” neštítil sa Pláteník a svoje si myslí aj o mužskom tenise:
„Nemyslím si, že na okruhu ATP je to o mnoho lepšie... Aj tam si každý ide za svojím cieľom hlava-nehlava. Každý má svoj tím ľudí a o iných sa nestará. Skôr si myslím, že v prípade konfliktov si to muži vedia chlapsky vydebatovať, zatiaľ čo ženy sa zväčša urazia a je koniec,” nechal sa počuť Pláteník, ktorý za hlavný problém označil rodičov:
„Veľa rodičov nesprávne vychováva deti. Vidina obrovských peňazí a pár dobrých výsledkov z rodičov robí ľudí, ktorí prestanú žiť v realite a uveria v genialitu svojho dieťaťa. Pretláčajú ho a idú za svojím cieľom naozaj hlava-nehlava. Práve oni takto limitujú svoje deti, keďže im často už v jedenástich dovolia prestať chodiť do školy. Všetko postavia na jednu kartu a po prehre hľadajú milión výhovoriek namiesto toho, aby deťom vysvetlili, kde urobili chybu a čo treba nabudúce spraviť lepšie. Tenistom preto často chýba základná výchova a nemajú kontakt s reálnym životom. Sú považovaní za hviezdy a nevedia sa s tým vyrovnať. Žijú v akejsi bubline, v ktorej je bežné nezdraviť, nepoďakovať a správať sa nadradene."