K nečakanému a hrozivému kolapsu prišlo počas generálky tanečnej šou. Odvtedy prešlo 9 mesiacov a známa tvár televízie Markíza pomaly začína uvažovať nad návratom do práce. Exkluzívne pre Nový Čas víkend porozprával o dramatických chvíľach svojho života, keď nespoznával ani vlastnú mamu.
Čo si pamätáte ako posledné pred tým, ako ste náhle skolabovali?
Pamätám si úplne všetko, aj cestu sanitkou. Počas generálky Let´s Dance som sa bol najesť, dal som si hemendex, ktorý som dojedol a už mi bolo nejako blbo. A odrazu som ležal...
Hovoríte, že vám bolo zle. Môžete nám to priblížiť?
Ani neviem, akým spôsobom mi bolo zle, cítil som sa na omdletie, a preto som si išiel ľahnúť. Ale už sa to viezlo - jedna ruka začala byť bez citu, ochrnutá, párkrát som zvracal a potom už prišli záchranári.
Kedy ste cítili najväčšiu bezmocnosť?
Asi presne v tom okamihu, keď som cítil, že sa niečo deje. Predtým mi párkrát tiekla krv z nosa, ale nemal som žiadne iné príznaky. Normálne som fungoval. Deň predtým, než sa mi to stalo, mi odpadli všetky pracovné aktivity, všetky projekty, na ktorých som robil, sa skončili a zostalo iba Let´s Dance. Dovtedy som fungoval úplne naplno, potom prišlo uvoľnenie z kolotoča a bum! To je veľmi zaujímavé.
Prvé dni v nemocnici museli byť pre vás ťažké. Ako si na ne spomínate?
Vôbec nijako, nepamätám si to. Dokonca som nespoznal ani svoju vlastnú mamu. Iba kamaráta Peťa, s tým sa poznám dlhé roky. Aj od ľudí, ktorí boli so mnou v nemocnici, som sa dozvedel, že som hovoril z cesty, ale bavil som všetkých naokolo, ja si to však nepamätám. Postupne sa to začalo upravovať, keď som prišiel do druhej a potom aj do tretej nemocnice, to už bolo v Bojniciach.
Mamina prišla za vami a vy ste vôbec netušili, že je to vaša mama?
Dokonca som ju oslovil iným menom. Hovorím jej, vy niekto musíte byť, ale určite nie ste moja mama.
Neplakala?
To neviem, nikdy som sa jej na to neopýtal, musela sa s tým zmieriť. Asi plakala. Časom som jej začal hovoriť mama a keď som rehabilitoval v Kováčovej, bola pamäť už úplne v poriadku.
Vy ste boli známym vorkoholikom. Myslíte si s odstupom času, že ku krvácaniu do mozgu mohlo prísť z chronickej únavy a z prepracovania?
Neviem, to by ste sa museli spýtať lekárov, ja som im túto otázku nikdy nepoložil. Podľa mňa ani netušia, z čoho sa to môže stať. Ale je to možné. Možno keby som nemal takú prácu, tak sa mi to nestane. Asi veľa práce, inak to nevidím.
Aký je to pocit, keď sa vám z minúty na minútu zmení celý život?
Neviem, takto to naozaj nevnímam, že sa mi z minúty na minútu všetko zmenilo a čo s tým budem robiť. Teraz mám ďalšiu fázu života, ktorú musím nejako skúmať a riešiť, a to je pre mňa to najdôležitejšie, nič iné. Dostať sa z toho a ísť ďalej.
Ako teraz vyzerá váš bežný deň?
Žijem v rodičovskom dome pri Bojniciach. Byt v Bratislave, ktorý som mal prenajatý kvôli práci, som vrátil. Dvakrát do týždňa chodievam cvičiť do kúpeľov na rehabilitácie a inak ráno vstanem, najem sa, pozerám telku a každý deň cvičím. Jednoducho riešim malé bežné veci, nič zložité.
Sledujete stále dianie v šoubiznise, ktorý bol vašou najväčšou vášňou?
Sledujem, samozrejme. Aj moja mama je prekvapená, že viem všetko dopredu, lebo som stále na telefóne. (smiech)
Čo ešte stále nedokážete sám a potrebujete pomoc svojich najbližších?
Mám stále problémy s pravou rukou. Niekedy sa dokáže uvoľniť a byť v pohode - skrátka niekedy funguje normálne a inokedy nie. Napríklad keď prídu na návštevu noví ľudia - napríklad vy - tak si žije svojím vlastným životom, to znamená - cítim v nej zášklby. (smiech) A keď odídete, zas bude v pohode. Lekárka mi povedala, že to je všetko iba v mojej hlave. Chce to čas. Inak zvládam úplne všetko s jednou rukou, ale zvládam. No a pravá noha je pomerne v pohodičke. Celú pravú stranu tela mám stále takú sčasti nehybnú. Zatiaľ ani nepíšem, lebo som pravák. Naučil som sa podpisovať ľavou rukou, ale to je všetko.
Chodíte zatiaľ o paličke. Aké sú prognózy lekárov?
Dokážem prejsť aj bez paličky. Napríklad keď sme na rehabilitácii, prejdem o poschodie nižšie aj bez nej. Rodičia ma podopierajú, alebo idem úplne sám. Lekári nevedia povedať, čo bude. V júni ma chcú opäť pozrieť, napichať ruku, aby sa upravili tie svalové spazmy.
Máte aj chvíľky, že by ste sa najradšej vrátili do práce?
Raz za čas určite. Chystám sa znova pozrieť svojich kolegov. Ale návrat do práce je čosi iné - najprv sa musím dať celý dokopy a potom môžem začať uvažovať nad prácou. Nič iné ako redaktora robiť neviem. Bol som v Markíze 15 rokov. To znamená, že ak nebudem robiť toto, tak naozaj neviem čo. Síce včera som dostal ponuku od kamaráta, že môžem ísť učiť do školy, ale to asi nechcem. Šoubiznis mi trošku chýba, to je jasné. Každý, kto v ňom robil, alebo robí, vie, že to človeku chýba. A chýba mi čoraz viac.
Vašou vášňou bolo robiť rozhovory so svetovými hviezdami, v tom ste boli ako doma. Budete v tom znovu pokračovať? Znamená to aj absolvovať dlhé lety, byť stále na cestách... A angličtinu ste nezabudli?
Keď odletím, tak všetci vedia, že tri dni ma nemajú otravovať, to je najlepšia časť mojej práce a zbožňujem to. Ale či sa k tomu vrátim, to v tejto chvíli netuším. Rád by som, samozrejme, a angličtinu som nezabudol. (smiech)
Ukázalo sa v ťažkých situáciách, kto je váš skutočný priateľ? Pretriedili sa vám kamarátstva?
Jasné, to sa pretriedi. Veľmi veľa ľudí, aj keď som ich odmietol s tým, že nech neprídu, lebo toho na mňa bolo veľa, mi zostalo a sú stále milí. Našli sa však aj takí, ktorí sa ani neozvali, ale neriešim to.
Boli ste vždy veľmi aktívny na sociálnych sieťach a keď prišiel ten osudný moment, písali vám stovky ľudí, ktorí vám držali palce a želali návrat ku zdraviu. Čítali ste tie povzbudzujúce komentáre?
Čítal, aj ich spätne čítam a je to super, ľudia sú strašne zlatí, že na mňa mysleli. Ešte stále mi občas také milé správy chodia.
Mali ste niekedy aj chvíle, keď ste si hovorili, že je nespravodlivé, že sa to stalo práve vám?
Nie, nikdy. Túto otázku nikdy riešiť nebudem, proste sa to stalo. Čo by som z toho mal, keby som nad tým rozmýšľal? Aj tak nič nevyriešim. Na čo je to dobré?
Mnohí ľudia, ktorí zažili skúšky osudu, s odstupom času vravia, že ťažké chvíle ich života boli na niečo dobré. Ako ste na tom vy?
Celá rodina je taká spokojná - otec, mama aj brat sú takí šťastní, že som sa vrátil domov! Som tu už 8 mesiacov a všetci sú radi, tak to je asi to, na čo to bolo dobré. Konečne som dlhšie doma viac ako dva dni v roku ako kedysi, takže rodičia si ma užívajú.
Kto vám najviac pomáha?
Mamina, ocino, brat s manželkou a s dcérkou sú najdôležitejší ľudia, ktorí vždy boli, ale teraz je to mega. (smiech). Brat si 2 týždne po mojej mozgovej príhode zlomil na trikrát nohu. Boli sme vážna dvojka. (smiech) To sú moje najväčšie opory, ktoré som mal aj mám.
A čo vaši kolegovia z Markízy? Chodia k vám na návštevy ?
Veľmi často. Boli za mnou aj v nemocnici, aj v Kováčovej. Nielen tí, ktorí sú na obraze, ale aj tí, ktorí pracujú v zákulisí. Tie kamarátstva mi zostali, a to je super.
Chodievate aj niekam von?
Chodievam do divadla a veľmi chcem ísť do kina, tam som teda odvtedy, čo sa mi to stalo, nebol, bolo by načase. Už viem, čo sa tam deje, aké filmy idú, tak sa teším. Chodievam plávať, s maminou na koncerty, ktoré vybrala, ale inak som doma.
Čo je momentálne vašou najväčšou túžbou?
Dať sa dokopy, to je úplne moja najväčšia priorita. Spraviť niečo s tou pokazenou rukou, aby to bolo v poriadku a potom sa uvidí. Môžem už pomaly ísť robiť aj nejaké rozhovory, ak by som chcel. Tak mi z televízie zatiaľ posielajú aspoň ponuky, aby som mal prehľad, čo sa deje.
