Potom sa na čas z výslnia pop music stratili. V rádiách síce občas zaradili ich šlágre na playlist, no zďaleka ich nehrali tak často ako kedysi. Zdá sa však, že Hečkovci sú späť.
Váš brat Peter, s ktorým ste kedysi spievali, robí stále veľké koncertné programy pre deti. O vás však za posledných 20 rokov veľa počuť nebolo. Až tento rok ste začali koncertovať, je to váš veľký návrat?
Áno, rozhodli sme sa, že opäť začneme koncertovať. Určite však nie tak ako v minulosti, že budeme mať každý deň vystúpenie. Robili sme teraz niekoľko akcií, hrali sme v amfiteátroch, na veľkých pódiách aj na firemných akciách... Ľudia na nás nezabudli, práve naopak, nadšene spievali s nami. Keď sme nedávno hrali s Peťom v Bratislave, boli sme prekvapení, že aj mladí ľudia poznajú naše pesničky, hlavne Taliansky muzikál, Maturitné tablo alebo Mesto snov či pieseň Spútaná láskou.
Takže pauza z vašej popularity nič neubrala?
Myslím si, že tá pauza, hoci bola trochu dlhá, bola fajn. Asi sme teraz vzácnejší. Časy, keď sme boli v jednom kolotoči, sú už za nami. Keď sme vyhrali v roku 1983 Bystrické zvony a Cenu diváka na Bratislavskej lýre, bol to doslova raketový štart. Rok nato som vyhrala zlatú Bratislavskú lýru za pieseň Spútaná láskou a už sa z rozbehnutého vlaku nedalo vystúpiť.
Bratislavská lýra bol významný festival. Muselo to byť úžasné, keď ste získali zlato.
Bolo to neskutočné! Pamätám si ešte dnes, že som do rána nevedela zaspať, bola som z toho úplne paf. Úžasné na tom bolo, že víťazstvom na Lýre sme mali všade otvorené dvere. Zrazu nás všetci poznali.
Nezomlela vás sláva?
Nie, ja som pokorný realista. Nie som typ, ktorý by sa z toho zbláznil. Snažím sa byť nohami na zemi. Nezabúdam na priateľov, ktorí pri mne stáli v dobrom i zlom, ale je to najbližší okruh ľudí okolo mňa. A Peter je taký istý. Nesmierne si vážim a pozdravujem všetkých, ktorí mi fandia a nechávajú mi úžasné odkazy na internete, ale zároveň nerozumiem zlobe dnešnej doby, keď sa niektorí ľudia snažia ubližovať iba z dôvodu, že vôbec existujem. Here I am (Som tu), spievam v jednej z nových piesní z posledného 2-CD Trinásta izba. Hoci je pesnička neznáma, má mimoriadny úspech na našich vystúpeniach a mňa samotnú mrazí, keď ju spievam, cítim úžasnú silu muziky.
Rádiá dnes vaše pesničky veľmi často nehrajú. To musí človeka štvať...
Bohužiaľ, nehrajú. Ale nie zasa všetky. Mám pocit, že rádiá to robia naschvál, že majú svojich vyvolených. Trinásta izba má dvanásť nových skladieb a každá jedna z nich by mohla byť hitom. Na prvom CD sú zase naše najväčšie hity z minulosti. Samozrejme, ak niekoho hrajú štyrikrát za deň, tak má hit. Máme šťastie, že máme obrovské hity, ako napríklad už dnes „zľudovený“ Taliansky muzikál, ale aj Maturitné tablo, Mesto snov, Náhlenie a ďalšie. Na tom môžeme stavať.
Mangiare, dormire, poi cantare e bere, nimi vyučoval lásku starý Rím... Tú pesničku pozná asi každý.
Taliansky muzikál je naozaj megahit. Neexistuje koncert, aby sme ho nehrali dvakrát. Pritom pesnička vznikla úplne náhodou. Boli sme s kapelou „na šnúre“ a zrazu mi z ničoho nič Peťo zaklopal na dvere izby, aby som si vypočula novú pesničku. Začala som spievať refrén a zapáčila sa mi. Vravím, že tam by sa hodil text o Talianoch. Talianski muži, keď vidia peknú mladú babu, vytrubujú, kričia: Ciao bambina! Bella ragazza! Ľuboš Zeman napísal trefný text a pesnička okamžite zľudovela... Ale máme množstvo iných nedocenených hitov, ktoré ľudia nepoznajú. Napríklad Hodiny na starej radnici, reggae - Scenár tuctového príbehu alebo tvrdý rock - Skúsme byť mladí vždy. Mnohí nepoznajú našu tvorbu, myslia si, že Hečkovci, to je len Taliansky muzikál. Je to veľký omyl.
Brat je od vás o 12 rokov starší. Bol pre vás autoritou?
Mám pocit, že doteraz ma berie ako mladšiu sestru. Ale už sa to trochu zlepšilo! (smiech)
Keď ste spolu boli v kapele, občas to zahrmelo?
Vždy sa niečo nájde, ale možno práve preto, že sme súrodenci, nikdy nezapršalo. Ktovie, či by sme sa vrátili na popscénu, keby sme neboli rodina...
Chceli by ste zažiť opäť slávu 80. rokov? Alebo je vám príjemnejšie žiť pomalším tempom?
Neviem, neľutujem to tempo, ktoré sme vtedy nasadili. Prežili sme nádherné roky, keď sme koncertovali s kapelou. Je umenie udržať sa na vrchole tridsať rokov. Treba mať za sebou silných ľudí, ktorí ti veria a umožňujú ti ísť ďalej. Ak ich nemáš, máš problém.
Umenie je prijať situáciu a nezblázniť sa z toho, že už na tom vrchole nie ste.
Áno. Ono je to prirodzené. Ale stále zostávame na našom vysokom poschodí. Keď si založíte rodinu, priority sa zmenia. S bratom sme sa stiahli z koncertných pódií a vystupovali sme pomenej, ale nezmizli sme z pop music úplne. Robili sme pár akcií do roka. Manžel pracuje v počítačovej firme, aj vďaka tomu sme veľa cestovali po svete. V podstate som sa po tých náročných rokoch upokojila, vyhovovalo mi to tak. Mne koncertná hektika zrazu až tak nechýbala. Už som chcela mať svoj pokoj...
V roku 1997 ste odišli do Prahy, kde ste sa aj s manželom Jiřím usadili. Koncertné pódiá ste vymenili za pokojný život manželky a matky.
Túžila som po dieťati, to sa mi splnilo. Mám úžasného 14-ročného syna, venovala som mu všetok svoj čas. Skončila som umeleckú priemyslovku a FFUK, maľujem obrazy – akvarely, oleje. Pop music je veľký stres. Človek by mal poznať hranice. Nedávno som videla jednu pani, ako skolabovala priamo na ulici, vyzeralo to na mŕtvicu. Tak som sa zľakla, že som si povedala: dievča, trošku pribrzdi! Takže aj koncerty s Petrom korigujeme.
Zdedil syn po vás umelecké vlohy alebo je pragmatik po otcovi?
Tomáš má literárne sklony. Som milo prekvapená, aké píše v škole slohy. Chcela som ho dať na klavír, ale videla som, že k tomu nemá vzťah. Je šikovný športovec, hrá tenis. Ale hudbu má rád, pozná azda celú americkú pop music od 60. rokov po súčasnosť. Stále mi púšťa nejaké pesničky a skúša ma, či viem, kto to spieva.
Pozná aj vaše pesničky? Páčia sa mu?
Áno, ale má rád hlavne naše najrockovejšie pesničky, napríklad Zasnený motýľ smútok alebo Skúsme byť mladí vždy. Teraz máme letný hit - Láska z Jamajky, ten sa mu taktiež veľmi páči.
Ako vyzerá deň mamy – speváčky?
Ráno si dám kávičku, zoberiem syna do školy, lebo idem tým smerom na nákup. Keď sa vrátim, dám si druhú kávu, lebo ja neotvorím oči, kým si nedám dve kávy. Naraňajkujeme sa s mužom a potom začínam pracovať. Zariaďujem množstvo vecí okolo domácnosti, domu... Prestavali sme totiž starú vilu z prvej republiky a ešte ju nemáme dokončenú. Manažujem všetky veci okolo rekonštrukcie. Momentálne nemám čas ani na maľovanie. Už bývame, ale ešte treba dorobiť záhradné úpravy.
No veď aj to je kreatívna práca...
Sčasti áno, ale musím sa priznať, že už ma to zaťažuje a unavuje. Navyše, stále viac komunikujem s Petrom ohľadom nových vystúpení, šoférujem do Bratislavy, na koncerty a, samozrejme, aj často skúšame v jeho štúdiu. Bez toho to nejde.
Čo hovorí manžel Jiří na to, že ste sa opäť rozhodli koncertovať?
Celé roky chodil so mnou na koncerty, ktoré robil Peter dva razy do roka na veľkých štadiónoch. Dopraje mi spievanie, ak ma to teší. Môj muž je veľmi tolerantný človek. Manželovi a synovi asi vadí len to, že keď idem na dlhšie preč z domu, nemajú ráno čerstvé rožky! (smiech)
Vydávali ste sa už ako zrelá žena. Čím vás zaujal?
Stretli sme sa na Chopku na lyžovačke. Na rozdiel od neho som oveľa slabší lyžiar, Jiří lyžuje fantasticky. Zaujal ma svojou charizmou, je zo starej školy, čo sa dnes len tak nevidí. Je úžasne galantný.
Džentlmenská výchova?
Jeho dedo bol známy pražský starožitník. Máme doma nádherné portréty rodiny z prvej republiky. Jedna fotografia je akoby zo sfilmovaného Čechovovho Višňového sadu. Je na nej druhý manželov dedko, ktorý bol lekárom na Morave a okolo neho sedí celá rodina pri rozkvitnutých stromoch, všetci oblečení ako ruská šľachta. Navyše, manžel je emigrant, utiekol pred Rusmi v roku 1968. Dlhé roky žil v Anglicku a v Nórsku, takže slušné spôsoby sú mu prirodzené.
Pochádzate z literárnej rodiny. Váš strýko bol známy spisovateľ František Hečko, ktorého román Červené víno je sfilmovaný.
Červené víno je realistický román o rodine môjho otca. Štefan Kvietik tam hral môjho deda a Emília Vášáryová moju babičku a nebohý Vlado Durdík († 53) hral Františka Hečka. Druhý strýko Blahoslav Hečko bol prekladateľ z taliančiny a môj otec Víťazoslav bol básnik a prekladateľ. Prekladal z francúzštiny, španielčiny, nemčiny, ruštiny, srbochorvátčiny, slovinčiny. Dokonca z maďarčiny do slovenčiny prebásnil Petőfiho básne. Posmrtne mu vyšla i zbierka jeho vlastných básní pod názvom Vysvedčenie. Bol prvý, kto preložil z poľštiny do slovenčiny verše slávneho muzikálu Na skle maľované.
O otca ste prišli ako malé dievča. Aký bol?
Mala som desať rokov. Pamätám si ho, ako sedí vo svojej pracovni a okolo neho kúdoľ dymu, do noci prekladal a fajčil. Bol filozofický typ, veľmi inteligentný, dobrosrdečný a vzácny človek. Keď zomrel, bolo to pre mňa hrozné.
Čo sa stalo?
Mysleli si, že je to infarkt, no mal absces v krku.
Chodievate na Slovensko často?
Ako je to len možné, veď tu mám skoro celú rodinu, maminu, brata, sestru Zuzanu... Ale mám rada aj chvíle, keď prídem po čase na chatu v Karpatoch, sadnem si večer do kresla, dám si deci vína a počúvam Franka Sinatru. To milujem.
