Nezamestnanosť približne 7,5 % spôsobila, že čoraz viac fabrík má problém zohnať kvalifikovanú pracovnú silu. Preto mnohé závody otvárajú brány cudzincom. Najviac, vyše 12 000, ich pochádza zo Srbska, po nich nasledujú s 5 000 pracujúcimi Ukrajinci.
Príde aj rodina
V skladoch istého obchodného reťazca v Ilave pracuje čoraz viac ľudí zo zahraničia, najmä Ukrajincov. Medzi nimi aj rodina Vitaliiho Antonenka (48). Najprv prišla na Slovensko na skusy jeho manželka Venera (47) s dcérou Tamilou (24) a neskôr pricestovala aj hlava rodiny. Celý ich dovtedajší život vo veľkom dome sa zrazu zmrštil do jednej izby v ubytovni.
Vchádzame dovnútra a v miestnosti vidíme malú kuchynku, posteľ, stôl a stoličky, skriňu a na nej dva kufre. V nich si doniesli všetko, čo im bolo drahé. Dni rodine spríjemňujú dve andulky, ktoré sa snažia premeniť toto miesto na domov. „Zvyšok našej rodiny, dvaja synovia a malá dcérka, zostal doma. Chceme, aby všetci traja pricestovali za nami, veľmi nám tu chýbajú,“ hovorí mama Venera, ktorá na Slovensku pracuje na pozícii závozníčky tovaru. Jej dcéra Tamila aj s otcom Vitaliim sú skladníci. Na Slovensku sa im veľmi páči. „U vás sú krásni a dobrí ľudia,“ myslí si Venera. „Mentalita Slovákov a Ukrajincov je veľmi podobná, no nie rovnaká. Ukrajinci sú pochabejší. My niečo urobíme a až potom nad tým premýšľame, no vy najprv premýšľate a až potom to urobíte,“ vysvetľuje Vitalii.
Zarobia si pekne
Vitaliiho rodina sa zatiaľ nestretla ani s nevraživosťou zo strany slovenských kolegov. „Nemáme s nimi žiadne problémy, naopak, na začiatku sa nám snažili pomôcť. Firma, pre ktorú pracujeme, sa postarala o všetky úradné záležitosti, aby sme tu mohli pracovať legálne “ prezrádza otec rodiny a dopĺňa ho manažérka zákazky Eva Galková, ktorá im na Slovensku pomohla vybaviť všetko potrebné. „Samozrejme nájdu sa aj takí ľudia, ktorí cudzincov neberú za seberovných, no také problémy sa snažíme rýchlo vyriešiť.“
Keď sa pýtam na porovnanie životnej úrovne a práce na Slovensku a na Ukrajine, skočia mi do reči, že to sa ani nedá porovnať! „Na Ukrajine je veľmi málo dôstojne platenej práce,“ zamýšľa sa Tamila. „Nedávno zvýšili minimálnu mzdu v prepočte na 100 eur v hrubom, nižšie to byť nemôže, ale rozhodne to vo väčšine prípadov nie je ani vyššie. Viac zarábajú možno ľudia v mestách ako Kyjev či Užhorod a chudáci na dedinách majú problém nájsť si okrem farmárčenia vôbec nejakú prácu,“ dopĺňa ju tímlíder firmy Vadym, ktorý na Slovensku žije už štyri roky a z Ukrajiny si postupne priviedol celú rodinu.
Výšku platu, aký dostávajú na Slovensku, prezradiť nechcú, no podľa inzerátu na internete je základná mzda bez bonusov pre skladníka 880 eur v hrubom. „Ak na Ukrajine zarobíme 100 eur a tu napríklad osemkrát viac, tak je to pre nás obrovský rozdiel! Pritom tam je tovar, najmä dovozový, ako autá či telefóny, oveľa drahší ako tu. Peniaze, ktoré zarobíme, posielame deťom, babke, no celej rodine,“ opisuje Vitalii, ktorý zvyšok rodiny vzdialenej 1 500 km navštevuje približne raz za tri mesiace. Pri otázke, či by sa vrátili na Ukrajinu, všetci naraz odmietavo zakývu hlavami a len odpovedia otázkou. „Vy by ste sa vrátili?“
Dôstojný život
V peknom prerobenom domčeku neďaleko Ilavy býva ďalšia rodina, tentoraz ukrajinskí Maďari. Béla Danka (46) sem zo zakarpatského Vinohradia pricestoval so synom Richardom (23) a s manželkou Katkou pred dva a pol rokom. Keďže majú maďarské pasy, pracovné povolenia sa im vybavujú jednoduchšie.
„Mama a otec sú skladníci, ja robím na vysokozdvižnom vozíku,“ hovorí Richard, ktorý si povinnú vojenskú službu odkrútil na Kryme a odišiel iba týždeň pred vypuknutím nepokojov. Otec Béla pracoval na železnici a potom ako pekár, Katka bola cukrárka.
„Na Slovensku sa nám páči, je tu lepšie ako doma. Ako všade, aj tu sa nájdu aj tí zlí, ktorým prekáža, že sme Ukrajinci či Maďari, ale s tým sa stretávame mimo firmy,“ priznáva Richard.
Nepoznal som život
V trnavskej automobilke na nás čaká Samuel Belan (49) zo Srbska, ktorý v závode pracuje v lakovni ako tlmočník, no občas aj v samotnej výrobe. Bol jedným z prvých, ktorí tu začali pracovať. Pochádza z okolia Báčskeho Petrovca, kde žije početná komunita Slovákov.
„Na Slovensko som prišiel pred ôsmimi rokmi, pretože v Srbsku sa nedalo vydržať. Ľudia u nás nemajú na výber, ak chcú uživiť rodinu, musia vycestovať. To bol aj môj prípad,“ začína rozprávanie usmievavý otec 13-ročného syna Benjamina Martina. „Keďže som srbský Slovák, voľba padla na Slovensko, nikam inam som ísť nechcel. Povedal som si, že keď sem prídem, kľaknem si a budem z vďačnosti túto zem bozkávať. Aj tak bolo. V Srbsku som pracoval ako pekár, narobil som sa ako mulica, nepoznal som, čo je to normálny život, a to všetko ani nie za 200 eur. Ceny v srbských obchodoch sú pritom rovnaké a často aj vyššie ako na Slovensku,“ dušuje sa Samuel. Koľko zarába, prezradiť nechce, no priemerná mzda výrobných zamestnancov v roku 2017 bola vrátane príplatkov 1106 € v hrubom, čo vysoko prevyšuje aktuálnu minimálnu mzdu v Srbsku - 175 eur. „Peniaze posielam synovi, šatím ho a podobne. Okrem toho platím domov dôchodcov mojej mame, o ktorú sa nemôžem postarať ja sám, pretože v Srbsku by som to finančne nezvládol,“ hovorí so smútkom v hlase.
V našej krajine začínal ako brigádnik a neskôr pracoval v sadoch s ovocím. V automobilke je už rok a pol a prácu si chváli. Rodina, najmä syn, mu veľmi chýba, no ako sám hovorí, do Srbska sa už vrátiť nechce. „Viete, keď máte 20 rokov, oveľa ľahšie sa vám odchádza z domova, ako keď máte 40. Opustil som zázemie, rodinu, dom, všetko, čo som vybudoval… Musel som tu začať od piky, ale aj tak by som sa už domov nevrátil, necnie sa mi absolútne za ničím, iba za synom, ale ten chce prísť za mnou na Slovensko. Zvykol som si tu. Veď ja v Srbsku nechcem byť ani pochovaný,“ zdôrazňuje na záver sympatický Samuel.
