So speváčkou, ktorá oslavuje pätnásť rokov na našej hudobnej scéne, sme sa rozprávali aj o mužoch, vlastnej rodine a o chvíľach, ktoré ju zmenili.
Veľa spievate o láske, vzťahoch. Na to, aby ste takéto piesne napísali, musíte mať silný citový život a pritom sme vás nikdy nedokázali pristihnúť so žiadnym mužom. Odohráva sa u vás všetko skôr v platonickej rovine?
Mám silný citový život. Som dosť emotívny človek, čo však nemyslím tak, že sa okamžite pri všetkom rozplačem, ale veci okolo seba veľmi intenzívne vnímam, prežívam a hlboko ukladám. Potom z toho čerpám v tvorbe. Mala som vzťahy, ale nikdy som nemala potrebu ich riešiť na verejnosti. Nie som skrátka ten človek, ktorý sa rád „pretŕča“ a ukazuje súkromie. Vážim si, keď to ľudia rešpektujú, pretože ak mám byť vo svojom živote naozaj osobná a otvorená, tak len cez svoje pesničky.
Na hudobnej scéne sa pohybujete pätnásť rokov, za ten čas ste sa z tínedžerky premenili na dospelú ženu. Máte aj plány na vlastnú rodinu?
Popravde, tak ďaleko sa nepozerám. Myslím si, že všetko je už niekde nejako nastavené a my ľudia k tomu pomalými krokmi prídeme. Neplánujem nič, zatiaľ len cestu na Island. Ak mám niekde vo vesmíre napísanú vlastnú rodinu, tak sa to niekedy stane, ak nie, tak aj to bude v poriadku.
Čo považujete za zásadné momenty vo svojej kariére? Chvíle, keď vás niečo silno ovplyvnilo, keď ste si niečo dôležité uvedomili?
Prvý zásadný moment bol ten, že som sa osamostatnila. Našla som si ako 19-ročná v Bratislave podnájom a žila tam štyri roky. Veľmi dlho som načítavala fakt, že ma ľudia začínajú spoznávať a začala som sa viac pozerať do zeme, čo sa, samozrejme, časom zase zmenilo, ale nevedela som si na to dlho, ako introvert, zvyknúť. Prišli prvé úspechy, ocenenia, rôzne ponuky a ja som si už vtedy veľmi silno uvedomovala, že nemôžem stratiť pevnú pôdu pod nohami. Začala som vnímať všetky pozitívne, ale aj negatívne stránky popularity a vždy som sa z toho bludiska pocitov a lákavých cestičiek snažila racionálne vrátiť späť k sebe a pozerať sa iba na to, čo chcem naozaj robiť a kým chcem byť. Hudba a tvorba ma nikdy nepustili, aj keď som si párkrát po ťažších momentoch a únave pomyslela, že s tým končím a budem robiť niečo úplne iné. Dnes vydávam svoj šiesty štúdiový album, stále ma to všetko nenormálne baví a užívam si to, že som kormidelníkom na svojej vlastnej lodi.
Nechali ste sa v niečom za celé tie roky „prerobiť“? Ustúpili ste v niečom zásadnom manažérom, vydavateľom, firmám, ktoré vás oslovili na spoluprácu?
To najťažšie bolo vždy raziť si vlastnú cestu, mimo konvencií, nechať si vlastnú tvár napriek tomu, že mnohí ju chceli vidieť inak. Chcela som vždy zostať tým človekom, s ktorým si viem každý večer bez problémov a s čistým svedomím ľahnúť do postele, pretože ho poznám a viem, že sa nezmenil vplyvom okolia. Kto so mnou pracoval, vie, že nútiť ma do niečoho, o čom nie som sama presvedčená, je vopred prehratý boj.
Koľko času ste posledný rok strávili vo svojom domácom štúdiu v Súľove?
Asi šesť mesiacov, ale popravde z celého procesu tvorby mám tú časť v mojom domácom štúdiu asi najradšej. Píšem tam texty, vymýšľam melódie, nahrávam demá, všetko spájam do jedného a práve odtiaľ vychádzajú všetky pesničky, ktoré ľudia odo mňa poznajú. Dvojalbum Echo bol pre mňa veľký projekt, dala som doň veľmi veľa času a energie a som naň veľmi skromne hrdá.
Prečo máte štúdio vo svojom rodisku a nie v Bratislave, kde žijete?
Pretože je to môj domov, kam chodím za oddychom. Tam chodím do lesa, tam čerpám inšpiráciu, tam nachádzam pokoj a priestor na tvorivé myšlienky. Máme tam rodinný dom, v ktorom mám svoj „brloh“, kam si zaleziem a tvorím často do noci. Neviem si predstaviť lepšie miesto na písanie pesničiek ako v centre prírody.
Na prvý pohľad vyzerá vaše štúdio veľmi maličké. Stačí vám to takto?
Pôvodne to bola malá kuchynka alebo špajza, ktorá sa nijak nevyužívala, a tak som sa tam nasťahovala. Má asi 5,5 štvorcového metra a tento priestor plne zaberajú dva pracovné stoly s počítačmi, reproduktory, mikrofón, klavír, klávesy a gitary. Tá „veľkosť“ mi práveže veľmi vyhovuje, pretože môžem doslova sedieť na jednom mieste a keď niečo potrebujem, iba sa po to otočím na stoličke.
Ako dievča z dediny ste zvyknutá byť obklopená záhradou a jej plodmi. Vytvorili ste si aj v Bratislave nejakú zelenú oázu?
Kedysi som mala snahu pestovať si v byte nejaký kvet alebo kaktus, akýkoľvek sukulent, ktorý by nebol odo mňa, od môjho času a starostlivosti až taký závislý, ale všetky skončili v koši. Mám byt otočený na západnú stranu, takže mi tam slnko pečie od obeda až do západu a v takých podmienkach je udržať akýkoľvek život v kvetináči ťažké. Keď mi chýba zeleň, vtedy sadám do auta a vyveziem sa do lesa na Kolibu, to je ten vďačný kúsok Bratislavy, kde má človek pocit, že je niekde úplne inde ako v hlavnom meste.
V klipoch občas musíte predviesť aj chlp hereckého talentu. Musíte sa do „hereckých výstupov“ poriadne nútiť, či nútia vás iní?
Už som sa párkrát v rozhovoroch priznala, že nemám rada natáčanie videoklipov. (smiech) Je to väčšinou dvojdňová práca, keď svoju pesničku počujem asi 100-krát za sebou a či je ráno päť hodín, alebo polnoc, stále sa musím na obraze tváriť, že som svieža a plná energie. Stále to je však zábava, pretože sa stávajú rôzne bizarné situácie, ktoré by človek za bežných okolností nikdy nezažil. V klipe Horou som natáčala s jeleňom a vtedy mi dalo veľa práce zahrať, že som v pohode s tým, že mám jeho parohy 30 cm od hlavy.
Od speváčok sa navyše očakáva, že budú módnymi ikonami, budú túto oblasť sledovať a keď sa niekde objavia, bude to stáť za to... Ako sa s týmto nanúteným poslaním vyrovnávate?
Neviem, či sa práve toto od speváčok očakáva. Ja sa na to pozerám inak, myslím, že oveľa viac sa od nás predsa očakáva, aby sme sa venovali hudbe, spievali a hrali koncerty pre fanúšikov a až potom to ostatné. Tento názor priniesla doba, pretože dnes chcú byť mladé speváčky najprv módnymi ikonami, youtuberkami, vlogerkami, blogerkami a až potom naozaj speváčkami a hudobníčkami. Ja sa s tým nemusím vyrovnávať, pre mňa je hudba prvoradá a ak sa mám niekam naozaj nahodiť a vyštafírovať, riešim to so stylistkou. Mám rada módu, ale zostáva pre mňa druhoradá.
Vravíte, že ste introvert. Ako dlho vydržíte sama so sebou bez toho, aby vám chýbali ľudia, spoločnosť, zábava...?
Závisí od toho, či na niečom pracujem, alebo nie. Ak sa venujem tvorbe, musím byť sama pomerne dlho. Iba keď som sama, dokážem oveľa intenzívnejšie počúvať ten ďaleký tenký vnútorný hlások, ktorý ma vedie. Ak na mňa bežne príde výrazná introvertná chvíľa, vytratím sa zo spoločnosti na pár hodín, alebo sa už vôbec nevrátim. Som typický blíženec. Chvíle samoty mi robia dobre, vtedy sa mi harmonizuje duša. Keď je zase všetko vyvážené, idem do spoločnosti a žijem si chvíľu svet extroverta.
Nahrávate slovenské aj anglické piesne, no okrem vašich začiatkov sa dlhodobo darí len tým slovenským... Prečo stále tvoríte aj v angličtine?
S anglickými singlami som skončila hneď po prvom albume. Boli vlastne iba dva. Uvedomila som si, že som predsa Slovenka a keď moju pesničku zahrá slovenské rádio, chcem, nech mi ľudia rozumejú. Vďaka slovenčine som sa viac ľuďom otvorila a nie je krajší pocit, keď publikum zaspieva celú moju pesničku od slova do slova. Angličtina je pre mňa iba malý únik do iného sveta, kde môžem spievať o tom, ako si predstavujem život lososa, kým neskončil, nám ľuďom, na tanieri. Zrazu vytváram iné melódie, môžem zabrúsiť do vážnejších, ale aj bizarnejších tém, ktoré by slovenčina zrejme neuniesla a vďaka angličtine takto zostáva vo mne kus hravého dieťaťa s veľkou fantáziou.
My chlapi radi hovoríme, že žena je v partii vždy rozkladný faktor. Aký faktor ste vy vo svojej kapele?
Myslím si, že som skôr utužovací faktor. Po pätnástich rokoch v kapele, v mužskej partii, už mužov tak dokonale poznám, že ma neprekvapia ničím. Poznám, keď sú smutní, ale nedajú to na sebe znať, keď robia niečo nad svoje sily, ale tiež to za žiadnu cenu nechcú dať znať, keď sa chcú páčiť žene, ich správanie sa okamžite mení takmer podľa šablóny, keď sa ublíži ich egu, svet sa mení na Hviezdne vojny… Ale nejakým spôsobom mi toto mužské prostredie vyhovuje viac ako to ženské, kde sa skôr riešia intrigy a od tých utekám na míle ďaleko.
