Nazývala ho podvodníkom, pretože vraj o svojej ceste Antarktídou nepovedal nikdy celú pravdu.
Začiatkom 20. storočia sa všetky oči sveta upierajú na Britániu. Jej mocná kartografická spoločnosť vkladá svoje nádeje do skúseného námorného kapitána Roberta Scotta. Má to byť práve on, kto ako prvý dobyje južný pól. Štyridsiatnik sa do Antarktídy chystá už po druhýkrát a zdá sa, že niet žiadnej prekážky, ktorá by mu zabránila pokoriť najchladnejšie miesto na Zemi. Keď v roku 1909 na palube lode Terra Nova vypláva v ústrety svetovému úspechu, ešte netuší, že niekde na severe 37-ročný muž menom Roald Amundsen potichučky spriada plány na to isté.
Polárne preteky
Nórsko, ktoré sa postupne zbavuje švédskeho područia, chce zvyšku sveta ukázať, čo dokáže, a hrdo hlása, že jej občan dobyje severný pól, kam do tej doby ešte ľudská noha nevkročila. Dobrodruh Amundsen všetku svoju energiu sústredí na plánovanie cesty. Presvedčí nórsky parlament, aby financoval jeho výpravu, prenajme si loď Frame, a keď je všetko takmer pripravené, zasiahne ho prekvapivá správa. Severný pól je v roku 1909 pokorený dvomi Američanmi Frederickom Cookom a Robertom E. Pearym. Posledný Viking, ako Amundsena prezývajú, je veľmi sklamaný a nútený vymyslieť niečo nové... Vo všetkej tajnosti polárnik zmení plány a rozhodne sa teda zdolať južný pól.
Cieľ cesty až do vyplávania z Nórska neprezradí ani svojej posádke. Nemôže riskovať, že by sa o nich dopočul kapitán Scott a predbehol ho. Jeho expedíciu sa mu naozaj dlho darí tajiť. Svet a s ním aj kapitán Scott sa o Amundsenových zámeroch dopočujú až v momente, keď jeho loď Fram vyráža na poslednú časť cesty z argentínskeho Buenos Aires. „S pokorou vás informujem o mojom postupe k Antarktíde. Amundsen,“ znela krátka správa, ktorú si v austrálskom Melbourne prečítal Scott. Jedny z najdramatickejších pretekov v histórii sa práve začínajú.
Psie víťazstvo
Amundsen sa na Antarktíde vylodí aj so stovkou grónskych psov. Ako ich využívať v extrémnych podmienkach, sa naučil na Aljaške od domácich Inuitov. Angličan Scott sa o niekoľko kilometrov ďalej spolieha na pásové sánky a sibírske poníky. Zatiaľ čo si Scott vyberá známu trasu k pólu z McMurdovho prielivu, Nór si zvolí za svoju antarktickú základňu Záliv veľrýb na Rossovom šelfovom ľadovci. Táto trasa je neprebádaná, no o sto kilometrov kratšia. Amundsen si nemôže dovoliť ďalšiu prehru, preto po osemmesačných prípravách v ústrety zime ženie svoju posádku smerom k pólu. Nehľadí na extrémne počasie ani na to, že ak by počkal do jari, boli by podmienky oveľa znesiteľnejšie.
Pätica silných mužov na čele s Amundsenom smerom k pólu zo svojej základne vyráža 20. októbra 1911. Každé zo štyroch saní ťahá 14 grónskych psov a práve tie sa stávajú tajným kľúčom jeho víťazného ťaženia. Poníky totiž neboli zďaleka také efektívne ako psy. Amundsen si po ceste buduje dôležité záchytné body, aby sa po ceste nazad nestratili a po zdolaní vysiľujúceho výstupu na ľadovec Axela Heiberga sa pred nórskymi polárnikmi otvára zamrznutá planina a niekde na nej vytúžený pól. Napredujú aj napriek extrémnemu počasiu a faktu, že majú v nohách už viac ako 1 500 kilometrov, pretože netušia, kde je Scott. Čo ak na nich na póle bude čakať britská vlajka? Čo potom?
Dobytie pólu
Nestalo sa tak. Na najodľahlejší bod zemegule pätica dorazila okolo tretej hodiny poobede 14. decembra 1911. Robert Scott sa v tom čase trápil s kaziacimi sa motorovými saňami a nedostatkom potravy, ktorá napredovanie výpravy spomaľovala. Vysilená britská expedícia dorazila k pólu až 17. januára 1912, kde na nich čakala už iba nórska vlajka. Až vtedy zistili, že prestížne polárne preteky definitívne prehrali. Netušili však, že prídu o viac ako o slávu. Celá sklamaná výprava na čele s kapitánom Scottom po ceste späť zahynula hladom, mrazom a vyčerpaním iba 18 kilometrov od veľkého skladu s potravinami a palivom. Stany s mŕtvymi členmi expedície, denníkmi a vedeckým materiálom našla záchranná výprava až o osem mesiacov neskôr.
Scottova výprava nebola napriek oveľa dlhšiemu plánovaniu zďaleka tak vybavená ako tá Amundsenova. Viezli si so sebou menej kvalitnú potravu, nemali psy, neboli zaodetí do teplých kožušín, akými svoju výpravu podľa vzoru Eskimákov vybavil Amundsen, a okrem toho boli oveľa horší lyžiari ako Nóri. Toto všetko sa postaralo o zlyhanie britskej pýchy. Spojené kráľovstvo sa však odmietalo zmieriť s faktom, že ich predbehol nejaký niktoš z Nórska. Začali ho upodozrievať z podvádzania a zatiaľ čo Scotta považovali za hrdinu, Amundsen bol v ich očiach iba nečestný podrazák, ktorý baží po sláve.
Záhadné zmiznutie
Nórskeho polárnika začalo čoraz viac ľudí podozrievať, že o svojom počínaní nezverejnil pravdivé informácie. Ďalší ho kritizovali za nehumánny spôsob zaobchádzania s ťažnými psami, bez ktorých by sa možno na pól nikdy nedostal. Z 52 psov sa na základňu vrátilo iba 11. S klesajúcimi zásobami využívala expedícia aj menej psov a tie nadbytočné zabíjali a ich mäsom kŕmili zvyšok svorky. Scott sa na južný pól dostal aj s celým tímom po vlastných, čo bolo podľa nich oveľa viac čestné a hrdinské. Povesť Amundsena sa neskôr vylepšila, pretože sa ukázalo, že kapitán Scott si za svoje zlyhanie mohol sám.
Amundsen si teda začal užívať slávu. Venoval sa námornému obchodu a v roku 1926 na vzducholodi Norge zdolal severný pól letecky. O dva roky neskôr sa pridal k záchrannému tímu, ktorý sa vybral do Arktídy hľadať stratenú vzducholoď Italiu. Bola to jeho posledná výprava, pretože 18. júna 1928 lietadlo s Amundsenom na palube zmizlo z radarov. Čo sa stalo so slávnym dobyvateľom južného pólu a jedným z najlepších polárnikov všetkých čias, zostáva dodnes záhadou. Jeho telo ani vrak lietadla, ktoré sa vybralo hľadať už niekoľko výprav, sa nikdy nenašli.
