Herečka Oľga Šalagová nehráva v divadle, lebo sa jej nechce

Keď sa ľudia pozastavujú na tým, prečo vás nevidia hrať, čo na to odpovedáte?

– Vôbec ma to netrápi. Neviem, či sa latka znižuje, alebo ja mám vyššie nároky, ale máločo ma osloví tak, aby som v tom chcela hrať. V slovenských divadlách vládne zabehnutý skanzen. Keď viete, kto robí réžiu, už dopredu vám je jasné, kto tam bude hrať. Jednoducho ma to nudí.

Čiže, ak ste doteraz nikde nehrali, tak preto...

– ... lebo sa mi nechcelo.

Takže sedíte u kozmetičky, beháte po salónoch, a preto máte takú skvelú pleť?

– Joj, vôbec nie! V tomto som veľmi neporiadna. Ku kozmetičke či kaderníčke idem akurát počas pobytu v kúpeľoch – do Dudiniec chodievam aj dva razy do roka. Vysedávanie po salónoch pokladám za zbytočné, lebo ak človek nemá vyrovnané vnútro, môže chodiť ku kozmetičke, koľko chce, a dať si na tvár, čo len chce, aj tak pôsobí zvädnuto. Skôr si myslím, že treba žiť naplno. Všímať si svet, ľudí, o všetko sa zaujímať. Nemám pocit, že by mi niečo chýbalo, a preto by som sa mala o seba viac starať.

Po dlhšej pauze ste sa predsa len objavili na javisku. Konkrétne v muzikáli Hriešny tanec v Divadle Aréna. Čo vás presvedčilo, že ste ponuku prijali?

– Príjemná práca s príjemnými ľuďmi. Stretla som sa so skvelým kolektívom mladých ľudí pod vedením režiséra Jána Ďurovčíka a s nimi som sa cítila veľmi dobre.

Čo robíte, keď nehráte? Inak povedané, čo vás živí?

– Účinkujem v rozhlase, robím dabing... Som, ako sa vraví, na voľnej nohe. Herectvo ako štátne zamestnanie sa mi nepáči. Na druhej strane, talenty potrebujú podporu a mali by sme si ich vážiť. Ak nie, pôjde to s nami dolu vodou a tento národ skončí veľmi zle. Bez kultúry sa nedá žiť.

A vy s ňou žijete?

– Áno. Môj manžel Milan Dubovský je hudobný skladateľ, jeden z mojich synov je muzikant, takže mám umenie zo všetkých strán. Čudujem sa ľuďom, ktorí si naň nevedia nájsť čas.

Prečo ste vlastne chceli byť ,,na voľnej nohe"?

– Som zrejme veľmi slobodný človek a ťažko sa podriaďujem. Nemám rada príkazy, najmä nie od ľudí, ktorí sú menej talentovaní, hlúpi, zakomplexovaní. Ak mi taký človek začne tvrdiť niečo, s čím nesúhlasím, búrim sa a viem byť aj dosť nepríjemná. Takže jediným východiskom pre mňa bolo byť na voľnej nohe, a to už odmlada.

Pani Oľga, vy ste vari konfliktná?

– Som typ, ktorý hovorí veci priamo, čo zákerní ľudia často zneužívali. Stretla som sa s intrigami, so situáciami, keď som netušila, odkiaľ vietor fúka. Cítila som, že sa niečo deje, a nechápala som, v čom je problém, pretože som človek, ktorý sa riadi heslom – ži a nechaj žiť. Do životov druhých ľudí sa skutočne nemiešam. Dnes už, našťastie, zlí ľudia nemajú takú moc škodiť ako v minulosti a snažím sa vyjasňovať si nezrovnalosti hneď na začiatku. Okamžite čistím pole, aby nevznikal priestor na zbytočné dohady.

Neoľutovali ste, že ste boli v politike? Nebanujete, že ste dva roky strávili na ministerstve kultúry ako štátna tajomníčka po boku ministra, ktorého meno už nie je dôležité?

– Nie, lebo všetko, čo som sa vtedy snažila presadiť, ukázalo sa ako opodstatnené. Keby som bola našla podporu, mohli sme byť ďalej. Kultúra mohla byť na vyššej úrovni.

Patríte k známej hereckej generácii. Vašimi spolužiakmi boli Marián Labuda, Stano Dančiak, Paľo Mikulík... Keď to tak porovnávate, myslíte si, že vy ste boli predsa len v niečom iní ako súčasná herecká omladina?

– Áno, boli sme trochu skromnejší. Dnešní mladí ľudia sú samostatnejší aj sebavedomejší, veria si, čo je asi v poriadku. Ale horšie je, že o tom, čo bolo pred nimi, takmer nič nevedia. Ako by ich to vôbec nezaujímalo. Často si nevážia svojich predchodcov, hodnoty vytvorené pred nimi. Chyba je v škole, vo výchove. Naša generácia bola bohémou v pravom zmysle slova. Stretávali sme sa nielen herci, ale aj hudobníci, výtvarníci, budúci dramaturgovia, režiséri... Dnes sú len akési kamarátske skupinky, ktoré sa potľapkávajú a žijú v domnienke, že sú najlepší. Takto bohéma nevzniká. Tú tvoria talentovaní ľudia rôzneho umeleckého zamerania, ktorí sa vzájomne dopĺňajú, obohacujú. My sme sa vedeli povadiť do krvi, ale na druhý deň sme už opäť sedeli v pohode pri víne. Dnes každý každému závidí, snaží sa ho podraziť, pomstiť sa.

Raz ste sa vyjadrili, že po svojom otcovi ste zdedili talent na peniaze. Priviedlo vás to až k tomu, že ste bohatá?

– To teda nie! (smiech) Bohatého herca som ešte nevidela. Pred rokmi som nosila výplatnú pásku ako kuriozitu. Keď niekto začal hovoriť: No, vy herci, vy sa máte!, stačilo ju ukázať.

Váš mladší syn sa venuje hudbe, a starší?

– Starší syn Martin (33) skončil ekonómiu s vynikajúcim prospechom a je už ženatý. Mladší Rastislav (28) je ešte slobodný. Vyštudoval kompozíciu na Vysokej škole múzických umení a učí na konzervatóriu. Je hudobne veľmi všestranný, tak ako môj muž, čo som vždy obdivovala. A mám už aj dvoch vnukov Martina (10) a Jakuba (5), takže sa mám o koho starať.

S manželom ste spolu už 39 rokov. Máte recept, ako v manželstve v pohode prežiť?

– Netreba to brať príliš vážne. Každý musí mať svoju slobodu a ten druhý mu nesmie do nej zasahovať. Dobrý vzťah stojí na vzájomnej dôvere. Keď sa jeden aj na týždeň stratí, nič sa nedeje, však sa on vráti.

A čo recept na to, aby si žena udržala optimizmus aj vo vašom veku?

– Asi je to tým, že vek vôbec nesledujem. Dokonca mi robí problém uvedomiť si, koľko rokov majú moje deti. Jednoducho si to nepamätám. Vek nehrá rolu. Poznám veľa mladých starcov a od tých utekám preč. A poznám aj ľudí, ktorí sú starší ako ja, a plní sily.