Prečo ich vzťah krachol, je tajomstvom. Ale Pašek zjavne nepovažuje celú vec za definitívne ukončenú...
Meno Dušan Pašek je neodmysliteľne späté s hokejom. Či sa to už týkalo vášho otca alebo vás. Aká bola vaša cesta k hokejovej sláve?
Po prvý raz som stál na korčuliach ako trojročný. Tým, že otec bol hokejista, tak aj mňa k tomu viedol a ja som to chcel tiež. Odmalička som hokeju všetko podriaďoval.
Váš otec († 37) bol nielen hokejová hviezda, ale aj vysoký hokejový funkcionár. Je to už 20 rokov, čo podľa oficiálnej verzie spáchal samovraždu. Pamätáte si na ten deň, keď ste sa to dozvedeli?
Bol som doma, keď mama došla s plačom. Zavolala si nás so sestrou Saškou (29) a povedala, čo sa stalo. Bol to najhorší okamih môjho života a doteraz si každý deň na otca spomeniem. Vzhliadal som k nemu a bola to pre mňa silná rana. Istota, ktorú som mal, bola preč.
O smrti vášho otca dodnes kolujú rôzne pochybnosti. Ako vnímate tie udalosti, čo sa stali, teraz ako dospelý muž?
Otec pravdepodobne urobil chybu, ktorá ho stála život, ale samovražda určite nebola jeho rozhodnutím.
Viete, aká to bola chyba? Hovorilo sa o dlžobách, o hazarde...
Myslím si, že sa zaplietol do veľmi vysokých kruhov, do veľmi vysokej hry, odkiaľ už nebolo úniku.
Zdá sa vám, že vyšetrovanie spred 20 rokov bolo dostatočné a presvedčivé?
Doteraz som to neriešil, chcel som, aby mal otec pokoj, ale je možné, že príde čas, keď sa na to začnem pýtať.
Otec pred smrťou napísal viacero listov. Máte nejaký odložený?
Mama ho odložila. Čítal som ho vtedy, keď sa to stalo, ale viac som sa k tomu nevracal. Nerobilo by mi to dobre.
Je v ňom niečo konkrétne, čo chcel povedať len vám?
Jednu vec, ktorú si budem navždy pamätať: „Neoklam život.“ Vysvetľujem si to tak, že všetko, čo robím, mám robiť naplno. Mám byť férový a čestný.
Keďže váš otec v hokeji znamenal veľa, prospelo to vašej kariére alebo naopak?
Ten, kto sledoval moju kariéru, vie, že som nemal protekciu, nebol som nikde pretláčaný. Napríklad keď boli majstrovstvá sveta hráčov do 18 aj do 20 rokov, tak som sa tam nedostal. Ale nikdy som nemal problém zapadnúť do mužstva a svoje miesto som si obhájil. Bol som si vedomý, že v mládežníckych časoch som nikdy nepatril medzi veľké talenty. Ako dorastenec som bol so sebou veľmi nespokojný, preto som začal na sebe tvrdo pracovať. V juniorskej súťaži som bol už najproduktívnejší v celej lige.
Vaši rodičia sa rozviedli, keď ste mali deväť rokov. Aký vzťah ste mali potom s otcom?
Moji rodičia mali aj po rozvode medzi sebou dobrý vzťah, takže som bol s otcom dosť často. Chodievali sme na výlety, hrávali sme spolu šach, rozprávali sme sa o hokeji. Keď zomrel, veľmi mi pomohli nielen mama a starí rodičia z otcovej strany, ale aj moji a otcovi spoluhráči.
Ktoré obdobie bolo pre vás v hokeji najťažším?
Keď som musel ako 22-ročný odísť zo Slovana. Ešte som nemal takú výkonnosť, aby som sa presadil v A-tíme Slovana, lebo tam boli výborní hráči. A keďže som potreboval hrať veľa a v Slovane som ten priestor nemal, tak som odišiel do Skalice, kde som hral v mužstve tri roky so Žigom Pálffym, s ktorým sa stretávame dodnes. Odtiaľ som išiel na päť rokov hrať do Košíc a to boli moje najkrajšie hokejové roky. Vyhral som tam dva majstrovské tituly. Mal som aj tú česť nastúpiť v reprezentácii.
Hokejisti, ktorí hrávajú v NHL a KHL, zarábajú viac ako slušne. Zbohatli ste vy na slovenskom hokeji?
Dalo sa niečo zarobiť, ale je veľmi ľahké podľahnúť pocitu, že človek bude tie peniaze zarábať po celý život. Jedného dňa sa hokejová kariéra skončí. A tak som si už prvé zarobené peniaze odkladal na auto, potom som si zobral úver na byt, ktorý som musel splácať. Peniaze som nemohol bezhlavo míňať.
Už počas hrania ste mysleli na svoje zadné vrátka. Vyštudovali ste manažment na City University a dva roky pracujete aj ako manažér na istej očnej klinike. Prečo práve zdravotníctvo?
Dostal som sa k nej v podstate cez hokej. Kamarát raz v lete priviedol na stretnutie svojho známeho, doktora Iva Ďurkoviča, a ten sa rozhodol, že na druhý deň pôjde so mnou o šiestej ráno na tréning. Mal vtedy 37 rokov a po prvý raz stál na ľade. Odvtedy sme spolu trénovali päť rokov a stali sme sa veľkými kamarátmi. Už vtedy mal viacero podnikateľských aktivít, a keď som mu povedal, že s hokejom končím, opýtal sa ma, či by som išiel robiť s ním. Pracujem ako projektový manažér na očnej klinike, manažér pre lekárne a prevádzkujeme spolu aj kaviareň. Okrem toho pôsobím aj v Slovenskej hráčskej asociácii SIHPA.
Ešte nedávno ste tvorili spokojný pár s moderátorkou Miriam Kalisovou. Ako dlho ste boli spolu?
Asi desať mesiacov a zoznámili sme sa na jednej spoločenskej akcii.
Vyzerali ste šťastne, prečo ste sa rozišli?
Bolo nám spolu dobre, ale zistili sme, že bude lepšie, keď sa naše cesty rozídu. Naďalej sme v kontakte, zostali sme kamaráti a máme dobrý vzťah. Napríklad rád som pozval Mirku na večeru v deň, keď mala narodeniny. Je to úžasná žena, viac nemám čo povedať.
Bol to váš najdlhší vzťah? Bývali ste už spolu v jednej domácnosti?
Bol najintenzívnejší. Boli sme často spolu, ale ja som u nej nebýval.
Predstavili ste ju už aj svojej mame?
Áno, a myslím si, že sa z nich stali kamarátky. Sú naladené na jednu vlnovú dĺžku, veľmi si rozumejú a ja sa tiež poznám s Mirkinmi rodičmi a sú to veľmi pohodoví ľudia.
Na ruke nosíte červenú šnúrku proti urieknutiu. Darovala vám ju Mirka a vy ju stále nosíte?
Áno, je od nej a je s diamantom.
Ste stále do nej zamilovaný?
To si nechám pre seba...
