Čatár Štefan sa po 50 rokoch stretol so spolubojovníkmi z Nitry: Pred tankmi som utekal v šľapkách

Zo 120 ich prišlo 19 a bol medzi nimi aj Štefan Chlebničan (71), pre ktorého mal koniec základnej vojenskej služby úsmevnú i trpkú príchuť.

Na vojenskú službu nastúpili v roku 1966. Vtedajší mládenci v Nitre slúžili v dvoch rotách a zabezpečovali chod učilišťa. Po rokoch sa necelá dvadsiatka mužov opäť stretla a vrátila sa do minulosti. „Veru máme pekné spomienky,“ rozhovoril sa bývalý čatár Štefan Chlebničan z Kriváňa. Tá najživšia sa však viaže až na koniec služby. „Mal som frajerku neďaleko v Krškanoch a pravidelne som za ňou na noc ušiel. Vždy mi to vychádzalo, tak som sa nebál,“ smeje sa bývalý čatár. Udalosti z jedného večera si však pamätá dodnes.

Asi mesiac pred koncom vojenčiny ho pri návrate od frajerky nemilo prekvapili vojaci, no neboli z jeho kasární. Okupanti v noci obsadili Československo a Štefan bol priamym svedkom presunu armádnych zložiek. „Nedá sa zabudnúť. Od frajerky som utekal len v šľapkách. A zrazu vidím všade samé tanky. To bol ohromný šok,“ opisuje Chlebničan.

 

Nitru obsadila maďarská armáda a on sa snažil dostať do kasární. „Nevedel som sa dostať dnu, ale nakoniec sa mi to podarilo,“ pokračuje bývalý vojak. Na obsadenie všetci spomínali s trpkosťou v hlase. „Nevedeli sme, či sa dostaneme domov, čo sa stane,“ pokračuje Chlebničan. „Deň pred prepustením sme spievali pieseň, ktorej slová si dodnes všetci pamätáme. Boli to slová: tichá noc na horách krásna je, Šalgovič s Biľakom zradzuje,“ zanôtili spoločne aj po 50 rokoch.