Jolana Fogašová: Rada spievam pre rodinu

Už niekoľko rokov vystupujete na najznámejších svetových operných a koncertných scénach, ale spievate aj na javisku SND. Kde je to lepšie?

– Mám rada naše divadlo a rada účinkujem aj doma, pretože po častom vystupovaní v zahraničí človeku dobre padne spievať aj pre rodinu, známych a domácich poslucháčov. No moje rozhodnutie o tom, či prijmem rolu v SND, závisí aj od ostatných zmlúv, ktoré ma viažu s mojou agentúrou vo Viedni. Tam nie sú príliš nadšení, keď chcem častejšie spievať v Bratislave, za atraktívnejšie považujú iné operné domy. Ale keď trvám na svojom, akceptujú to.

Aký je rozdiel medzi naším a zahraničným publikom? Kde sú diváci spontánnejší? Zvyknú chodiť za vami aj do šatne po autogram?

– Do šatne sa dostane len rodina, pretože cez vrátnicu nie je povolený vstup ostatným osobám. Isté je, že naši diváci majú väčší odstup a neodvážia sa ma napríklad priamo osloviť. Často dostávam aj kytice, a neviem od koho. V zahraničí sa ľudia s vami chcú stretnúť priamo po koncerte. Čakajú vonku pri zadnom vchode a dajú si podpísať program. Keď som spievala vo Viedni, raz ma tam čakalo asi 50 ľudí. Niektorí ani nepýtali autogram, len mi chceli podať ruku a vyjadriť fakt, že sa im to páčilo.

Keď toľko cestujete a pracujete mimo domova, chodí s vami niekto z rodiny po svete?

– Väčšinou nie. Keď robím opernú produkciu v zahraničí, mesiac a pol som na jednom mieste a sústavne skúšam s dirigentom, režisérom a kolegami. Sú to trojfázové skúšky, od desiatej do trinástej, potom od pätnástej do osemnástej a napokon od ôsmej večer až do jedenástej pred polnocou. Čiže tie dve hodiny medzitým nestihnem nič, akurát sa ísť najesť a večer som unavená. Idem spať. Keď stojíte stále na pódiu, musíte sa koncentrovať a podávať výkon, nie je veľa času sa niekomu venovať. Možno až večer na chvíľku, ale keď aj so mnou niekto z rodiny cestuje, všetok zvyšný čas musí tráviť sám...

To veru predpokladá dostatok vnútornej sily – ďaleko od domova, v konkurenčnom prostredí, medzi cudzími ľuďmi, ktorí majú na vás vysoké nároky, režiséri sú prísni, nervózni. Žeby ste sa rozplakali na javisku a išli domov, to by asi nepripadalo do úvahy...

– Nie, tak to by nezafungovalo (smiech). Každý od vás očakáva absolútnu angažovanosť, na každej skúške. Musíte byť pripravená, výborne odspievať skúšky a, samozrejme, premiéru a ostatné predstavenia. V zahraničí považujú vynikajúci spevácky výkon za samozrejmosť. Umelcov si vyberú cez agentúry z celého sveta a potom od nich očakávajú maximálne výkony. Musíte s tým vedieť žiť, aj samotné cestovanie je dosť veľká obeť. No na druhej strane, svoju profesiu milujem a snažím sa do nej dávať všetko. Dnes je už publikum rozmaznané kinom a televíziou, nestačí len spievať, musíte podať aj výborný herecký výkon.

Veď práve! Vaša práca je závislá od komunikácie s režisérom. Keby ste nevedeli po nemecky, taliansky, anglicky a čiastočne po francúzsky, myslíte, že by ste nemohli spievať po svete?

– Nie. Taký je svet opery. Treba vedieť cudzie jazyky. Režiséri a dirigenti by mi inak nemohli nič vysvetliť. Veď to sú hodiny a hodiny na javisku, keď sa spoločne hľadá štýl a charakter postavy. Takmer v každej opere na celom svete sa dá dohovoriť po taliansky, je to taká spoločná reč všetkých spevákov. Operný svet rozpráva aj veľa po nemecky, angličtina je v úzadí. Na javisku málokto komunikuje v angličtine.

Vytvoria sa vtedy medzi umelcami aj priateľstvá? Alebo zájdete si aspoň niekedy na kávu?

– Áno, počas skúšobného procesu si na kávu zájdeme, aj na obed. Trávime spolu čas od rána do večera. No aj pri jedle sa viac-menej rozprávame zase len o postavách na javisku. Bývajú to milé vzťahy, ale keď sa skončí produkcia, každý sa rozpŕchne domov a hotovo. Život je uponáhľaný a čas, čo vám ostane, už venujete blízkym.

Vašou výhodu je určite aj výzor. Mohli by ste pokojne predstavovať popovú princeznú. Vraj ste dostávali aj vážne ponuky z modelignu. Trvá to ešte aj dnes?

– Priebežne áno, ale v zahraničí je to tak, že sa, prirodzene, vidí ten veľký rozdiel medzi opernou speváčkou a modelkou, nikoho ani nenapadne dávať opernej speváčke modelingové ponuky. Modelky na plagátoch neprezentujú seba, ale šaty, nejaký výrobok alebo firmu. Ja patrím k hudbe, vždy som chcela byť opernou speváčkou a nie modelkou. Každý by mal robiť radšej jednu vec, ale profesionálne.

Ste známa tým, že mamička vám háčkuje večerné šaty. Máte pekný vzťah s rodičmi. Bývate s nimi v dome pod Malými Karpatami, ale neplánujete si už vytvoriť vlastnú rodinu? Máte priateľa?

– Áno, takmer všetky koncertné šaty sú modely vytvorené mojou mamičkou. Vážim si to a spievam v nich najradšej. Mám úžasných rodičov, sú mi veľkou oporou. Zatiaľ sa naplno venujem spevu. Mám priateľa, je profesionálny hudobník, takže vníma a tvorí hudbu, a preto aj dokáže pochopiť všetok čas, ktorý jej venujem. Hovorí sa, že tie najkrajšie veci sú často aj tie najťažšie. Myslím, že je to pravda, nedá sa vždy dokonale venovať všetkému, čo by chcel človek stihnúť. Je na to potrebná veľká miera síl, tolerancie a kompromisov. Ale až raz budem mať deti, manžela, určite sa im budem snažiť poskytnúť čo najviac času a najmä lásky.