Agentúre DPA to potvrdila jeho manželka Dominique Petithory. Lazmannovým najznámejším dielom je 9,5-hodinový dokumentárny film Šoa z roku 1985 o vyhladzovaní židov v Európe počas druhej svetovej vojny. Lazmann na ňom pracoval od roku 1974 po dobu 11 rokov. Históriu holokaustu zaznamenáva prostredníctvom detailných rozhovorov s priamymi účastníkmi vyhladzovania v nacistických táboroch na území Poľska. Vo filme nie je sprievodný komentár. Film je tiež pozoruhodný tým, že v ňom nie sú použité žiadne historické zábery a len minimum inscenovaných záberov. Výpovede použité vo filme boli vydané aj knižne.Claude Lazmann sa narodil 27. novembra 1925 v meste Bois-Colombes ležiacom severozápadne od Paríža v židovskej rodine pochádzajúcej z východnej Európy. Študoval na Lycée Blaise-Pascal v meste Clermont-Ferrand, kam sa jeho rodina uchýlila počas druhej svetovej vojny. Ako člen komunistickej strany sa počas vojny pripojil k francúzskemu odboju. Po vojne študoval na univerzite v nemeckom meste Tübingen a pôsobil na Slobodnej univerzite v Berlíne. Tam začal pracovať ako novinár a vďaka pozvaniu od Jeana-Paula Sartra písal pre časopis Les Temps Modernes, ktorého sa neskôr stal redaktorom a spoluvydavateľom.
V máji 1958 bol Lazmann jedným z prvých ľudí zo Západu, ktorí po skončení kórejskej vojny (1950-53) navštívili Severnú Kóreu. Ku koncu alžírskej vojny (1954-1962) podporil boj proti kolonializmu a bol jedným zo signatárov Manifestu 121, za čo bol spolu s niekoľkými ďalšími osobami zatknutý a vypočúvaný.
Kontroverzným témam sa Lazmann nevyhýbal ani vo filmoch ako Tsahal (o izraelskej armáde, v roku 1995 získal Césara za najlepší dokument) alebo Un vivant qui passe (o návšteve členov Medzinárodného Červeného kríža v Terezíne počas vojny). V roku 2013 naň nadviazal filmom Le dernier des injustes (festivalový názov Poslední z nespravodlivých) o Terezíne a viedenskom rabínovi Benjaminovi Murmelsteinovi, ktorý bol v čele terezínskej Židovskej samosprávy. Rozhovory s ním nakrútil Lazmann už v roku 1975 pri prípravách filmu Šoa.
V 50. rokoch žil Lazmann viac ako šesť rokov so slávnou intelektuálkou Simone de Beauvoirovou, ktorá časopis Les Temps Modernes so Sartrom založila. V roku 1963 sa oženil s francúzskou herečkou Judith Marge. Po rozvode si v roku 1971 vzal nemeckú spisovateľku a herečku Angeliku Schrobsdorffovú. V roku 2009 vydal Lazmann pamäti s názvom Le Lievre de Patagónie. V roku 2011 dostal najvyššie štátne francúzskej vyznamenanie, Rad čestnej légie. V roku 2013 dostal Čestného Zlatého medveďa na Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne.